Sledujeme ich prácu aj súkromie, redakčný život v podmienkach čoraz väčšej slobody počas Pražskej jari. Demokracia však stále ešte nie je samozrejmá, prezidentom je Antonín Novotný a novinári musia rôzne taktizovať a obhajovať svoju suverenitu. Sú sympaticky sebavedomí a nebojácni, na tejto vzorke vidno, aká bola atmosféra roku 1968 u nás a ako demokratické sily získavali prevahu v spoločnosti.
Mádl dáva nazrieť do každodenného života redakcie, dialógy verne približujú tie časy, spôsoby boja s mocou a náladu ľudí, ako aj nástup Dubčeka a eufóriu s tým spojenú. Svet vtedy Československo miloval a obdivoval, o to väčší šok bol potom vpád spojeneckých vojsk.
Redaktori však nerezignovali a snažili sa vysielať čo najdlhšie, čím posilňovali šokovaných ľudí. Redakcia medzinárodného života sa nechcela vzdať a redaktori vysielali, hoci vojaci už boli v budove. Tieto pasáže filmu sú emotívne, dynamické a dramatické, ako keby to bol vymyslený akčný príbeh, „politický akčák“, lenže – toto bola skutočnosť.
Mádl ju nielen prerozprával, ale doslova oživil, veď redaktori majú skutočné mená vtedajších publicistov. Je to vzrušujúce, až trocha patetické, ale to je práve vzácny pocit, lebo tá doba bola taká, ale dnes je už pátos zriedkavá ingrediencia, čosi ako prežitok, ale kdesi v podvedomí nám – v dnešnom zbanalizovanom a zvulgarizovanom svete – chýba.
Vlny majú grády
V rozhlasovej Redakcii medzinárodného života pracovali vzdelaní ľudia, ktorí mali skúsenosti zahraničných korešpondentov (paradoxne ich vtedy bolo v rozhlase dosť, však 60. roky priniesli nielen uvoľnenie, ale aj rozvoj profesionality, čo viedlo k obrodnému procesu) a mali aj vynikajúceho šéfa, ktorý vedel za svoje oddelenie bojovať u vrchnosti a presadzovať zámery a kroky redaktorov.
Podobne to bolo vtedy aj v iných redakciách, ale Jiřího Mádla inšpirovala práve táto konkrétna rozhlasová redakcia, o ktorej sa po roku 1989 veľa písalo a niektorí aktéri potom v novinárskej či politickej práci ešte pokračovali.
V redakcii pracovala napríklad Věra Šťovíčková (Táňa Pauhofová), Milan Weiner (Stanislav Majer), Jiří Dienstbier (Vojtěch Kotek), Luboš Dobrovský (Martin Hofmann), Jan Petránek (Petr Lněnička) a ďalší. Vlnám táto autenticita pridáva grády, z filmu cítiť, ako téma bavila samotného Jiřího Mádla, ako ho zaujal osud týchto publicistov, najmä ich vedúceho Milana Weinera.
Aj herci ich hrajú s mimoriadnou chuťou, a teda presvedčivo. Hoci mal režisér k filmu dosť podkladov, nebolo asi jednoduché poskladať ich do pútavého príbehu, skĺbiť pravdu a fikciu, historické udalosti a súkromie aktérov. Poradil si však.
Je to aj film o láske
Mádl dostal do filmu ľudské i spoločenské príbehy. Dokonca zakomponoval do deja aj tzv. starého komunistu (pôsobí ako už trocha dementný rozprávkový dedko, ale má to svoj zmysel – je v prudkom kontraste s prostredím redakcie, kde ho pred mikrofónom spovedajú a on nevie svoje názory obhájiť) reprezentujúceho ľudí, ktorí boli proti zmenám a proti Dubčekovi.
Má tam aj metaforicky vyjadrené zlyhanie prezidenta Novotného alebo výroky rôznych šéfov snažiacich sa zvrátiť vývoj udalostí, skrátka, dostal sa so cťou cez mnohé úskalia ťažkej témy. Hlavná linka filmu je ale veľmi intímna a dá sa povedať, že je to film o láske.
Dejom hýbu bratia Havlíkovci, Tomáš (Vojtěch Vodochodský) a Pája (Ondřej Stupka), ktorí sú síce vymyslení, ale majú dôležitú úlohu – dať príbehu umelecký zmysel. Jiří Mádl do nich vložil svoje vlastné pocity a skúsenosti so starostlivosťou o mladšieho brata, ktorý sa tiež volá Pája.
Čítajte viac Táňa Pauhofová: Film Vlny je symbolickým poďakovaním novinárom, ktorí bránia demokraciu
Vďaka tomu vyznieva tento motív veľmi ľudsky a pridáva hodnovernosť aj všetkému okolo. Tomáš Havlík príde do rozhlasovej redakcie ako technik, no jeho šéf (Tomáš Maštalír), riaditeľ Ústrednej správy spojov, dúfa, že bude aj donášať, čo sa medzi novinármi deje.
Tomáša na to vydieračským spôsobom aj nahovorí, ale vývoj udalostí všetko zariadi inak. Tomáš Havlík sa dostáva do rôznych dramatických situácií a život mu komplikuje práve mladší brat, ktorý sa zapája do študentských revolučných akcií, Tomáš chce, aby bol v bezpečí, no napokon sám musí riskovať a vstúpiť do samého centra bojov o vysielanie v okupovanom rozhlase.
Film je teda aj poctou ľuďom, ktorí boli v tých udalostiach pre verejnosť anonymní, ale bez nich by novinárske hviezdy nedokázali robiť svoju prácu.
Vďaka teda, že Jiří Mádl v scenári napísal túto sympatickú postavu Tomáša, hĺbavého, zodpovedného človeka s mäkkým srdcom, ktorý do ničoho nešiel hŕ-hŕ, ale keď prišlo na vec, vedel, čo má robiť. Predovšetkým sa chcel postarať o svojho brata – prišli o rodičov – a až potom riešiť politické okolnosti, no človek nie je vždy pánom svojho osudu.
Mádl na postave Tomáša ukázal, že ani ľudí, čo sa dostali do osídiel ŠtB, nemožno hádzať do jedného vreca, lebo okolnosti boli individuálne a miera viny rozličná. Túto chúlostivú tému dokonca rozvíja aj cez ďalší vzťah, a to cez lásku Tomáša a redaktorky Věry Šťovíčkovej. Je to pôsobivá linka príbehu, ktorá povznáša a dojíma.
Čítajte viac Vlny Jiřiho Mádla v Karlových Varoch zatienili všetko ostatné
Vlny neutíchnu
Film vôbec dáva veľa podnetov na zamyslenie a inšpiruje k tomu, aby si divák doštudoval naznačenú situáciu a príbehy. Nedá sa napríklad len tak ľahko rozlúčiť so sugestívnou postavou Milana Weinera, šéfa redakcie, ktorého osud bol mimoriadne strhujúci, ale aj tragický.
Tento človek mal bohaté novinárske skúsenosti, bol napríklad korešpondentom ČTK v Pekingu, ale mal aj ozajstnú novinársku náturu – vedel odhadnúť situáciu a udávať najlepší smer, preto mal veľký rešpekt a mohol polemizovať s režimom.
Narodil sa v roku 1924 a zomrel len 44-ročný v roku 1969. On priviedol svoju redakciu k odvážnym výkonom, ale sám sa už na vysielaní počas okupácie nezúčastnil, lebo mal nádor na mozgu, išiel do nemocnice a vzápätí prišla smrť.
Mádl si našiel spôsob, aby naznačil Weinerovu tragédiu, ale najmä jeho ľudskú veľkosť. V divákovi bude rezonovať, rovnako ako mnohé iné scény a slová z filmu. Skrátka, Vlny len tak rýchlo neutíchnu.
Prečo plesnivý chlieb?
Samotný režisér je prekvapený, ako film zabral, ako oslovil rôzne vekové kategórie divákov. Myslím, že to spočíva v tom, že je veľmi ľudský a plný účasti s dianím. Scenárista nešpekuloval, nekalkuloval s politickým kapitálom, nenaznačoval rôzne paralely so súčasnosťou, ale stvárnil to, čo sa mu z dejín prihovorilo a čo sa ho dotklo. A to sa teraz dotýka aj divákov.
Iste, dalo by sa so všeličím polemizovať, opravovať, upravovať, ale tvorcom sa podarilo povedať podstatné – že ľudia v tom roku 1968 nezlyhali, že bojovali, a hoci podľahli presile a potom rôznym deformáciám, je na čo pozitívne nadväzovať, však to bola aj naša história.
Napríklad novinárka Ota Plávková (1926 – 2002), rozhlasová redaktorka z Banskej Bystrice, ktorá spolupracovala s okupovaným rozhlasom a bola za to perzekvovaná, je známa osobnosť podobného typu ako Weiner, ale statočných novinárov (v zmysle profesionality, nie proklamácií) bolo aj na Slovensku veľa.
Čítajte viac Všetci sme vedeli, že robíme niečo výnimočné! Pauhofová, Mádl či Maštalír uviedli Vlny. Toto bola premiéra ako sa patrí...
Ich slová z éteru alebo z mimoriadnych výtlačkov novín, ktoré redakcie vydávali operatívne proti okupácii (v Predvoji vyšla napríklad aktuálna alarmujúca báseň o okupantmi zastrelenej Danke Košanovej od Vojtecha Mihálika) boli naozaj pre ľudí mannou nebeskou, povzbudením a orientáciou v prvom šoku z neprehľadnej situácie, ktorá nastala. Žiaľ, potom sa všetko ešte viac zamotalo, ale to už je námet na iný film.
Jiří Mádl vo Vlnách tiež neproklamuje, ale udalosti ukazuje cez všedné chvíle a výjavy, ktoré pôsobia až domácky, a tomu každý rozumie. V jednej situácii napríklad krája Tomáš Havlík chlieb na hrianky. Prvý krajec z bochníka musí zahodiť, lebo je celý plesnivý.
U niekoho to môže vzbudiť zdanie, že život bol vtedy u nás taký biedny, že sa bralo aj plesnivé, ale to skôr chcel režisér vyjadriť, že ide o domácnosť dvoch chlapíkov, ktorí až tak šikovne negazdujú.
Obdobie šesťdesiatych rokov bolo práve vzostupné po každej stránke, bolo prežiarené prichádzajúcou slobodou, optimizmom a súdržnosťou väčšiny ľudí. Panovalo veľké sebavedomie, svet nás miloval a bol pre nás gombička. Aj sa dobre jedlo.
Však aj obrovské Dubčekove rožky. Víťazstvo sa zdalo isté. O to väčší bol potom šok z prehry. Náhle zotmenie. A to prevažuje aj v spomienkach na tú dobu, šero je aj v tomto filme, ale hlavná je vtedajšia žiara nádeje, ktorú Mádl do Vĺn dostal a ktorá divákov nabíja pozitívnou energiou.
Vlny / ČR 2024 / r. Jiří Mádl h. Vojtěch Vodochodský, Táňa Pauhofová, Stanislav Majer, Vojtěch Kotek, Martin Hofmann, Tomáš Maštalír, Igor Bareš, Marika Šoposká, Petr Lněnička
