Petra Polnišová: Najviac ma bavilo, keď Lasica hrešil. S.O.S. predstavovalo zlaté časy televízie, keď nám nikto nehovoril, čo môžeme a čo nie

Hoci ho spoločnosť stále berie ako „poklesnutý“ žáner, podmienkou kvalitného humoru je podľa nej kumšt. „Kedysi mi veľmi záležalo na tom, aby som ukazovala aj iné polohy. Čím som však staršia, tým to mám viac "na háku“, pretože na tom vôbec nezáleží," hovorí. Ďalej vysvetlila, čo pre ňu znamená práca producentky a pred akou témou má v podcaste s Evelyn jauuu, PS: to bolelo rešpekt.

Len prednedávnom oslávil Jan Švankmajer 90. narodeniny. Vy ste vyštudovali bábkoherectvo. Aký k nemu máte vzťah?

Veľmi pozitívny. Jan Švankmajer je najväčší bábkový filmár, medzi nami bábkarmi bol superstar. Dokonca som si raz myslela, že som v hre do jedného jeho filmu, ale nakoniec som nebola. (smiech) Veľmi som však o to stála, pretože ide o absolútnu „topku“ všetkého, o čom môže bábkoherec snívať. Najmä čo sa týka kreativity, zapájania materiálu do filmu.

Máte nejaký obľúbený Švankmajerov film alebo inscenáciu?

Otesánek.

Raz som to pustila mame a odvtedy ma nenávidí, pripadalo jej to príliš desivé a čudné.

(smiech) Áno, bol to v podstate horor.

Čítajte viac Odmieta štátne vyznamenania, svojou tvorbou nechce poučovať. Svetoznámy surrealista Jan Švankmajer je umelcom slobody

Kedysi ste boli súčasťou humoristických relácií ako S.O.S. a Kredenc. Myslíte si, že nám v súčasnosti chýba takýto televízny formát, alebo už jeho funkciu nahradili „memečká“ a satirické stránky na internete?

Aby mohol byť takýto humor drzý, drsný a takpovediac nekorektný, je preň momentálne ideálnou doménou práve ten internet. Myslím si, že televízie by sa mohli vydať aj týmto smerom, ale internetu konkurovať nemôžu, pretože tam ide o lacný formát. Pre televíziu to predstavuje vysoké náklady, vzhľadom na techniku a všetko ostatné.

Tá polhodina, ktorú sme my mali, stála dosť peňazí. Keby do takéhoto niečoho išla STVR, veľmi by som sa tomu čudovala. Internet je studnica možností – nie vždy je to pozitívne, pretože tam sú aj veci, ktoré by tam nemali byť. Takéto formáty, ktoré kritizujú spoločnosť, tam však majú svoje miesto a je ich veľmi veľa.

Mali ste v čase S.O.S. aj nejaké problémy? Sťažoval sa niekto, z koho ste si tam strieľali?

Okrem Nory Mojsejovej to bolo len zopár ľudí, ktorým prekážali nejaké kozmetické veci. Myslím si, že Nora Mojsejová tým bola pobúrená najviac. Na druhej strane bola v tom čase v šoubiznise nováčikom, takže bola prekvapená, že je pre nás zdrojom humoru. Satira je satira, nakoniec sa to celé nejako upokojilo.

Dnes sa zdá, že už aj ona si zo seba vie vystreliť.

Myslím si, že dnes už to celé vníma inak. V tom čase však mali prvú šou tohto typu, ktorá bola kontroverzná, prinášala iný pohľad na spoločnosť.

Také naše Kardashianky.

Áno, Kardashianky z východu. Všetci sme sa na to pozerali, neverili sme vlastným očiam, ale dnes už sme inde.

Mali ste aj, naopak, pozitívne reakcie od niekoho, koho ste parodovali?

Áno, veľmi veľa. Strieľali sme si z každého a najmä sami zo seba. Kolegovia, ktorí boli súčasťou našich vtipov, s tým vôbec nemali problém. Viem si predstaviť aj oveľa nepríjemnejšiu zábavu na niečí účet, my sme to robili naozaj citlivo. V tom čase bol takýto druh humoru ešte v plienkach, takže sme boli len takým veľmi jemným odvarom toho, čo je dnes na sociálnych sieťach.

Na S.O.S. aj na Kredenci ste sa podieľali aj scenáristicky. Mali ste stanovené nejaké hranice, ktoré by ste neprekročili?

Prirodzene. Nikto nám nikdy nepovedal, že toto môžete, toto nie. Boli to zlaté časy televízie, keď vám nikto do ničoho nehovoril. Mohli sme sa učiť, takže sme ten prvý rok skúšali rôzne veci a nikoho nezaujímalo, či máme sledovanosť.

Boli sme súčasťou určitého formátu a učili sme sa takpovediac za pochodu, pred nami to nikto nerobil. Porobili sme množstvo „hovadín“, ktoré boli hrozné, ale mohli sme sa vďaka nim niečo naučiť. (smiech) Takúto príležitosť vám už dnes nikto nedá.

Hoci od premiéry S.O.S. uplynulo 20 rokov, ľudia si naň stále spomínajú. Označili by ste ho za kultovku?

Je to pre mňa prekvapenie, pretože by som nepovedala, že z toho vznikne niečo také. Sama som sa niekedy čudovala, keď z niektorých vecí vznikli „virály“. Asi sme niečo robili dobre, ale bola to jednoduchá zábava.

Na nič sme sa nehrali, čo nám napadlo, to sme vypustili von, nejaké sofistikované premýšľanie tam nebolo. Dodnes mi ľudia posielajú rôzne zostrihané videá a napíšu mi: „Pozri, čo teraz chodí po TikToku.“

Neskôr ste prešli do Partičky, ktorá bola založená na improvizácii. Je to niečo, čo musí mať človek v sebe, alebo sa to dá naučiť?

Myslím si, že to človek jednoznačne musí mať v sebe. Ten kumšt sa dá trénovať a naučiť, ale pokiaľ to v sebe človek nemá, tak to nikdy nebude ono. Je to o schopnosti rýchlej reakcie. Môže sa to zdať jednoduché, ale je to náročný šport.

Bývali ste pred natáčaním nervózna?

Nie. Oslovil ma vtedy Dano Dangl a ja som povedala, že v žiadnom prípade, nikdy v živote som neimprovizovala a neviem si predstaviť, ako by to vyzeralo. A on mi hovorí, že veď to iba skúsim a uvidím. Vtedy sa robil pilot, ktorý si televízia pozrela a zhodnotila, či do toho pôjde, alebo nie.

Tak som sa stala súčasťou Partičky, hoci som pred tým mala veľký rešpekt. Jediný raz, keď som naozaj dostala trému pred improvizovaním, bolo, keď som mala malé dieťa a mala som pocit, že mi odišla schopnosť rozmýšľať.

To bolo jediné obdobie, keď som bola vykoľajená. Sú herci, ktorí sú veľmi presní, vedia predniesť repliku tisíckrát rovnako, a to som sa zase ja musela učiť. Vždy, keď hrám, veľmi si to zveľaďujem.

Keď som hrala v GUnaGU, nedám ruku do ohňa za to, že to, čo som hrala na začiatku, som hrala aj neskôr – spravila som z toho tisíc rôznych verzií. Jednoducho milujem zmenu, a to sa k tej improvizácii hodí. Keby som mala byť absolútne presná, musela by som sa naozaj veľmi sústrediť.

Rozšírila vám improvizácia obzory?

Aj na bábkoherectve som bola človek, ktorý vždy rád improvizoval. Takto som dostala priestor na to, aby som to mohla ukázať a zveľadiť.

Je pre vás dôležité byť súčasťou kreatívneho procesu alebo vám stačí byť v úlohe herečky?

Nie. Nielen, že musím byť súčasťou kreatívneho procesu, ale mám to po celý čas aj tak nejako v hlave. Preto sme si s manželom založili vlastnú produkčnú spoločnosť, chcela som to už totiž robiť legálne. Vždy som sa do všetkého „vŕtala“, nedalo mi to. Je však iné vŕtať sa a niesť za to aj zodpovednosť. Preto vznikla táto naša firma.

Keďže ide o kolektívne dielo, či už hovoríme o filme, seriáli, alebo televíznej relácii, mávate niekedy problém zladiť sa s ostatnými?

Nie. Nemám rada solitérske veci a nikdy som k tomu ani neinklinovala. Naopak, baví ma na tom práve to, že si musíte nájsť ľudí a vytvoriť také podmienky, aby ste boli všetci na jednej lodi. Nie je to o jednom človeku. Často sa hovorí, že „film Stevena Spielberga“, ale nie je to tak. Preto to do našich filmov nikdy nepíšeme. Vždy je to totiž kolektívne dielo. Režisér, kreatívny producent, herec – všetci sú súčasťou nejakého celku. Na filme pracuje množstvo šikovných ľudí.

Čiže ste tímový hráč.

Totálne. To ma na tom baví. Každý prinesie niečo svoje. Samozrejme, občas musí niekto buchnúť po stole, niekto musí mať víziu. Ale tá je postavená na víziách jednotlivých zložiek. Je fascinujúce, že sa toľko ľudí vie dať dokopy a niečo vytvoriť.

Keď ste sa začali venovať produkcii, nezľakli ste sa zodpovednosti, ktorá s tým prišla?

Určite som sa veľmi bála. Chcem vždy predvídať problémy dopredu. Môj muž je zasa ten sangvinický typ, ktorý rieši problémy vtedy, keď prídu. Čiže sa tak nejako dopĺňame. Snažíme sa to robiť tak, aby tie problémy neprišli, ale ony sa aj tak vždy ukážu. Keď sa to stane, musíte improvizovať. A to mi ide ľahko, neprepadám hystérii.

Venujete sa divadlu, filmu, seriálom aj spomínanej produkcii, máte vlastný podcast s Evelyn. Baví vás takáto rôznorodosť vašej práce? A nie je to príliš náročné?

Nie je, úplne v pohode sa to dá zvládať. Môj deň sa končí o štvrtej večer. Sú, samozrejme, výnimočné situácie, ale napríklad v sobotu a v nedeľu nepracujem. Musela som si to zariadiť tak, aby som mala čas na svoju rodinu. Netočím každý deň v mesiaci, ani podcast nenahrávame tak často. Môže sa zdať, že je toho veľa, ale dá sa to zvládať bez problémov.

Ďalšia vec je, že by som nevedela dlhodobo fungovať v jednej práci. V detstve mi vyčítali, že sa stále venujem niečomu inému, no teraz sa to ukazuje ako koncept prežitia šitý na mieru mojej povahe. Potrebujem dynamiku v prostredí aj v práci. Vždy som však závidela ľuďom, ktorí sú desať rokov v jednom zamestnaní a majú to presne zadelené. Skúšala som to, chvíľu som pracovala vo farmaceutickej fir­me.

Čítajte viac Recenzia: Korporátne peklo očami česko-slovenskej komédie. Aký je film Jedeme na teambuilding?

Na akej pozícii?

Bola som na recepcii, spracovávala som faktúry. Bolo to v čase, keď som ešte len začínala a potrebovala som sa nejako uživiť. Pre moju hlavu to bolo peklo. (smiech)

Nad réžiou ste ešte nepremýšľali?

Premýšľala. Mám k tomu však veľkú úctu. Mám pocit, že sa musíte počas istého obdobia dlhodobo a intenzívne sústrediť na jednu vec, a neviem, či túto schopnosť mám. Chce to skutočne vyšpičkovanú pozornosť, nielen počas natáčania, ale aj pred ním a po ňom, a ja s ňou mám problém. Mám k tomu príliš veľký rešpekt. Možno to raz skúsim, možno nie. Možno keby som mala 30… Ale poznám svoju kapacitu a myslím si, že to, čo momentálne robím, je fajn.

Jiří Mádl mi v dávnejšom rozhovore spomínal, že réžia je veľmi náročná a že pri písaní románu si oddýchol.

Jirka je skvelý režisér a stále sa vyvíja, je úžasné, kam sa za tie roky posunul. Herec má iný typ koncentrácie – musíme byť stopercentne sústredení v určitej situácii, potom vypnúť a opäť do toho nabehnúť. Aj to je pre bežného človeka ťažké. Režisér musí byť neustále koncentrovaný na dlhý čas.

Zuzana Marianková je presne tento typ. Režisér musí mať nejakú víziu, musí to dať to dokopy, vychytávať všetky chyby a musí byť neustále prítomný. To má v sebe málo ľudí.

Istý čas vás ľudia mali zafixovanú ako komediálnu herečku. Zmenilo sa to za posledný čas? A záleží vám na tom, ako vás ľudia vnímajú?

Kedysi mi veľmi záležalo na tom, aby som ukazovala aj iné polohy. Čím som však staršia, tým to mám viac „na háku“, pretože na tom vôbec nezáleží. Je pre mňa dôležité robiť veci, ktoré ma bavia, pretože viem, že je výnimočné, keď človek robí prácu, ktorá ho baví. Herec vážnejších rolí je u nás braný serióznejšie. Väčšina komediálnych hercov má kapacitu byť dobrými dramatickými hercami.

Herci mi väčšinou hovoria, že práve komédia je náročnejšia.

To si myslím aj ja. Pán Lasica mi vždy hovoril, že ľudia považujú humor za niečo neseriózne, ale v skutočnosti je za ním veľmi veľa kumštu, a to aj za tým najjednoduchším fórom. Sú ľudia, ktorí vám vedia fantasticky vyrozprávať vtip, až ho vidíte pred očami, a potom sú tiež ľudia, ktorí vám môžu povedať 42 perfektných vtipov, a nezasmejete sa. Rovnako je to aj v herectve.

Kumšt musí byť, samozrejme, za všetkým, ale v prípade humoru to platí dvojnásobne. Stále mám pocit, že sa berie ako taký „poklesnutý“ žáner. Som fanúšikom toho, že humor má rozosmiať. Kedysi som to mala aj tak zadelené, že toto je vznešenejší humor, tento už menej. Najviac ma bavilo, keď Lasica hrešil. Hrali sme spolu predstavenia a on predvádzal najpoklesnutejší humor, ktorý ma bavil, pretože ho vedel predniesť.

S Evelyn máte veľmi úspešný podcast o vzťahoch. Ako vlastne vznikol?

Poznáme sa odvtedy, čo nás Zuzka Marianková obsadila do svojho študentského filmu. Evelyn bola vtedy práve na vzostupe, zaregistrovala som ju na internete. Navrhla, že čo keby sme spravili podcast. Vedela som, že existujú spravodajské podcasty, ale vôbec som nemala poňatia o nejakých zábavných či náučných.

Sadli sme si a nahrali sme to s chalanmi zo Zapa, ktorí mi o tri dni oznámili, že to ide von. A ja že: „Čo? Ako von?“ Bola som zvyknutá na televíziu, kde to nefunguje tak, že rozprávaš a potom to len tak vydáš. Chytilo sa to a dnes už fungujeme ako také virtuálne kamošky z kaviarne, ktorým môžu ľudia napísať.

Je to pre vás akousi sociologickou sondou? Šokovalo vás niekedy niečo, čo vám ľudia napísali?

Prekvapilo ma veľmi veľa vecí. S Evelyn si stále hovoríme, že oproti bežnej populácii žijeme nudné životy. (smiech) Na fungovanie v kvalitnom vzťahu by človek potreboval dve vysoké školy. Učia nás, ako prežiť či ako platiť kartou, ale to, ako fungovať v zdravom vzťahu, k tomu sa človek nedopátra.

Človek je párový typ, ktorý chce byť vo vzťahu, no často premýšľa nad tým, ako sa z neho dostať von. (smiech) Chceme to, no keď to dostaneme, zistíme, že sa v tom skrýva ešte dvakrát toľko práce ako predtým. Ale je to fascinujúce.

Máte pocit, že v posledných rokoch postupne miznú stereotypy spájané so vzťahmi?

Spoločnosť sa mení. Všetci v sebe niekde hlboko máme zakódované stereotypy, ktoré do nás boli vtláčané predchádzajúcimi generáciami. Strach z inakosti, z iných vplyvov. A ten sa vždy vráti, človek sa bojí, že mu to chce ublížiť – ale to vôbec nie je pravda.

Je to v nás silno zakorenené a bude to chcieť veľa času, aby sa všetci pouvoľňovali. Ľudia sa menia, ale povedala by som, že skôr sa menia bubliny. Uvedomila som si, že algoritmy na sociálnych sieťach priniesli to, že vy vidíte len určitý váš záujem, ktorý vás spája s rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi.

Vytvorilo to separovanie jednotlivých skupín. Poviete si, že s tými ľuďmi žijete a komunikujete, že máte zrejme rovnaké názory, no potom prídu voľby a zrazu zistíte, že je to celé inak. Myslím si, že sa to musí zmeniť, ale je to fascinujúci jav.

Bola nejaká téma, ktorou ste si v podcaste neboli úplne isté, pred ktorou ste mali rešpekt?

Týranie. To je veľmi ťažká téma. Mali sme prípady, ktorým sme hneď odporučili, aby to riešili s orgánmi činnými v trestnom konaní. Máme na Slovensku veľmi veľa ľudí, ktorí to zažívajú a nevedia sa z toho dostať von. Som rada, že exprezidentka Zuzana Čaputová sa takýmto témam chce venovať.

Vydesilo ma totiž, koľko ľudí takýmto spôsobom trpí, a nedokážu z tej situácie vykľučkovať. Nejde o to, že by sme sa chceli iba smiať, ale nevedeli sme to uchopiť. Spomenuli sme to, ale povedali sme, že to musia riešiť odborníci. Vyhlasujeme sa za „hochštaplerky“ vzťahov, ale s plným vedomím toho, že nie sme odborníčky, hoci sa v tejto téme vzdelávame.

Ako na vás osobne vplýva súčasná vypätá situácia, nielen v kultúre, ale aj v spoločnosti?

Mala som aj depresívne stavy. Ale myslím si, že ako spoločnosť ideme po sínusoide – raz sme hore, raz dole. Zažila som 90. roky, keď sa ľudia strieľali na ulici, a žili sme. Dokonca som sa minule rozprávala s jednou Ukrajinkou a pýtala som sa jej, ako to vnímajú, a ona mi povedala: „Žijem.“

Človeku sa buď rozširujú, alebo zužujú obzory. V princípe som si povedala, že sa snažím urobiť si to pekné v rámci daných okolností, ktoré mám. Nie je to bohviečo, a nielen na ministerstve kultúry, ale vôbec nikde. Vrstva ľudí, ktorí by boli schopní vzbúriť sa, je permanentne šikanovaná. Vieme to my, vedia to aj oni.

Využívajú všetky prostriedky na to, aby to mohli robiť. Vedia, že keď umlčia ľudí, ktorí sa ozývajú, tak si budú môcť dovoliť čokoľvek. Dnešní mladí ľudia, to už je iná generácia, ktorá je inšpirovaná inými vplyvmi. Preto si myslím, že súčasná situácia nemôže trvať dlho. Predtým som hltala každú jednu správu, no neskôr som musela vedome prestať. Psychické zdravie mi to jednoducho prikazuje.

V súčasnosti je kultúrna obec v štrajku. Myslíte si, že to pomôže? A podporujete ho?

Áno, plne ho podporujem. Kultúra má byť rozmanitá a slobodná, a momentálne sú na jej čele ľudia, ktorí chcú diktovať, ako má kultúra vyzerať. Ide to proti podstate akejkoľvek tvorby. Či štrajk pomôže, to sa ukáže až neskôr. Momentálne ale nemáme inú voľbu.

Určite si to žiada dosť odvahy.

Áno. Ľudia si neuvedomujú, že kultúru netvoria iba tí „viditeľní“, ako sme my herci. Pracuje v nej veľmi veľa ľudí, ktorí sú závislí od platu. Zárobky sú pritom naozaj zlé. Keby prišli o svoje istoty, bol by to veľký problém. Na druhej strane, žiaden štrajk sa nezaobíde bez toho, aby došlo k takýmto krokom, pretože to je princíp štrajku. Už sme takí nahnevaní, že sme ochotní obetovať všetko a chceme ukázať, že takto sa to ďalej nedá.

Rozumiem však aj ľuďom, ktorí majú existenčné dôvody na to, aby sa nezapojili. Nemyslím si, že ministerka kultúry je ministerkou kultúry, a to je ten základný problém. Na ministerstve pracujú ľudia, ktorí na to nemajú kompetencie. Boli tam všelijakí ministri, tiež to nebolo bohviečo, ale tu dochádza k úplnej deštrukcii. Mám pocit, že to celé slúži len na odpútavanie pozornosti od iných vecí. Taká veľmi umne vedená klauniáda.

Mojou poslednou otázkou je: Čo teraz chystáte?

Pripravujeme dva filmy, ale vyzerá to tak, že to bude trvať trochu dlhšie, je to otázka niekoľkých rokov. Veľmi sa na ne teším, ide o pôvodné námety.