Divočina
Prvé zábery odhaľujú na pohľad idylickú záhradu, v ktorej žije mladý pár. On nahráva vtáčí spev, ona sleduje vtáky ďalekohľadom. Aj pre poštárku je to tu miesto „bez mena“, len kopec, čo sa volá Vtáčnik. Na konci záhrady je druhý dom, v ktorom žijú ženini rodičia. Rodina tu prebýva už štyridsať rokov.
„Kedysi sme tu bývali len my a do susednej záhrady chodievala cez víkendy moja najlepšia kamarátka. Chceli sme byť biologičky a svoje poznatky sme si zapisovali do zošita. Dnes ho už neviem nájsť, musím sa spoliehať na svoju pamäť,“ spomína hlavná hrdinka, mladá žena, ktorá na Vtáčniku vyrástla. Je to zároveň režisérka filmu a aj v ňom účinkuje, stvárňuje sama seba, Eva Križková.
Vo filme účinkujú aj ďalší členovia rodiny, susedia, stavbár aj developer. Každý dostane svoj hlas. Všetci hovoria pokojne a práve to je na celom filme rovnako očarujúce ako spev vtákov. „Vtáky spievajú vždy ráno a na tom koncerte sa o všetkom dohodnú. Cez deň už potom medzi nimi nie sú žiadne nezhody,“ spomína mladá hrdinka očami svojho detského ja, ktoré v tejto záhrade počúvalo vtáčí spev.
Foto: Dayhey
Vtáčí spev však preruší ruch zo stavby. Muž sa ho snaží prerušiť death metalom na plné pecky. Kto má pracovať v takom hluku?, bráni sa. Bagre aj hlasná hudba v noci stíchnu, na stromy sa vráti veverička a muža (ako za trest) ponaháňa diviak. Otec rieši situáciu po svojom: hádže cez plot susedovi do záhrady psie výkaly. Asi mu priniesli šťastie.
Protiprúd
Aj sused, pán Hájek, vidí, že ledva človek vytiahne päty, príroda si robí, čo chce. Býva v centre a sem chodí len do záhrady, ale jeho starí rodičia sa tu usadili v roku 1919. Teraz má za domom novostavbu a pri záhrade mu ústia ventilačné rúry z podzemných garáží. Bola tu divočina od prírody, dnes je to tu divočina od človeka.
Foto: Dayhey
Miestni obyvatelia sú starousadlíci aj novší susedia, nová výstavba zhoršuje život všetkým, aj tým, čo sa prisťahovali za krásnym výhľadom len nedávno. Výhľad zmizol. Potok zmizol do potrubia ešte z rozhodnutia pánov za socializmu. Súkromný majiteľ pozemku, kadiaľ tiekol, ho nemieni z potrubia uvoľniť. Načo by to robil?
„Mám rád, keď má všetko svojho vlastníka. Keď je to urobené pekne. Mám rád krásu,“ komentuje situáciu sused Richard, majiteľ modernej vily s bazénom. Má stresujúcu prácu a tento pozemok si kúpil preto, aby bol obklopený prírodou a zároveň v centre mesta. Prehradil ním niekdajší vstup do lesa. Protiprúd, ako v bazéne. „Všetko to tu bude v nejakom časovom horizonte zastavané, s tým treba rátať. Je to Bratislava,“ konštatuje developer.
„Prežitie nášho sveta sčasti záleží na tom, či dokážeme naše uši obrátiť späť k zemi, započúvať sa rovnako do krásy ako do deštrukcie živého sveta a potom konať,“ hlása v záverečných titulkoch citát Davida Georgea Haskella. Film Vtáčnik akoby si ho skutočne vzal za svoje motto. Eva Križková v ňom dokázala na dnešnú dobu niečo priam nemožné: hovoriť o konfrontačnej téme absolútne nekonfrontačne.
Nikto tu na nikoho nevykrikuje, ani ho nenapáda. Napriek očividne protichodným záujmom, životným postojom a hodnotám je vypočutý každý a bez urážky. Ukážka, ako riešiť konfliktné situácie, s rešpektom k druhému, aj keď s ním nesúhlasím. Aj v tomto „malý Vtáčnik“ ukázal veľkú vec. Tak už len počúvať a až potom konať. Pretože vtáky na Vtáčniku spievajú rovnako o kráse ako o deštrukcii.
