Odmieta štátne vyznamenania, svojou tvorbou nechce poučovať. Svetoznámy surrealista Jan Švankmajer je umelcom slobody

Od divadla k filmu

Jan Švankmajer sa narodil 4. septembra 1934 v Prahe. Jeho otec bol aranžér výkladných skríň, mama pracovala ako krajčírka. Keď bol Švankmajer malý chlapec, dostal bábkové divadlo s litografickými kulisami nalepenými na preglejke – vtedy si začal sám vyrábať bábky.

Na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Prahe vyštudoval odbor Malá scéna u profesora Richarda Landera a na Bábkovej katedre DAMU zasa réžiu a scénické výtvarníctvo. Jeho spolužiakom bol napríklad aj slovenský herec a režisér Juraj Herz, ktorý sa zhodou okolností narodil v ten istý deň ako Švankmajer.

Spolupracoval s divadlom D 34 a so Štátnym bábkovým divadlom v Liberci, kde však pôsobil len krátko. V roku 1960 založil spolu s ďalšími absolventmi Bábkovej katedry DAMU skupinu Divadlo masiek, ktorá bola súčasťou divadla Semafor. Ich prvou inscenáciou boli Škrobené hlavy, ktoré mali premiéru 28. novembra 1960. Nasledovali hry Johannes doktor Faust, Sběratel stínů a Circus sucric.

Hoci sa divadlo Semafor chcelo pôvodne venovať všetkým malým javiskovým formám, relatívne rýchlo sa vyhranilo ako muzikálová scéna. Divadlo masiek preto zaniklo už po dvoch rokoch od založenia. Švankmajer následne pracoval v Laterne magike, podieľal sa napríklad na inscenáciách Variace, Ztracená pohádka či Kouzelný cirkus. Čoraz viac ho to však ťahalo k filmu.

Ešte roku v 1958 spolupra­coval ako bábkar na krátkometrážnej snímke Emila Radoka Johannes Doktor Faust. „Na javisku nemôžete urýchliť reálny čas. A preto je divadlo vždy zaťažené ,prechodmi'. Film má k dispozícii strih. Čo je niečo také úžasné, som v pokušení povedať film = strih,“ uviedol Švankmajer v rozhovore pre magazín Fantom.

Čítajte viac Film Alchymická pec o Janovi Švankmajerovi je online

Náročné obdobie počas normalizácie

V roku 1964 debutoval krátkou snímkou Poslední trik pana Schwarcewalldea a pana Edgara, ktorý kombinuje živého herca s animáciou – čo je prvok typický pre Švankmajerovu tvorbu. V nasledujúcich rokoch pokračoval v natáčaní krátkometrážnych autorských filmov, medzi nimi napríklad Rakvičkárna, Historia Naturae, Piknik s Weismannem, Zahrada či Byt (posledné dva skončili v trezore).

V roku 1968 podpísal manifest Dvetisíc slov a po tom, čo sa začala sovietska okupácia, emigroval s rodinou do Rakúska. O rok sa však vrátili späť do Československa.

Po tom, čo sa v roku 1970 stretol s vedúcim Surrealistickej skupiny Vratislavom Effenbergerom, sa spolu s manželkou Evou stali jej členmi.

„Cítil som sa surrealistom ešte pred stretnutím s Vratislavom, ale stretnutie s ním bolo pre mňa určujúcim v zmysle prijatia gurua (akési zhmotnenie superega). Vratislav Effenberger bola výnimočná osobnosť, prekliaty básnik. Napokon ním zostáva aj po svojej smrti,“ uviedol Švankmajer pre Art Revue.

„Či už vám to pripadá paradoxné, surrealizmus, toto najslobodnejšie, k anarchizmu sa hlásiace hnutie, bol a stále je predovšetkým hnutím kolektívnym. To, čo ho drží pokope, je spoločný program, spoločný záujem o určité témy, spoločný "poklad videnia“, tvorcovská a myšlienková výmena. Teda ako vidíte, žiadna spoločná estetika," vysvetlil.

Čítajte viac Filmové sny mága českého surrealizmu Jana Švankmajera sú dostupné online

Normalizačné roky 1972 až 1979 neboli pre Švankmajera jednoduché – keďže odmietol pristúpiť na kompromisy pri postprodukcii filmu Otrantský zámek, dostal úplný zákaz natáčať vlastné veci. Ako výtvarník sa však podieľal na snímkach Adéla ještě nevečeřela, Tajemný hrad v Karpatech či Deváté srdce (režisérom bol jeho spolužiak, spomínaný Juraj Herz).

Okrem toho sa venoval scénografii, začal sa zaujímať o alchýmiu a astrológiu, písal rôzne teoretické texty a zaoberal sa taktilným experimentovaním.

Subjektívna interpretácia literatúry

Keď Švankmajerovi konečne zrušili zákaz, natočil adaptácie poviedok Edgara Allana Poea Zánik domu Usherů a Kyvadlo, jáma a naděje.

„Môj vzťah k literatúre ako inšpiračnému zdroju je trochu iný, ako je v kinematografii bežné. Neberiem si nikdy literárne dielo ako podklad na adaptáciu. Teda neprekladám literatúru do reči filmu, ale ide u mňa vždy o veľmi subjektívnu interpretáciu alebo vytrhávam časti diela a kolážujem ich do iného celku,“ povedal Švankmajer.

V roku 1983 mal premiéru film Možnosti dialogu, ktorý ocenili na Medzinárodnom festivale animovaného filmu v Annecy Veľkou cenou a Cenou medzinárodnej kritiky. V roku 1992 založil Švankmajer spolu s producentom Janom Kallistom Spoločnosť pre filmovú tvorbu Athanor.

Švankmajerovým celovečerným debutom sa stala snímka Něco z Alenky (1988), ktorú natočil vo Švajčiarsku na motívy slávnej knihy Lewisa Carrolla. V roku 1994 vyšiel film Lekce Faust – Petr Čapek získal za stvárnenie hlavnej dvojroly Fausta a Mefistotela Českého leva In memoriam.

Nasledovala surrealistická koláž Spiklenci slasti (1996) a onedlho nato hororovo ladená komédia Otesánek (2000), ktorá získala Českého leva za najlepší výtvarný počin.

V roku 2005 Švankmajer natočil film Šílení inšpirovaný Markízom de Sade a poviedkami E. A. Poea. O päť rokov neskôr mala premiéru psychoanalytická komédia Přežít svůj život, ktorá mala značný úspech na medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach. Svoju tvorbu Švankmajer zakončil snímkou Hmyz, ktorá vyšla roku 2018. Jej britská premiéra sa konala v múzeu Tate Modern.

Rozlúčenie siamských dvojčiat

Jan Švankmajer je držiteľom veľkého množstva rôznych ocenení z celého sveta (MFF Cannes, MFF Berlín, MFAF Annecy, MFF Karlovy Vary, Febiofest, Slnko v sieti, Anifilm, Český lev…), no od štátnych orgánov si ceny zásadne nepreberá. Odmietol ocenenie Zaslúžilý umelec, francúzsky rad Chevalier des arts et des letters aj ocenenie navrhnuté Václavom Havlom v roku 2011.

Na viacerých jeho filmoch sa ako výtvarníčka podieľala jeho manželka Eva, s ktorou sa zoznámil počas prípravy inscenácie Škrobené hlavy. Je držiteľkou piatich Českých levov, zaujala aj svojimi surrealistickými maľbami či poéziou.

Foto: ČTK / Nosek Jiří

Jan Švankmajer, Eva Švankmajerová S manželkou, výtvarníčkou Evou Švankmajerovou.

So Švankmajerom mala dve deti – režiséra Václava Švankmajera a výtvarníčku Veroniku Hrubú, ktorá spolupracovala na kostýmoch k snímkam Šílení, Přežít svůj život či Hmyz.

V roku 2004 Jan a Eva Švankmajerovci usporiadali dve významné výstavy – Paměť animace – Animace paměti v Plzni a Jedlo v Jazdiarni Pražského hradu. Kritika ich považovala za výtvarnú udalosť roka. Eva Švankmajerová zomrela 20. októbra 2005 vo veku 65 rokov. Podľa básnika Františka Dryjeho to jej manžel prežíval veľmi intenzívne, pretože „to bolo rozlúčenie siamských dvojčiat“.