Kto sfúkne olympijský oheň? Haruna Hancoop natočila film o opustených športoviskách

Z olympiád sa ľudia tešia. Filmy na túto tému sú obyčajne plné vitality, nadšenia a zaujímavých informácií o ľudských výkonoch v rôznych oblastiach. Chvália sa nielen športovci, ale aj architekti, umelci, podnikatelia či organizátori. Každý sa chce cez olympiádu blysnúť. Pre usporiadateľské krajiny je to príležitosť upozorniť na seba, ohúriť otváracím ceremoniálom či novým štadiónom.

11.07.2024 08:00
Olympijský medzičas, Haruna Hancoop, Foto:
Režisérka filmu Olympijský medzičas Haruna Hancoopová na opustenom pekinskom štadióne v roku 2018.
debata

O mimoriadne výkony sa pokúšajú nielen telá, ale aj trh. Celý svet vtedy sleduje dianie, darí sa aj reklame. Skrátka, je to pohyb. Dokumentárny film režisérky Haruny Honcoop Olympijský medzičas sa na problematiku pozerá z celkom iného konca.

Namiesto vlajok, ohňov, pochodov, súťažiacich športovcov či zaplnených tribún sa divák ocitá v zakliatom svete opustených športovísk, ktoré zažili svoju veľkú slávu, ale lesk sa stratil a objekty chátrajú. Panuje ticho a rozpaky. Čo s takýmito megastavbami, ktoré nie sú naplnené životom?

Na konci s dychom

Režisérka Haruna Honcoop si dielo komentuje sama, ale dáva slovo aj znalcom témy z rôznych krajín. Sprevádza ju kamarát, ktorý dokáže preliezť plot, ak sa chcú dostať do uzavretého priestoru a priniesť svedectvo o stopách po olympiádach. Mnohé objekty zarastajú trávou, sú na konci s dychom, ako unavení bežci. Niektoré sú odstavené, dokonca chátrajú alebo sú odsúdené na demoláciu. Skľučujúce zábery svedčia o tom, že aj tu platí – menej by bolo viac.

Však v úvode zavedie režisérka diváka do kolísky olympijských hier a rozpráva o tom, že najstarší štadión v Olympii – pre stovky divákov – bol veľmi jednoduchý a skromný (dnes je tam archeologické nálezisko). To až moderná doba priniesla potrebu luxusu a megalománie vo všetkom, aj v športe, kedysi symbole askézy a striedmosti. Moderný olympijský štadión v Aténach je už napríklad celý z mramoru a je to tiež turistická atrakcia, no už iného druhu než ten v Olympii.

Film Olympijský medzičas je poskladaný trocha kostrbato, možno aj komentár by mohol byť plynulejší, obsažnejší, mohol by dôslednejším prekladom sumarizovať vstupy odborníkov vyjadrujúcich sa v rôznych jazykoch (vo filme sa hovorí po čínsky, anglicky, francúzsky, grécky, japonsky, titulky sú české). Chabejšie glosovanie sa dá odpustiť, lebo divákovi veľa povie samotný obraz a ten je naozaj výrečný. Česko-slovensko-japonské dielo je doslova kolektívne – pri jeho tvorbe malo v rukách kameru viacero tvorcov: Lukáš Milota, Ondřej Belica, Ondřej Vavrečka, Jésus Castro, Filippo Balboni, Yao Chen, Xiao Xiang a aj autorka. Hudbu zložil Jonatán Pjoni Pastirčák.

Bez olympiád?

Režisérka Haruna Honcoop je českého a japonského pôvodu, vidno, že vo svete je doma. Dostáva sa k dôverným informáciám a tie najzaujímavejšie prináša napríklad práve z Tokia. Je až dojemné počúvať, ako sa mesto chystalo na olympiádu, pripravilo obrovský štadión, ktorý potom zíval prázdnotou, lebo prišila pandémia covidu (2020). Aj olympiády podliehajú rôznym životným komplikáciám.

Autorka dáva do súvisu výstavbu olympijských objektov s ich dejinami i s následkami. Konštatuje, že olympijské hry v antike boli striktne lokálne a kladie si otázku, akú stopu na planéte necháva ich moderné, globalizované pokračovanie. Ako olympiády postihli miestne obyvateľstvo, či z nich malo osoh a čo bolo ďalej? Nakoľko stresujúco pôsobia „domy duchov“, opustené štadióny a olympijské ubytovne na svoje okolie a všedný život? Ukazuje, čo všetko padlo výstavbe za obeť a aký to malo zmysel.

Niet sa teda čo čudovať, že vo svete vzniklo už aj hnutie, ktoré brojí proti olympiádam. Vo filme je aj pasáž o tomto veľmi zaujímavom jave. V dnešnom svete má každá činnosť aj svoju protiváhu, oponenta a je to tak správne, hoci pre fanúšikov olympijského odkazu je to šok. Pri výbere filmových námetov ide však o trefu. Režisérka Haruna Honcoop cestuje po hostiteľských mestách olympijských hier v medzičase a skúma ich osudy. Dáva všetko do súvisu aj s politikou v jednotlivých krajinách či vo svete, ale – každý dostane svoje. Napríklad aj pražský štadión na Strahove. Postavili ho v roku 1926, mal tiež megalomanské vlastnosti, boli tam sokolské zlety aj spartakiády, rečnil tam Masaryk aj pápež Ján Pavol II., bol tam aj koncert Rolling Stones, bežal Emil Zátopek a dnes je to tiež už stavebná mátoha a nevedia, čo s ním.

V každom prípade autorke patrí vďaka za tento objavný pohľad, ktorý varuje: Pozor na olympiády – točia sa tam peniaze, ale zostáva spúšť. Je to drahý špás, ktorý negatívne vplýva na prírodu a bežný život. Šport vo svojej podstate má celkom iný zmysel, no bez olympiád by nevznikli rôzne priekopnícke veľkolepé stavby, krásne piesne, nápadité odevy, nebolo by to veľké združujúce vzrušenie a vypätie k megavýkonom. Čo je správne? Ako sa zachovať? Kto sfúkne olympijský oheň? Azda bohovia na Olympe?

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #olympiáda #film #Olympijské hry #Olympijský medzičas #Haruna Hancoop