Na Slovensku ste stále žiadaným hercom…
Dobrého málo býva.
Aj keď ste tu dlho neboli, ľudia si vás pamätajú a režiséri si vás vyberajú. Podľa čoho si vy vyberáte úlohy, na ktoré prikývnete?
Podľa obsadenia. Nechcem sa na pľaci stretávať s kolegami, ktorí chodia neskoro a nevedia texty.
Zažiarili ste spolu s Adym Hajdu v pôsobivom historickom filme režiséra Miloslava Luthera Chodník cez Dunaj. Čo tento film pre vás znamenal?
Veľmi kvalitný scenár k filmu písal Vladimír Körner, takže okrem vynikajúcej réžie sme mali aj vynikajúci scenár. Také už dnes nie sú. Vojnové obdobie, v ktorom sa film odohráva, som neprežil, ale niečo o ňom viem z dejepisu. Lenže toto bol iný príbeh, ako som poznal z učebníc, všetko bolo v ustavičnom pohybe, a pritom to malo hlavu aj pätu. Pre nás bol vtedy svet gombička, mal som dvadsaťtri rokov, Ady dvadsaťpäť a natáčalo sa počas mojej povinnej vojenskej služby. Takže som si odkrútil svoju povinnosť voči vlasti tým, že som natočil toto dielo.
Čítajte viac Režisér Miloslav Luther sa lúči filmom o mladých. Jeho Spiaci účet prebúdza morálne dilemy
Vaše herecké výkony v tomto filme boli strhujúce, sálala z vás taká silná energia, že ste inšpirovali aj štáb. Kameraman Vlado Holloš to vraj komentoval, že hráte ako o život.
Mal som to šťastie, že som mohol robiť so „starou školou“. Boli to ľudia odo mňa o jednu-dve generácie starší a skúsení filmári. My sme boli mladí, všetko pri filme bolo pre nás nové, panenské a mohli sme sa učiť od tých najlepších. Aj producent Vilko Čánky bol zo „starej kolibáckej školy“, takže sme s Adym dostali zaplatené dvakrát: raz, keď sme film dotočili, a potom také isté peniaze aj po prvej projekcii. To sa mi nikdy predtým ani potom nestalo. Iný zážitok sme mali so scenáristom Vladimírom Körnerom roku 1989 na premiére filmu v Moskve. Videl som tam mladých chlapcov, ktorí sa vracali z vojny z Afganistanu bez nohy, bez ruky a žobrali v metre. Ten štvordňový zájazd bol pre mňa silný. Asi týždeň som potom preležal v posteli, lebo som sa z toho nevedel spamätať.
Foto: Profimedia
Podobne silný film ste si niekedy neskôr zopakovali?
Toto sa stáva iba raz v živote. Aj režisér Vido Horňák nám po premiére Chodníka cez Dunaj povedal: Chlapci, nasadili ste latku dosť vysoko. Prekonať tento film bude ťažké. Myslite na to, keď budete robiť ďalej. Mne sa niečo podobné, chvalabohu, podarilo Záhradou a Lidicami, ale Chodník cez Dunaj bola moja veľká škola, prvýkrát som sa stretol s kamerou na takej veľkej ploche. Žiaľ, film mal premiéru v novembri '89, keď ľudia stáli na námestiach, takže ho poznajú len z televíznej obrazovky.
V Chodníku cez Dunaj ste hrali obetavého kamaráta, aj v novom seriáli to vyzerá, že si zahráte dobrého priateľa hlavného hrdinu…
Tu nebudem až taký obetavý, poriadne mu zavarím. Ale to je preto, že každý má v skrini nejakých kostlivcov, aj táto moja postava novinára. Celý život smolil bezvýznamné stĺpčeky a teraz píše román o živote svojho kamaráta, ktorý mu ponúka naozaj bohatý materiál, lebo vedie nie dvojaký, ale trojaký život s rôznymi ženami. Takže v seriáli nebudem žiadny dobrý kamarát, skôr sebecký človek, ktorý chce, aby po ňom zostala aspoň jedna kniha, ktorú napíše. Aj keď pre to obetuje kamaráta.
Foto: Matúš Bárta/TV JOJ
Herectvu sa venujete od svojich desiatich rokov…
Od jedenástich a posledných pätnásť rokov ma to už veľmi nebaví.
Ale nie je to na vás vidieť, hráte stále tak dobre, akoby vás to bavilo rovnako.
Ďakujem. Ale je to pre mňa práca, nič viac. Herectvu sa človek učí pri tom, keď prvýkrát začne klamať rodičov, vymýšľa si pred nimi, a keď vidí, že mu to prejde, že to zhltnú, začne sa s tým hrať aj inak. Herectvo je vytváranie ilúzie. Nie som žiadny lekár z 15. storočia, ktorý prvýkrát operuje oko, ani gardista, ani Jan Masaryk. Ak tomu divák uverí, je to ilúzia. Vždy je tam kus zo mňa, ale nie som to ja.
Hrali ste v rôznych historických filmoch – ľudáka, Jana Masaryka aj žandára z Lidíc, ktorého okolnosti prinútili kolaborovať.
Nadstrážmajster Vlček bola v Lidiciach jediná vymyslená postava. Vymyslela ju režisérka Alice Nellis, ale potom ochorela a film točil Petr Nikolaev. Na Vlčeka som čakal 33 rokov. Bola to úžasná postava, ale najprv som ju nechcel. Nikdy nečítam scenáre, no tu ma Alice presvedčila. Otvoril som ho presne na strane so scénou, kde nadstrážmajster Vlček, sedí na cintoríne a za ním je šesťsto králikov, ktoré pobral ľuďom predtým, ako dedinu vypálili. Vtedy som si povedal: tento film chcem robiť, už len pre túto jedinú scénu!
Foto: ČTK / Šimková Veronika
Z tohto človeka vojna spravila kolaboranta…
Áno, dovtedy ho mali všetci v dedine radi, lebo im pomáhal, ale počas protektorátu automaticky všetci žandári spadali pod gestapo a už sa ľudia naňho začali pozerať inak. Nemohol za to a musel s tým žiť. Bola to výborná postava, tento Vlček.
Ktorú postavu ste si ešte zahrali s radosťou?
Honzu Masaryka. Aj keď som kvôli nemu musel pribrať dvadsaťpäť kíl. Takú postavu vám predsa len každý deň neponúknu. To však nikdy neviem dopredu, až keď film dotočím. Ja ako herec som len hmota, režisér je autor, on je ten maliar so štetcom a s paletou a nanáša nás hercov na plátno. Ja prídem na pľac a nechám sa tvarovať. Film je vždy režisérov obraz. Samozrejme, sú filmy, v ktorých by som hrať nechcel. Nechcel som hrať Povstaleckú históriu, ale zahral som si v Štúrovcoch Janka Kráľa, lebo k nemu som mal blízko ešte od školy, keď sme ho recitovali. Rád som si zahral aj Čalfu, pretože bol historicky významná postava. Ako právnik spájal v sebe minulý a nový režim, aj Havel si ho nechal ako poradcu a dnes je to veľmi úspešný muž.
Natočili ste okrem Amnestií aj film Ostrým nožom. Čím vás zaujal?
Vzal som to kvôli otcovi toho mŕtveho chlapca. Predstavil som si, že by sa niečo také stalo mne a štát by mi nijako nepomohol. Veril som, že možno aj tento film môže pomôcť chytiť vraha, ktorý ešte stále nie je odsúdený.
Čítajte viac Recenzia: Ostrým nožom je stávkou na istotu
V tom čase ste už žili v Španielsku, sledovali ste, čo sa deje na Slovensku?
Nie, iba čo preniklo do španielskej televízie. Ani o tejto vražde som nevedel, dozvedel som sa to až potom z rozprávania. O mafiánoch z 90. rokov som sa tiež dozvedal len z dokumentárnych filmov. A povedal som si: ako dobre, že som odišiel a nemusel to tu prežívať. Za ten čas, čo som tu nebol, som toho inde stihol dosť.
Do Španielska ste odišli za svojou láskou, aj váš nový seriál sa volá Príliš veľa lásky. Veríte, že láska hory prenáša?
Určite, je to chemická reakcia, čo prechádza celým telom a trvá to rok a pol alebo dva. V tom momente je človek ako nadrogovaný, a keď tú svoju lásku nemá, cíti abstinenčné príznaky.
Takže romantika nefunguje, chémia áno?
Romantika fungovala, až kým som pochopil, že sa dávno nenosí.
Takže chémia vás vytrhla z koreňov a vytiahla tak ďaleko od rozbehnutej kariéry?
Nikdy som to nebral ako kariéru. Začínal som v jedenástich rokoch, keď ma zobrali k filmu a páčilo sa mi to. Potom som mal dvadsať a stále sa mi to páčilo. Potom prišla revolúcia a videl som, ako sa kradne a komunista aj eštebák boli zrazu demokrati. Tak som radšej išiel preč.
Čítajte viac Roman Luknár: Som farba na palete
Dlho fungujete multikultúrne, ale filmy, čo ste nakrútili v Španielsku či v Maďarsku, sa k nám veľmi nedostanú. Čo pekné ste si zahrali v zahraničnej produkcii?
Najlepšie sa mi nakrúca v Maďarsku, lebo je tam dobrý catering. (smiech) Najlepšia špiková kosť. V Maďarsku som nakrúcal Jadvigin vankúšik podľa knihy Pála Závadu, ktorý je z Békešskej Čaby. Zaujal ma, lebo sú to dejiny krajiny, v ktorej som sa narodil. Keď som si prečítal knižku, páčil sa mi však aj samotný milostný príbeh, v ktorom sa Jadviga zmietala medzi svojím mužom a láskou k mladému a bohatému mužovi. Toho som hral ja. V Španielsku som hrával „Východoeurópana“ – od Rusa cez Rumuna, Bulhara, Poliaka, Čecha aj Maďara. Po istom čase ma to už prestalo baviť a vtedy sa konečne začalo nakrúcať aj tu na Slovensku.
Čo by ste zo zahraničnej produkcie preniesli na Slovensko?
Nemôžem to porovnávať so Slovenskom, lebo keď som prišiel do Madridu, v tom roku 1991 sa v Španielsku natočilo 187 celovečerných filmov. U nás v tom čase za tri roky ani jeden. Bol som dvadsať rokov preč a vidím, že dnes už v televízii obsadzujú ľudí nie podľa toho, aký je herec, ale koľko má na sociálnych sieťach sledovateľov. Filmovanie sa posunulo niekde úplne inde.
Na Slovensko ste priviedli aj svojich dvoch synov, ako si tu zvykli?
Priviedol som ich, aby sa naučili trocha po slovensky, lebo ja som s nimi kvôli práci bol málo. Bol to rok 2009, po kríze sa nikde nerobilo, ale na Slovensku áno a volali ma. Vyhodnotil som to ako poslednú možnosť, že ich sem dám na strednú školu, aby sa naučili reč. Zároveň som mal stále v hlave, že moji rodičia starnú a bál som sa, že keď sa niečo stane, nebudem pri nich. Ako im zavolám sanitku, keď budem tisícky kilometrov ďaleko? Čo z toho, keď doletím o deň, o dva neskôr, keď tu nebudem v tom momente? Moji chlapci si na Slovensku urobili maturitu a potom sa ma spýtali: Ocko, musíme tu byť? Halušky im veľmi nechutia, tak som im dal voľnú ruku, nech idú domov, tam, kde sa narodili. Ja som ostal s mojím otcom, ktorého som nevidel veľmi dlho a posledných štrnásť mesiacov som s ním strávil takmer každý deň. Rozlúčil som sa s otcom aj s mamou a vyriešil som si, čo ma trápilo.
Čomu sa venujú synovia?
Lajko má už 31 rokov, je tatér a onedlho príde na návštevu na Slovensko a bude tetovať v jednom štúdiu. Janko je IT, má 27 rokov, mixuje muziku a má fanúšikov aj v Japonsku.
Foto: TASR, František Iván
Čo pre vás znamenajú filmové ceny? Dvakrát ste už boli nominovaný na Českého leva, za filmy Záhrada a Fair Play. Na Slovensku ste získali Slnko v sieti a na filmovom festivale cenu Hercova misia.
Sošky mi nechýbajú. Film nie je súťaž. Jeden rok film získa sedem Oscarov a o dva roky dostane iný film osem Oscarov. Keby sa tieto dva filmy stretli v jednom roku, koľko sošiek by mal ktorý z nich? Umenie nie je šport. Nie je to objektívne, ako keď bežíte stovku. Úspech herca sa nemeria ani počtom postáv. Ja si moje postavy nerátam.
Hrali ste predsa aj trénera, ktorý odobril doping svojej zverenkyne. Čím vás zaujal film Fair Play?
Osudom atlétky Kratochvílovej. Pravidelne vyhrávala osemstovku vďaka tomu, že jej pichali strombu. Chcel som v tom filme hrať, aby sa ľudia aj takto dozvedeli, čo sa vtedy dialo. Východní Nemci zistili, že keď je žena tehotná, v určitom čase môže jej telo podávať vynikajúce výkony. Tak mladé ženy nasilu umelo oplodňovali, len aby v pretekoch zvíťazili a hneď potom išli na potrat. Fuj. Také témy sa ma dotýkajú, a keď si myslím, že k nim môžem niečo povedať, idem do toho. Rád si zahrám postavy z histórie, aj keď nie sú kladné. Hral som už aj Hitlera, asi dva dni v študentskom cvičení na FAMU. Pozvala ma tam Aňa Geislerová, s ktorou som robil Krásku v nesnázích aj Medvídka. Nie pre peniaze, z kamarátstva. A možno aj preto, že som chvíľu bol aj ja v škole asistentom Paľka Mikulíka.
Foto: Negativ Film / Departures Film / / Collection ChristopheL via AFP / Profimedia
Čítajte viac Fair Play je zrelý film na silnú tému
Nikdy ste nemali ambície učiť?
Nie, lebo nie každý herec, aj keď je dobrý, môže byť aj dobrý učiteľ. Tu si beriem príklad z Paľka Mikulíka, aj on si to najprv vyskúšal na nás, aby zistil, či mu to ide, až potom si oficiálne zobral ročník pod nami. Nás, svojich prvých zverencov, si však nechal až do konca školy a spravil s nami Maratón a Godota. Ja som pri ňom pochopil, že to nie je pre mňa a že nebudem brať, čo nie je pre mňa. Preto som slobodný človek – robím to, čo chcem robiť, a nič nevlastním. Žijem spokojne v jednej izbe, po dome chodím holý a pri natáčaní dostanem kostým, takže ani šaty veľmi nezoderiem. Som vegán, pijem vodu a veľa toho nestrovím. Za ničím sa nenaháňam, stačí mi, ak si zarobím na to základné, zvyšok času som voľný.
Roman Luknár
Narodil sa 1. júna 1965 v Bratislave. Absolvoval štúdium herectva na VŠMU. Bol členom Divadla pre deti a mládež v Trnave a Divadla Astorka Korzo ‘90. Už v mladosti upútal strhujúcim hereckým výkonom vo filme Miloslava Luthera Chodník cez Dunaj (1989), za hlavnú postavu vo filme Záhrada (1995) režiséra Martina Šulíka bol nominovaný na Českého leva, rovnako aj za snímku Fair Play (2014). Slovenskú filmovú cenu Slnko v sieti získal za najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej postave vo filme Pokoj v duši (2010, Štefan). Od roku 1991 žil takmer dvadsať rokov v španielskom Madride. kde pokračoval v hereckej práci v divadle aj vo filme. Výrazný je napríklad maďarský film Jadvigin vankúšik, kde stvárnil jednu z hlavných postáv. Medzitým účinkoval v mnohých vynikajúcich českých filmoch ako Kráska v nesnázích (2006), Medvídek (2007), Lidice (2011), Toman (2020, Jan Masaryk) aj v dramatických spoločenských snímkach slovenskej produkcie Kandidát (2013), Ostrým nožom (2019) či Amnestie (2019).
