Zažiarila vo veselohrách
Najviac sa mi kedysi páčili Krížikovej postavy, v ktorých sa mračila, odúvala a krčila nos, stvárňujúc náladovú vzdorujúcu slečnu alebo rozmarnú prostú devu. To sú najmä roly z mladosti, z veselohier, ale Eva Krížiková svoj repertoár naplnila rôznymi charaktermi. V divadle mala možnosť hrať v najvýznamnejších predstaveniach, ktoré vošli do histórie – Tanec nad plačom, Jožko Púčik a jeho kariéra, Pokus o lietanie, Inkognito, Vejár, Kráľ Lear a desiatkach ďalších. V posledných aktívnych rokoch sme ju videli napríklad v hrách Anna Karenina či Popol a vášeň.
Eva Krížiková pochádzala z bratislavskej Rače a od malička vraj rada spievala a vystupovala pred ľuďmi. Doviedlo ju to na bratislavské konzervatórium, kde viedol herecký kurz skvelý divadelník Jozef Budský. Pôsobila potom v Armádnom divadle v Martine a od roku 1954 v SND, kde odohrala desiatky postáv. Eva Krížiková často účinkovala v rôznych zábavných programoch a istým spôsobom bola podobný typ ako Jiřina Bohdalová, no nemala také ambície ani autorské zázemie, ktoré by jej humoristický talent živilo a umožnilo by jej viac individualizmu.
Výborne sa však uplatnila vo filme. Začínala v snímke Lazy sa pohly z roku 1952, ale popularitu jej priniesol až film V piatok trinásteho. Bol to vraj prvý film kompletne vyrobený na Kolibe, písal sa rok 1953, ona mala 19, všetko pred sebou. V tom istom roku zomrel Stalin a začínala sa iná éra. Objavili sa noví tvorcovia, ktorí mali schopnosti, veľké plány a ambície. Riešili mnohé problémy, ale niečo aj urobili. Prvé slovenské filmy mali u divákov úspech, nech už boli, aké boli. Diváci aj dnes hodnotia napríklad film V piatok trinásteho ako dobrú komédiu, hovoria, že to nie je až taká propaganda ako čakali.
Vyčítajú iba trocha nedotiahnutý scenár. No písal si ho sám režisér Paľo Bielik, ktorý ho poskladal z humorných situácií a tie sa práve páčili. Dej síce nebol ktovieaký, ale vo filme hrali obľúbení komici ako Ondriš Jariabek či František Dibarbora a práve aj výrazná Eva Krížiková. Predviedla pôvaby, ale tiež komediálny talent, ktorý potom potvrdila v ďalšom filme Štvorylka z roku 1954. Ten vznikol podľa poviedky Janka Jesenského a režíroval ho Karel Krška a Jozef Medveď. Opäť hral František Dibarbora a už aj Jozef Kroner či dokonca František Krištof Veselý.
Bardov treba pripomínať
Eva Krížiková mala to šťastie, že pracovala s výbornými kolegami, mala veľa príležitostí ukázať, čo vie. V SND bavila divákov jedinečným spôsobom. Bola dominantná, sympaticky oblá a mala svojich fanúšikov, ktorí od nej spočiatku čakali najmä humor, no presvedčila ich, že ovláda aj iné žánre. Keď bolo treba, vedela byť heroínou a vedela dojímať.
Na doskách, ktoré znamenajú svet, vydržala do vysokého veku, ale staroba aj ju zmohla a v závere života sa uzatvárala v dome v bratislavskej vilovej štvrti, kde doopatrovala svojho muža, herca a operného speváka Františka Zvaríka. Tvorili statný a populárny pár (obaja urastení a úspešní), ktorý ľudia opriadli aj rôznymi fantazijnými legendami, lebo majster Zvarík bol veľký bonviván. To všetko je zaznamenané v rôznych spomienkach o bratislavskej bohéme. Dôležité však je, že obaja, Krížiková i Zvarík, vytvárali nielen samotné umenie, ale aj bohatšiu kultúrnu mentalitu mesta a celého Slovenska. V bratislavskej Rači sú na Evu Krížikovú stále hrdí a kto ju poznal, nezabúda.
Môžu sa s ňou zoznámiť aj mladí ľudia, však po nej zostalo množstvo archívnych záznamov a filmov. Čítala som, že 500. Dnes nie je ale veľa času ani chuti vracať sa do minulosti, no na základoch z nej stojí súčasnosť. Takže o význame práce bardov, napríklad aj Evy Krížikovej, niet čo pochybovať.
