K piatej sérii šou Extrémne premeny sme dostali informáciu, že trinásti účinkujúci budú dokopy vážiť vyše dvoch ton – presne 2 187 kíl. Navyše v šou budú po prvýkrát traja účastníci s hmotnosťou vyše dvesto kíl. Nezľakli ste sa toho?
Vždy vás to zarazí. Keď som doteraz mal jedného megaťažkého účastníka, povedal som si okej, s týmto treba osobitne niečo robiť. Ale keď zrazu prídu traja megaťažkí, každý z iného kúta Slovenska, rozmýšľate, či sa to bude dať. Extrémne ťažkých ľudí mám najradšej čo najviac pod dohľadom, lebo vtedy sa viem vyvarovať mnohých chýb a okresávania tréningu. Keď trénujú so mnou, viem sa hneď prispôsobiť danej situácii či rozpoloženiu cvičiaceho. Je to jednoduchšie ako vytvárať tréning a posielať ho na diaľku. Bola to teda pre mňa výzva, ale hádam som to zvládol.
Je ťažké nájsť troch dvestokilových ľudí do súťaže alebo ich je čoraz viac? Hlásia sa sami alebo ich vyhľadávate?
Je podmienka, aby sa prihlásili sami alebo ich môže prihlásiť rodina, ale dotyčný musí súhlasiť. Len čo sám nechce podniknúť zmenu, zbytočne zaberá miesto niekomu, kto o to naozaj stojí. Ľudí nad dvesto kíl je dosť. Niekedy vidíte megaobézneho človeka a ani sa vám nezdá, že toľko váži. Veď toľko nemôže mať. A potom sa zrazu vyzlečie a vy vidíte: to je fakt zlé. Myslím, že extrémne obézni ľudia sa neukazujú na verejnosti, pokiaľ nemusia. Buď sa za to hanbia, alebo ich pohyb tak veľmi vyčerpáva, že radšej riešia všetko z tepla domova – dnes sa všetko dá vybaviť cez internet, aj nákup vám donesú až ku dverám bytu. Život sa stal pre mnohých ľudí z tohto hľadiska neuveriteľne pohodlný. Im to neprekáža, nechcú z toho komfortu vystúpiť.
Foto: Markíza
Pritom práve to je nebezpečné, nie?
Je, ale oni sa na to tak nepozerajú, vidia to ako šetrenie času. Neskôr obéznemu už telo nedovolí hýbať sa viac. Keď máte povedzme 260-kilového človeka, taký zrazu keby mal prejsť do obchodu vzdialeného 500 metrov, išiel by tam 30 minút. Je preňho poldňový boj, aby sa vybral do obchodu nakúpiť a vrátil sa naspäť. Takže je prirodzené, že sa snaží zariadiť všetko tak, aby mu niekto iný niečo nakúpil, doniesol, obslúžil ho. Možno mu aj nadváha prekáža a vie, že to ohrozuje jeho zdravie, ale jeho pohodlnosť je silnejšia a nevie s tým nič urobiť.
Ako sa človek dostane na hmotnosť dvesto kíl? Dosiahne to iba jedením alebo za to môže choroba?
Väčšine ľudí v Extrémnych premenách po úvodných zdravotných testoch, kde sa meria tlak, krv atď., vyjde, že sú zdraví, majú len zvýšený tlak či cukor. No len čo ide tuk dole a váha sa znižuje, cukor ide dole, tlak sa zlepšuje. Na túto šialenú váhu sa dostanú, lebo sú brutálni fajnšmekri, doslova milujú jedlo a sú od neho závislí alebo sú brutálne leniví a pohodlní. Pohodlie pre nich znamená viac než zdravie. Niekedy je to kombinácia oboch, ak nerátam psychické problémy.
Ako rýchlo prídete na to, aký prístup na koho funguje? Sám zdôrazňujete, že každý človek je iný, samostatný prípad.
Snažím sa už na bootcampe hľadať riešenia, zistiť, ako koho motivovať. Asi to vycítim vďaka niekoľkoročným skúsenostiam. Keď sa s ľuďmi bavím, prídem na to. Ľudia hlavne musia vycítiť, že im naozaj úprimne chcete pomôcť. Vaše hlavné poslanie je pomôcť im. Vtedy sa vám aj oni otvoria a vy prídete na to, ako celý plán zostaviť. Ak sú úprimní, ide to omnoho ľahšie, ako keď niekto schováva lenivosť a keď ste naňho tvrdý, hľadá ľahšiu cestu. Pritom je jasné, že ľahšia cesta neexistuje. Niekedy som aj ja v úzkych a rozmýšľam, ako na to. Projekt Extrémne premeny si vyžaduje vaše celé telo i dušu, inak to nejde.
Je ťažšie, aby schudol dvestokilový človek alebo manželský pár, ktorý sa navzájom udržuje v zlozvykoch?
To je dobrá otázka. Každý má zlozvyky, aj manželský pár, aj jednotlivec. Niekedy sa môže zdať, že jednotlivec schudne ľahšie, lebo je na to sám a nič ho nerozptyľuje. Ale ak nemá super zázemie, môžu ho rozptyľovať kamaráti, okolie. Manželský pár sa môže navzájom ťahať – nahor, ale i nadol. Takže neviem, čo je lepšie. Stále platí, že ľudia musia vedieť, čo chcú a čo sú tomu ochotní obetovať, koľko ich to bude stáť. Ak si to zodpovedia, úspech je zaručený.
Vy musíte mať dobrý pocit, keď sa to podarí. Alebo je to pre vás už rutina?
Nie, je to ako trénerstvo. Tréner nikdy necíti rutinu, vždy je výzva, keď jeho športovec dosiahne dobré výsledky. Aj keď schudne obézny človek, teší vás to. Keby ma to netešilo, tak by som na galavečere nevypustil slzu. Koľkokrát je mi ľúto, že sa to už končí, ešte by ste účastníkom chceli dať niečo navyše, aby ste ich lepšie vyzbrojili do života. Ale rok je dosť, po všetkých stránkach je to náročné. Toto už je piata sezóna Extrémnych premien. Vždy mám na začiatku i na konci projektu rovnaké myšlienky a pocity. Teším sa, je to dobrý a zmysluplný projekt.
Keď sa skončí, potrebujete si psychicky oddýchnuť?
Potrebujem. Za rok spoluprežívam 13 ľudských osudov. Žijem s tými ľuďmi, počúvam ich, volajú mi, natáčate a trénujete s nimi, vážite ich, riešite ich problémy a snažíte sa im pomôcť, 12 mesiacov v roku ste im k dispozícii.
Zrejme na nich myslíte aj vo voľnom čase, nie?
Preto som povedal, že ten projekt si vás vyžaduje celého. Aj keď trénujete niekoho iného, stále premýšľate, ako vyriešiť problém obéznych. To sa netýka len trénerov, ale aj doktorov, učiteľov, právnikov… Keď robotu milujete, žijete ňou od rána do večera, rozmýšľate stále, ako ju zlepšiť.
Sú niektoré povolania z hľadiska priberania vyslovene nebezpečné?
Všetky sedavé – ohrození sú všetci vodiči, šoféri autobusu, električky, kamiónov, všetky sekretárske činnosti. IT sektor je brutálne nebezpečný, ajtíčkari dokážu presedieť 14 hodín za počítačom aj viac. Všetci tí, čo prepadnú počítačovým hrám. Predstavte si, že sedia v robote, potom prídu domov a sú schopní do noci sa hrať na počítači. Takému závislému je jedno, že neje, niekto mu niečo donesie a hráč tlačí chipsy, zaleje ich kolou, láduje sa hocičím, len aby v hre neprišiel o život. Veď to je hrozné! Každé zamestnanie, okrem nejakých kopáčov kanálov či pracujúcich na poli, proste ľudí pracujúcich manuálne, je už rizikové.
Čo sa s tým dá v dnešnej dobe robiť? Musí si človek uvedomele do života zaradiť šport?
Ani nie šport, ale pohyb a upraviť stravu, to ide ruka v ruke. Potrebujete mať dosť pohybu a perfektnú stravu. Vezmite si obyčajného stopäťdesiatkilového človeka.
To je obyčajný človek? Je ich už tak veľa, že je to bežné?
Dá sa povedať. Proste taký človek chce schudnúť a televízia im v našom projekte vytvorila podmienky, aby mohli trénovať viackrát za deň. To dáva väčší význam, rýchlejšie sa chudne a náš program môže ľudí niečo naučiť. Zdravé chudnutie je jeden až tri percentá vašej hmotnosti za týždeň, to je pri celkovej váhe 150 kíl jeden a pol kila. No ak chcem, aby schudol čo len kilo, nie je to ani jedno percento z jeho váhy, za šesť mesiacov je to 24 kíl. Dá sa to zvládnuť celkom s ľahkosťou pri minimálnych zmenách – jemnou úpravou stravy a pridaním pohybu. Ak je človek na seba tvrdý, nemusí sa týrať a pôjde to, aj pri bežnom chodení do práce. Nie je to jednoduchá cesta, pretože treba postupne nahrádzať zlé návyky pri stravovaní správnymi a každý deň pridať pohyb. Treba si to uvedomiť a prijať to.
Prijme to 150-kilový človek?
Keď v robote sedí osem hodín za stolíkom a vy mu poviete: nič od teba nechcem, len keď pôjdeš do práce, ktorú máš na treťom poschodí, choď do nej pešo. Z roboty môžeš ísť výťahom. Keď sedíš, nalej si každú hodinu dve deci vody, ale každý ďalší pohár si choď znova naliať, aby si sa musel postaviť. Tak za prvý deň človek urobí osem drepov a dodrží pitný režim. Každý deň potom pridaj jeden drep, tým dosiahneš na konci týždňa 40 drepov. Keď si takto človek nastaví malé, zvládnuteľné ciele, ktoré stoja minimum energie, dosiahne veľký výsledok.
Foto: Robert Hüttner
Čo sú najhoršie prehrešky v strave? Keď ľudia jedia priemyselne spracované potraviny?
Všetky priemyselné potraviny, jednoduché cukry, sladené nápoje a hlavne množstvo, ktoré toho človek skonzumuje. Kým nedosiahnete deficit, nemôžete schudnúť. Extrémne obézni ľudia pritom majú, naopak, brutálny nadbytok.
Uvedomujú si to?
Asi nie, kto by chcel dobrovoľne mať 160 kíl? Zoberte si, že môj bazálny metabolizmus je asi 1¤700 kilokalórií. Keď pridám pohyb, spálim ďalších 1¤500 kcal, takže môžem zjesť 3¤000 kcal. Ale 140-kilový človek môže mať bazálny metabolizmus 2¤000 kcal a zje 6¤000 kcal, tak kam sa podeje tých zvyšných 4¤000 kcal? Uloží sa ako tuk. Musia teda niekoľkonásobne znížiť svoj príjem. Hovorím vždy, keď vypiješ denne liter kokakoly, daj si záväzok, že za celý ďalší týždeň vypiješ len pol litra. Potom to zníž na tri deci. Zvykneš si, že ti kola nebude chýbať, vtedy to znižuj ďalej, až už kolu vôbec nepotrebuješ. To isté sa dá urobiť s čokoládou alebo hocičím iným. Lenže človek sa s tým musí postupne stotožniť, keď sa robia zmeny každú chvíľu, frustruje a znervózňuje vás to a vrátite sa naspäť. Človek sa prepracúva k úspechu po maličkých krôčikoch.
Kolegyňa ma poverila, aby som sa vás za ňu opýtala: Čo má urobiť žena vo veku nad 50 rokov, ktorá má sedavé zamestnanie osem hodín denne, sleduje síce vaše videá, ale aj tak sa nevie presvedčiť, aby začala so sebou niečo robiť?
Keď nemá nadváhu, tak načo? Ale keď chce, nech sa vyzlečie do gatiek, postaví sa pred zrkadlo a keď sa jej páči jej postava a je so všetkým spokojná, nech nerobí nič. Ešte lepšie je, nech sa postaví pred partnera a požiada ho, aby jej povedal pravdu: Si spokojný s mojou postavou? Ak je úprimný, povie jej, s čím je nespokojný. A potom už je na nej, či s tým chce niečo spraviť. Človek totiž musí byť spokojný so svojou postavou. Niekto je šťastný aj s nadváhou, kým sa vie hýbať, dobre. Sú ľudia, ktorí sa nechcú hýbať, aj keď vedia, že im nadváha môže ohroziť dĺžku života. No ľudia by si mali vážiť svoj život.
Veď nemusia vždy cvičiť v posilňovni…
Nemusia, môže to byť chôdza, joga, pilates, bicyklovanie… Aktivít je milión, aj doma môže cvičiť drepy, kliky. Dnes je toľko možností.
Keďže som z oddelenia kultúry, opýtam sa na operných spevákov. Bývli korpulentní, ale dnes už si to nemôžu dovoliť…
Naozaj?
Inak nedostanú rolu. Vraj musia podávať výkony ako vrcholoví športovci, dávať si pozor na stravu. Súhlasíte?
Iste, akurát som nevedel, že si musia dávať pozor na postavu. Veď taký Pavarotti, aký bol veľký. Zabilo ho to, ale aký to bol famózny spevák. Možno keby si trochu dával pozor, tešil by svet svojou hudbou ďalšie roky. Určite je to náročné povolanie, lebo keď máte byť fyzicky fit a spievať dve hodiny…
Aj tri…
A medzitým mať hlasový tréning, tam určite treba dať pozor na stravu, to je alfa a omega, inak to nezvládnete. Budete pretrénovaný, budete asi vyhorený, neviem, v živote som netrénoval operného speváka. Určite však platí, že sa spieva cez bránicu. A ak máte veľa podkožného tuku, tlačí vám na bránicu a sťahuje ju, lenže bránica by mala pracovať v plnom rozsahu hore aj dole. Možno obézny operný spevák musí vynaložiť oveľa viac energie.
Foto: TV Markíza
Mnohí divadelní umelci navyše končia svoje vystúpenia neskoro v noci, to je asi ďalší problém. Prídu hladní domov a jedia neskoro…
To je len dogma, že keď prídem domov unavený, musím sa najesť. Ale keď sa najete pred vystúpením a po ňom si dáte jablko alebo sa napijete vody s citrónom a pomarančom, neverím, že musíte ešte jesť. Radšej si ľahnite spať bez jedla, telo aj tak potrebuje regenerovať a stačí vám najesť sa ráno, keď budete oddýchnutí. To je moja idea, ale či je správna, neviem. Musí sa mi prihlásiť niekto, aby mi túto teóriu potvrdil.
Dnes sa veľa hovorí o body shamingu, existujú rôzne XL modelky. Je to správne?
XL modelky mi nijako neprekážajú. Žena môže byť aj oblejšia, a pritom pekná. Niekto má takú kostru, možno má viac svalov, je pevnejší. Skôr sa mi páči, že sa v našom svete začína ukazovať móda pre ženy a mužov s nadváhou, s ktorou môžu niečo urobiť. Zoberte si, že obézny človek väčšinou nosí teplákové kraťasy a extrémne veľké veci, aby čo najviac tela zakryl. Obúva si šľapky. Ale aj takýto človek sa vie obliecť elegantne a krásne. Jasné, čím si väčší, tým skôr sa môžeš elegantne obliecť len vtedy, keď ti niekto ušije veci priamo na mieru – ale na to nemáš peniaze.
Takže móda XL je v poriadku, to ďalej už nie je celkom v poriadku. Veľa značiek však stavia na tom, že chcú ľudí donútiť športovať. Istá firma ponúka elasťáky, tričká a topy na cvičenie v XXL veľkosti. Je super, že aj takí veľkí ľudia si môžu kúpiť veci a športovať, veď ďalší rok už nemusia mať veľkosť XXL, ale len XL. Takže dnes už žiadna žena nemôže povedať, že si nemôže kúpiť veci na športovanie…
Foto: archív Maroša Molnára
Nie je to najmenší problém, v čom človek bude športovať?
Je, ale niekto si povie, že takto športovať nebude, keď si nemá čo slušné obliecť.
Ale neutvrdzuje trend XL modeliek ľudí v tom, že je normálne mať 150 kíl?
Stopäťdesiatkilovú modelku som teda ešte nevidel. Nemyslím si, že by sa to ľuďom páčilo a pôsobilo to ako vzor. V atletike pôsobili väčší ľudia. Lenže aj vrhačky diskov sú dnes šik, spomeňte si na americkú víťazku z olympiády Valarie Allmanovú, disk jej lieta okolo 70 metrov. Aj tam baby vyzerajú čoraz viac sexy. Prečo by guliar musel vyzerať ako slon? Ide o hustotu svalov, koordináciu atď. Viem, že začnú reči o protiváhe, ale balans musí byť.
O váhe sa dnes bavia aj deti na prvom stupni základných škôl. Považujete to za zdravé? Kamarátkina deväťročná dcéra vraj začína doma hovoriť, že má veľké brucho a ju ide rozhodiť, lebo dieťa je tenké ako špageta.
V triede býva idol, možno je vyziabnutý a začne šíriť reči typu, ty si tlstý, pozri sa na seba. Ostatní môžu byť normálni, no slabšie typy si to veľmi berú k srdcu. To je tiež spôsob šikanovania, takže to určite nie je správne. Rodič by mal dieťaťu vysvetliť, že nie ono je choré, ale ten, kto tak rozpráva. Je to ťažké, viem, deti vedia byť zlé. Ak to neprestane, asi by som šiel za triednou učiteľkou a povedal jej, že si neprajem, aby mojej dcére či synovi niekto niečo také rozprával, keď má super postavu. Dnes je celkom iná doba, deti sledujú sociálne siete s fotkami ideálnych modeliek a dievčatá chcú vyzerať presne ako ony. Pritom nechápu, že fotky sú upravené vo Photoshope a čudujú sa, že naživo aj modelky vyzerajú inak. Preto by rodičia mali deťom hovoriť, že aj sociálne siete klamú.
Ešte jedna otázka z praxe: Dcéra známej mala syna na psychiatrii, lebo sa vyhrážal samovraždou a keď rodičia zisťovali, s akými problémami sú tam hospitalizované iné deti, ukázalo sa, že dievčatá sú tam skoro všetky s poruchami príjmu potravy. Je takýchto problémov oveľa viac než kedysi?
Pribúda ich, často práve kvôli takýmto poznámkam si dieťa začne navrávať, že je naozaj tučné. Obmedzuje stravu alebo sa naje a ide sa vyvracať, prípadne neprimerane veľa športuje, aby spálilo kalórie. Je to hrozné, aj ľudia s normálnou postavou, ktorí možno majú len maličké bruško, začnú robiť hlúposti, aby im trčali bedrové kosti. To je choré, v tomto je naša doba posunutá. Istý čas sa za pekné považovali len blondínky s trojkami prsami, uhladené, toto bol prototyp krásy. Aj naše televízne moderátorky boli na jedno kopyto, až teraz sa to začína meniť. Bolo až smiešne, že ideálne boli len blondínky.
Prečo by žena nemohla mať kilo navyše? Vezmite si, že už 15-ročné dievčatá chodia na napichávanie pier botoxom, aby sa podobali na nejaké celebrity. Alebo keď niekto rieši vrásky v dvadsiatich rokoch. Veď ja neriešim vrásky v päťdesiatke. Dnešná doba nás tlačí do mnohých nernormálnych vecí. Nehovorím, že žena si nemá pleť hydratovať alebo podstúpiť neinvazívne metódy, alebo si dá operovať padajúce viečka, keď sa jej pre ne zhoršuje zrak. Ale napichávať si pery, len aby boli väčšie?
Foto: Markíza/Marek MACO Neumahr
Aký človek sa teda páči vám?
Mne sa páči moja žena. Som s ňou tridsať rokov a som stále spokojný. Nemám rád vyziabnuté ženy, páčia sa mi ženy s normálnymi tvarmi, také, čo majú „rici aj cici“. Žena má byť žena.
