Čo pre vás bolo podnetom pre napísanie filmu o Mikulášovi Černákovi?
Oslovila ma Zuzana Mistríková s tým, či by som sa na tom nechcel nejako podieľať. Som rodákom z toho kraja, z Vernára, čo je desať kilometrov od Telgártu. S Černákom sme obaja Horehronci, hoci on je ročník mojej mamy. Chcel som pochopiť, ako to celé vzniklo, ako sa z horehronského autobusára stal boss bossov slovenskej mafie.
Počúvali ste o ňom nejaké historky, keď ste boli malý?
Počas vrcholu jeho kariéry som bol asi prvák alebo druhák na základnej škole. Pamätám si, keď sa u nás v dedine hovorilo, ako večer pred krčmou zastavil autobus, vyskočil z neho šofér a zakričal: „Chlapi! V lese vám niečo horí!“
Všetci sa teda postavili od pív a utekali do lesa. Tam našli telo bez hlavy, ktoré patrilo Gustávovi Slivenskému, ktorého Černák a jeho ľudia len krátko predtým vyhodili z auta. Hlavu nechali v Poprade na kapote auta. Táto historka mi dosť utkvela v pamäti. Pár mesiacov predtým sme totiž išli do toho lesa s otcom po vianočný stromček. Keď sa tam teraz vrátim a ľudia vedia, že pracujem na tomto filme, každý má nejakú historku.
Ako reagoval Mikuláš Černák na to, keď ste mu oznámili, že o ňom idete robiť film?
Tvorcovia sa už dlhšiu dobu pokúšali niečo o ňom natočiť. Ja som pri tom nebol od začiatku, do projektu som vstúpil až neskôr, keď som nahradil pôvodného scenáristu. Myslím si, že Černák bol rád, keď videl, že som v jeho svete zorientovaný. Nemusel mi vysvetľovať, odkiaľ vzišiel.
Keď mi povedal miesto, kam hodil nejakú mŕtvolu, vedel som, kde to je, keď mi hovoril, kde pracoval jeho otec, vedel som, že tam pracoval aj ten môj. Našli sme teda spoločnú reč. Neskôr sme si vybudovali akúsi dôveru, povedal mi veci, ktoré som chcel počuť a ktoré neboli medializované, a zároveň veril v to, že ich podám pravdivo.
Bolo pre vás zvláštne rozprávať sa s ním o takých veciach?
Bolo. V jednej chvíli máte pocit, že ide o krčmové historky, ale potom si uvedomíte, že to sú vážne udalosti, pri ktorých zomreli ľudia.
S akými emóciami vám o tom hovoril?
Za niektoré z tých vecí sa hanbí a trvalo dlhšie, kým sa mi ich z neho podarilo dostať. Iné začal hovoriť sám od seba, pretože ide o akúsi súčasť jeho imidžu. Keď rozprával o tom, ako zabili jedného z jeho spolupracovníkov, pretože znásilnil ženu, bolo z neho cítiť čosi ako hrdosť, akoby hovoril, že to je súčasť jeho morálky.
Prekvapilo vás na ňom niečo?
Asi tá jeho otvorenosť, s akou hovoril aj o nepríjemných veciach. Jedna vec je tváriť sa ako boss bossov, druhá je rozprávať o tom, ako to vnímala jeho mama či manželka. Okrem toho ma prekvapilo, do akej miery je to obyčajný človek.
Na úvod sa ma snažil presvedčiť, že nie je psychopat, a posielal mi súdne posudky. Chcel mi tým dokázať, že to, čo robil, si neužíval. Fakt, že je normálny, mi však prišiel v niečom ešte horší. Vyzerá ako bežný chlap, akých som celé detstvo vídaval množstvo, ale Černák na rozdiel od nich prekročil isté morálne hranice.
Cieľom vášho filmu nie je glorifikovať ho, no predsa, neobávate sa reakcií, ktoré prídu? V Amerike mali napríklad problém so seriálom o Jeffreym Dahmerovi (známy sériový vrah a kanibal, pozn. red.).
Táto otázka sa rieši dosť často: akým spôsobom hovoriť o mafiánoch a vrahoch, aby sme ich nerobili viac „cool“ než sú. Celý čas som sa to v texte snažil vybalansovať tým, aby bol zrozumiteľný, čo sa nedá urobiť bez toho, aby som voči nemu nemal istú mieru sympatie. Zároveň to musí mať aj výpovednú hodnotu, nesmie sa robiť atrakcia z toho, že vraždil.
Riešil som teda to, že keď už ideme rozprávať príbeh takéhoto človeka, prečo to vlastne robíme a aké sú tie témy, ktoré by sme nedostali na plátno cez inú postavu. Pri takomto filme však vždy idete do rizika. Veď sú aj náckovia, ktorí sledujú Kult hákového kríža, a neuvedomujú si, že ide o antirasistickú snímku.
Vypovedá príbeh Mikuláša Černáka niečo o našej krajine v 90. rokoch?
Úplne všetko. To je aj jeden z dôvodov, prečo som to chcel robiť. Pre mňa je to príbeh dedinského autobusára, ktorý ľahko prekračuje svoje morálne hranice – dôležitá je však otázka, kto všetko mu to dovolil a ako zle vtedy fungoval systém, aby sa to všetko mohlo stať.
To, čo robil on a jeho spolupracovníci, neboli žiadne inteligentné schémy, bolo to surové, brutálne a jednoduché. Dnes by boli za týždeň v base, no oni tie zločiny robili 4–5 rokov úplne slobodne. Nebolo to len o politikoch, ktorí mu to dovolili, ale aj o policajtoch, sudcoch, miestnom farárovi či jeho vlastnej mame, ktorá sa tvárila, že to nevidí.
Dôležitá pre tento film je atmosféra 90. rokov. Vy ste vtedy boli malý chlapec, bolo to pre vás v niečom nostalgické?
Keď som to písal, tak ani nie. Ale keď som videl už zostrihaný film, tak naozaj prišiel pocit nostalgie. V niečom bola trochu nechutná.
Čítajte viac Juraj Loj o novom filme Vojna policajtov: Dnes sa zločiny robia viac v rukavičkách a smokingoch
Ako hodnotíte Milana Ondríka v hlavnej úlohe?
Som jeho veľký fanúšik, preto som veľmi rád, že prijal túto prácu. Určite nie je príjemné hrať takúto postavu. Celé mu to žeriem, verím mu, že je mafián, ktorého sa bojím, a zároveň má akúsi zvláštnu charizmu, vďaka ktorej mu ľudia chceli pomáhať. Prekvapilo ma, ako rýchlo začal hovoriť horehronským prízvukom.
Na rolu sa intenzívne pripravoval aj po fyzickej stránke.
Áno, naozaj na sebe makal. Dokonca by som povedal, že to trochu preháňal, pretože tí deväťdesiatkoví mafiáni boli skôr „hrubokrkí“, kým Milan je vyšportovaný. Určite bol v lepšej forme ako samotný Miki.
Ako na Ondríka reagoval Černák?
Stretli sa, bol som pri tom. Mal som pocit, že si nie sú veľmi podobní, a myslel som si, že nám zaberie veľa práce, aby sme Milana zmenili na Mikiho. Keď som ich však videl vedľa seba, zistil som, že sú skoro takisto vysokí a že majú podobnú energiu. Milan Ondrík je jeden z mála slovenských hercov, ktorým verím „slovenskú dedinu“ – máme veľa hercov, ktorí vedia dobre hrať, ale málo z nich v sebe má rurálnosť.
Za scenár k snímke Úsvit ste získali Slnko v sieti. Máte pocit, že sa jej nejakým spôsobom podarilo posunúť debatu ohľadom témy LGBT komunity na Slovensku?
Vždy dúfam v niečo viac. Som rád, že samotná komunita prijala film za svoj. Veľa ľudí, ktorí by tú tému inak odignorovali, o ňom hovoria. Nemám však pocit, že by nastal nejaký veľký posun. Tieto veci treba normalizovať, musíme písať a točiť viac podobných snímok.
Máme u nás dosť filmov s podobnou tematikou?
Je veľa festivalových a nezávislých filmov, no vidí ich malý počet ľudí, navyše takých, ktorí už sú presvedčení. Myslím si, že by sa malo robiť viac dobrých príbehov zameraných na väčšinového diváka. Radšej niečo zjednodušiť, aby to bolo prijateľné pre majoritu a posunulo to spoločnosť bližšie k tolerancii.
