Za život ste vraj hrali asi 14 princov, tento rok ste už hrali šéfa protidrogovej jednotky vo Vojne policajtov, v auguste vás uvidíme ako dvojku slovenského podsvetia vo filme Miki. Ako ste spokojný s týmto vývojom – od rozprávok k filmom so závažnými spoločenskými témami?
Ešte budem aj Boris vo filme Lóve2. S týmto vývojom som veľmi spokojný, pretože niektoré tie filmy sa dlho pripravovali, prerušil ich covid, ale vravím si: konečne tie premiéry prišli. Ale keď sa vrátim k princom, boli skôr exotickí. Nie som modrooký blondiak, ktorý by sa asi skôr hodil na rozprávkového princa. Moji exotickí princovia veľa jazdili na koňoch a šermovali, a to ma veľmi bavilo. A posun k súčasnosti? Je super, že sa takéto filmy začali točiť, podľa mňa ich veľmi treba.
Hráte aj v muzikáli Na srdci mi hraj Karola Duchoňa. Aj s takouto postavou ste sa stotožnili?
Áno, Duchoň bol úžasným umelcom našej minulosti. Žil krátko, ale zanechal obrovský odkaz. Umelcov nikto neučí psychickú sebaobranu a Karol Duchoň bol príkladom umelca, ktorý sa tak ponoril do práce, celkom sa jej odovzdal, až sa celý zničil. Nie každý chce tak krátko žiť. Mnohí, keď sme uvažovali o Klube 27, sme si povedali: predsa len to skúsme potiahnuť ďalej. Keď mal život význam doteraz, hádam to pôjde aj ďalej. Som šťastný, že sa mi darí nachádzať ten význam ďalej.
Ako to myslíte – vy ste naozaj uvažovali o Klube 27, kam pomyselne patrili umelci, čo zomreli vo veku 27 rokov – ako Jim Morrison, Jimmi Hendrix, Kurt Cobain, Janis Joplin či Amy Winehouse?
Mnohí o ňom uvažovali, keď sa „samoničili“. Naplno sme sa odovzdávali práci, divákom a nemysleli sme na to, ako nás to môže poznačiť. Takto naplno sa nedá žiť dlho. Boli aj protihlasy, kritici a skeptici, ale ja som rád, že som vydržal a tento rok idú von krásne projekty.
Ešte ostaňme pri Duchoňovi, ktorý zomrel v roku 1985 ako 35-ročný. Počúvali ste jeho pesničky? Bol pre vašu generáciu zaujímavý? Ako keby v poslednom čase prišla nová vlna jeho popularity.
Určite, počúval som ho. Nemal som možnosť ho stretnúť, lebo do Bratislavy som prišiel až v roku 1987. Ak by som prišiel o pár rokov skôr, určite by som sa s ním stretol. Jasné, že som ho počúval ako všetci, aj preto, že ho médiá až tak netlačili. Aj Gondolána som počúval.
Ktoré Duchoňove pesničky boli vaše obľúbené?
Všetky, on nemal zlú pieseň.
Preskočme teraz k filmu Miki. Prečo ho považujete za veľkú vec pre slovenskú kinematografiu, ako ste sa už kdesi vyjadrili?
Každý dobrý film je veľká vec a Miki je dobrý film. Umenie má nastavovať zrkadlo spoločnosti, ľuďom, aby ich konfrontovalo s dôležitými témami. Film Miki je dôležitá téma našej nedávnej minulosti a je potrebné, aby o tom všetci vedeli. Možno aj preto, aby sa to už nemohlo zopakovať.
Foto: Joseph Marčinský
Premiéra filmu bude v auguste, ale už teraz film vyvoláva rozruch – niektorí sa boja, že bude glorifikovať mafiu, iným prekážala podpora z FPU. Naopak, producentka Zuzana Mistríková tvrdí, že mnohým tento film povie o 90. rokoch viac, než učebnice dejepisu. Aj vy si myslíte to, čo producentka?
Určite, zdieľam jej názor, veď na tom filme robíme spolu. Keby som si myslel niečo iné, nešiel by som do toho. Niektorí kolegovia boli proti tomu, ale ja si myslím, že je dôležité točiť aj takéto filmy. Film Krstný otec tiež ukázal Američanom časť ich histórie a nenechal ich chladnými voči tejto problematike. Myslím si, že ich poučil.
Takže ste ani chvíľku neváhali, keď ste dostali ponuku účinkovať v tomto filme?
Samozrejme, predchádzali tomu mnohé debaty, kde sme si ujasňovali chute a zámery, no a keď sme sa zjednotili v názoroch, pustili sme sa do práce.
Prečo zdôrazňujete, že film Miki je fikcia, nie dokument? Nakoľko je inšpirovaný realitou?
My herci sme tvorili podľa scenára, ktorý napísal Miro Šifra – a do akej miery sa inšpiroval realitou, to je otázka naňho. My sme si neoverovali, či sa to naozaj takto stalo, len sme hrali podľa scenára. Takže je to v podstate fikcia, je to tvorba.
O vašej postave vieme, že sa volá Miloš a je dvojka v podsvetí. Ako sa dá na takú rolu pripraviť?
Veľa sa o tom rozprávať a naučiť sa udržať konanie v rovine pravdepodobnosti. Treba si ten film pozrieť.
Keď príde v auguste do kín, radi si ho pozrieme. Sledovali ste aj iné filmy s mafiánskou tematikou?
Áno, viaceré, veď televízie sú ich plné. Pozeral som ich aj ako prípravu, aj len tak zo záujmu. Inšpirujúci bol aj Krstný otec, lebo tam je naozaj vidieť „ulicu“, ktorá sa obliekla do drahých oblekov. Tak to bolo aj u nás, aj v iných krajinách. Je to zrejme akýsi model, ktorý sa opakuje. Najviac mafiánskych filmov v poslednej dobe je zo Španielska a sú natočené veľmi dobre. Všetko to je pre mňa inšpiráciou do mojej ďalšej tvorby.
Hrali ste aj vo filme Rudolfa Biermanna Vojna policajtov podľa knihy Arpáda Soltésza a tam ste mali opačnú rolu, šéfa protidrogovej jednotky. Bude Miki úplne iný film? Dá sa to porovnať?
Bude to úplne iný film, aj spracovaním, od scenára až po realizáciu. Vojna policajtov je o policajtoch, Miki je o druhej strane. O tom, čo bolo vo Vojne len jemne „štrajchnuté“.
Často ste spomínali, že film Miki má byť akýmsi mementom. Myslíte si, že sa z toho ľudia naozaj poučia? Čo sa dá urobiť preto, aby sa niečo podobné neopakovalo?
Hlavne ide o to, aby odvážlivci pochopili, že vždy je niekto nad nimi. Nikto nemá neobmedzenú moc, určite nie my, bežní ľudia. Nech si nemyslia, že sú nezraniteľní. Zlo bude vždy potrestané a pravda vždy vyjde na povrch, nič sa nedá tajiť dlho. Neplatí, že „toto sa mne stať nemôže“, lebo všetci tí, ktorým sa niečo stalo, to najprv hovorili. Myslím si, že film Miki trošku otvorí oči „nezraniteľným“ chlapcom.
Ale blíži sa premiéra, poďte do kina, to je to hlavné, čo by som chcel povedať. Ešte by som pripomenul, že bolo dôležité ten film natočiť kvôli ľuďom, ktorí niekoho v tejto vojne – lebo jednoznačne to bola vojna – stratili, aby neostali zabudnutí. A aby si ľudia uvedomili, že v takejto vojne mnoho ľudí príde o život – zbytočne, pre štipku moci a pre pár korún!
Čo myslíte, aké bude publikum tohto filmu?
Dúfam, že všetci. Starší si pripomenú a mladší sa môžu poučiť.
Bude to drsný film? Kdesi som zachytila, že by tam mal byť trochu aj humor.
V každej tragédii je aj trocha humoru, život nie je iba čierny alebo iba biely, život je tragikomédia. Aj na nešťastí sa niekedy dá zasmiať. Ale nejdeme si robiť „srandu“, bude to skôr humor cez slzy.
Bude to vaša ďalšia spolupráca s Jakubom Kronerom. Prečo si dobre rozumiete?
Neviem, asi preto, že je normálny chalan a poznám ho odmalička. Jakub patrí medzi tých, s ktorými som si sadol najviac. Naše cesty sa neustále krížili, vždy som si dobre rozumel aj s jeho mamou, s jeho otcom Jankom, boli sme kolegovia… Každý umelec hľadá spolupútnikov v tvorbe a ja som jedného z nich v Jakubovi našiel. Verím, že aj on vo mne.
Aké to je, keď vás režíruje niekto, koho poznáte už odmalička? Rešpektujete ho vždy?
Určite, dôvera a rešpekt musia byť. Umenie nie je demokracia. Keď sa debatuje a niečo skladá, dobre, ale od istého momentu musí nastúpiť režisér a basta! Ani divadlo nikdy nebola demokracia, jeden človek vždy musí viesť, nemôže každý do nemoty presadzovať svoj názor. Jedného dňa skladanie ustane a musíme sa spoľahnúť na oko režiséra. Bez rešpektu niet dobrej práce.
Nikdy sa vám nestalo, že by ste s režisérom nesúhlasili? Vždy ste sa dokázali dohodnúť?
Jasné, že som dával veľa návrhov, ale ak ma režisér presvedčil, hneď sme šli točiť. Jakuba Kronera v práci neskutočne rešpektujem, je výborný.
Zmienili ste divadlo, je pre vás rovnocenné s filmom? Čo je vášmu srdcu bližšie?
Divadlo, televízia, film, dabing či rozhlas, všetko je herecká práca, len každá je iná. Každú ľúbim rovnako, veľmi, a ku každej pristupujem rovnako, naplno a s láskou.
Ste taký univerzálny, že zvládate všetko?
Na začiatku som si povedal, že chcem svoje sily rozdeliť rovnocenne pre každý druh tvorby. Pomáha mi to byť rôznorodým a použiteľným pre všetky žánre a štýly, tak som si to prial. Keď si niektorý herec praje byť filmový, nech sa páči. Ja budem stále tvrdiť, že divadlo je základom pre herectvo. Tam je dennodenná konfrontácia so živým divákom, ktorý vám povie rovno do očí: takýto si a takto ťa vnímam. Je to veľmi dobré pre herecký tréning.
Čo vás nadchlo v divadle ako diváka?
Mňa v divadle nadchne vždy všetko, som veľmi vďačný divák. Hneď sa nechám vtiahnuť a všetko prežívam. Áno, divadlo si viem ako divák veľmi užiť. Pamätám si skvelé predstavenie o Rudovi Slobodovi v Astorke a nedávno v La Komike so Števkom Martinovičom a Marcelom Nemcom. Ale veľmi sa mi páčil aj Red Cat Cabaret Lucie Siposovej, robí to bravúrne.
Ešte v roku 2000 ste dostali cenu za najlepší dabing Toma Hanksa. Dabovali ste ho vo vyše 15 filmoch.
Už ich asi bolo viac, ale presné číslo neviem. Daboval som toľko filmov, že sa to nedá pamätať. Ale Tom Hanks je vynikajúci herec, ktorý má osobitý štýl, podobne ako Matthew Perry. Posledné roky som zdedil dokonca aj Jima Carreyho. To sú šialene rôznorodí herci, veľmi iní, tam sa dá zužitkovať, čo som vám vravel – rôzne smery.
Máte veľmi výrazný, zapamätateľný hlas, ako to robíte, aby každý váš dabovaný herec znel inak?
Cítim ho. To je pomyselná slučka v dabingu. Vojdem mu cez oči do hlavy a vyjdem von ústami, inak to nefunguje. Ak to niekto robí inak, robí len to, čo sa jemu páči, ale ja chcem hrať to, čo už raz ten herec zahral. V dabingu je veľmi dôležitá pokora, lebo tam postave len prepožičiavam svoj hlas, nemôžem presadzovať svoj umelecký názor. Najväčšia tragédia v dabingu je, keď niekto povie: urobíme to lepšie ako oni. To je pre mňa zabijak, totálna neúcta voči umelcom, ktorí ten film natočili.
Musia sa dabéri aj fyzicky podobať dabovanému hercovi? Aj keď neviem, či vy sa podobáte na Toma Hanksa…
Určite niečím áno, máme obaja malé ostré ústa. Niekedy to vyjde tak, že sa herec a dabér podobajú, ale je to asi len náhoda, alebo veľmi chceme nájsť nejakú podobu. Ale režisér či štúdio si môže dupnúť a povedať, nie, u mňa ho dabovať nebudeš. Raz hral Tom Hanks vo filme sedemdesiatnika a supervízor mi povedal: si naňho príliš mladý. Opýtal som sa, či je to stále ten Tom Hanks, ktorého stále dabujem. Povedal, že áno, no že je tam oveľa starší. Len staršieho hral, čo by som hral aj ja. A mne poviete takýto nezmysel? Ale tak to aj dopadlo.
Čítajte viac Tom Hanks je lepší herec než spisovateľ. Vo svojom debutovom románe opisuje, ako sa vyrába film
Viete, že Tom Hanks píše aj knihy? Nedávno vyšiel aj v slovenčine jeho debutový román Ako sa vyrába ďalší majstrovský veľkofilm.
Viem, aj som tejto knihe robil reklamu, pre Albatros, mala by z nej byť čoskoro audiokniha. Poznám aj jeho predošlú knihu O nezvyčajných ľuďoch a písacích strojoch. Teším sa aj na audioknihu Matthewa Perryho. Rád nahováram knihy, veľmi sa mi to páči, je to pokojná robota, kde si človek môže trénovať reč. Môžem trénovať výslovnosť a dávať pocity do viet zasa trochu inak. Nemôžem používať až takú širokú emočnú a hlasovú škálu, treba to hrať inak, takže to je vlastne ďalší druh herectva, audiotvorba.
Čítajte viac Vo vírivke tragicky zomrel obľúbený herec Matthew Perry a svoju smrť v horúcej vani našla aj talentovaná diva Whitney Houston
Aj si knihu vopred prečítate? Milo Kráľ nám vravel, že si prečíta len prvú kapitolu, lebo sa nechce ochudobňovať o zážitok z knihy.
Určite si prečítam knihu vopred, ale rešpektujem Milov názor. Je v tom dobrý a pokiaľ nerobí chyby… Ale ak sa v knihe objaví viacero postáv, ktoré hovoria priamou rečou, musím si už na začiatku pripraviť farbičky ich hlasov, aby sa mi neopakovali. A dokonca som raz aj bol pripravený, ale v knihe bolo toľko postáv, že som sa pomýlil a pripravený hlas som dal inej postavičke. Povedal som si, panebože, musíme ísť ešte raz od začiatku, lebo už by som nevedel tie farby hľadať ďalej. Takže príprava je dôležitá. Iné je, keď robíme dokumentárnu knihu, kde nie sú priame reči, len opisy, vtedy by som možno šiel ako Milo a nechal sa prekvapovať.
Čítajte viac Milo Kráľ zo seriálu Zrada najviac nenávidí pokrytectvo. Prečo spieval pieseň Reagan, vzdaj sa?
Aké knihy s obľubou čítate?
Mám rád všetky druhy kníh a striedam žánre. No najradšej mám sci-fi. Posledná bola Problém troch telies, ktorú Netflix nedávno sfilmoval. Som fanúšik kvantovej fyziky či mechaniky. Bol som dobrý matematik, veľmi ma to bavilo. Hovorí sa, že matematika je jazykom prírody. Niekto tvrdí, že matematika je medzigalaktickým jazykom… prosto science fiction ma fascinuje, vytvára iné rozmery, iné svety, prekračuje hranice.
Nechceli ste matematiku aj študovať?
Ani nie, viac ma lákalo divadlo. Hoci som vyhrával pytagoriády. Matematika mi však pomohla napríklad v hudbe, tiež sa v nej opakujú rôzne vzorce. Geometria v divadle, ako pracovať na javisku s priestorom… Matematika je dôležitá, ale radšej som volil herectvo.
Ešte sa vráťme k dabingu – vy ste dabovali aj animované filmy. Je ľahšie či ťažšie dabovať animovanú postavu ako živého človeka? Tej sa nemusíte trafiť do momentu, keď otvára ústa…
Musíte, ale závisí od typu roly. V nedávnych Imaginárnych priateľoch to nebola ľahká rola. Ten Blue dával také hlasové farby! Ale rád sa do toho opriem. Bežne človek nereaguje tak ako animované postavičky. Mám to naozaj rád.
Foto: Robo HUBAČ
Aj pozeráte rozprávky?
Určite a aj kreslené rozprávkové filmy, to je zasa zmena. Dnes je človek presýtený všetkými akčnými filmami a vraždami, strieľačkami, vojnami, rád uniknem k rozprávkam. Navyše mám malého syna, najradšej si spolu doma zapneme rozprávku. Hľadáme, čo sme ešte nevideli. Už toho veľa nie je.
Pozerá syn rád rozprávky, kde postavičky rozprávajú vaším hlasom?
Syn ma vždy spozná vo všetkom a neposudzuje, teší sa z toho. V septembri bude mať šesť rokov.
Dušan Cinkota
Narodil sa 13. októbra 1970 v Banskej Bystrici. Po gymnáziu v rokoch 1988 – 1992 študoval herectvo na VŠMU. Popri štúdiu na VŠMU bol aj členom Radošinského naivného divadla v rokoch 1991 – 1994. Potom sa stal členom Činohry SND. Režiséri ho obsadzovali rovnako do komediálnych ako aj dramatických postáv. V roku 1995 získal cenu Litfondu za najlepší mužský herecký výkon roka v hre Alergia. V roku 2000 si zahral vo filme Chaos, ktorý režíroval Milan Lasica.
Ako hosť hral aj viacero titulných postáv v muzikáloch na Novej scéne – Pokrvní bratia, Cigáni idú do neba, Cyrano z predmestia a Hamlet. Uplatnil sa aj v dabingu, kde je jeho najznámejšou rolou Chandler Bing (Matthew Perry) zo seriálu Priatelia, často dabuje aj Adama Sandlera. V roku 2000 dostal cenu Litfondu za najlepší dabing Toma Hanksa.
V rokoch 2003 – 2005 bol členom Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Z filmov: Vadí nevadí, Hana a jej bratia, Love, Spiknutie, Vojna policajtov, Miki, Love2. Zo seriálov: Hranica, Klamstvo, Vedma, Ultimátum, Šťastní vs. Šťastní, Delukse, Slovania, Červené pásky.
