Keď sa pred desiatimi rokmi v Knižnej revue Petra Krištúfka pýtali na historický námet jeho novely Ema a smrtihlav, povedal, že „na podklade histórie môže krásne skúmať modely ľudského správania. Tie sú rovnaké v každej dobe. Je to vlastne súčasnosť, len v iných kulisách.“ Súhlasíte?
Ondrík: Absolútne súhlasím. Natočili sme historický film, ale zároveň súčasný v historických kulisách a kostýmoch.
Borbély: Aj ja súhlasím. Zatiaľ som nevidela, že by sa o tejto téme tak otvorene rozprávalo.
Ondrík: Zaujímavé tiež bolo, že keď sme začali točiť, ešte sa nezačala vojna u susedov. Mali sme historické zbrane a zrazu som po čase videl v správach, že tanky akoby sa nezmenili, zbrane sú rovnaké, no sme v súčasnosti. My chceme hovoriť o histórii, keď to isté zažívame v súčasnosti? Bál som sa, ako to bude pokračovať. Pomyslel som si: Tak točíme o súčasnosti – a to ma oslobodilo.
Čítali ste pôvodnú novelu Petra Krištúfka, ktorá je však na rozdiel od vášho filmu rozprávaná z pohľadu chlapca? U vás je hlavnou hrdinkou maďarská vdova Marika.
Borbély: Pre mňa bolo podstatné, čo o filme hovorila režisérka Iveta Grófová a ako chce príbeh rozprávať ona, z pohľadu Mariky.
Ondrík: Nie, novelu som nečítal, držal som sa čisto scenára. Napriek tomu, že sa nezdá rozsiahly, treba ho prelúskať, aby človek pochopil jednotlivé charaktery a ich motivácie – tie sú veľmi farebné.
Ako sa vám pracovalo s režisérkou? Myslíte, že keby film režíroval muž, bol by výsledok iný?
Ondrík: Je jedno, či film režíruje muž, alebo žena, ide skôr o to, ako je človek pripravený na svoju prácu. Iveta Grófová bola veľmi profesionálne pripravená, my s Alexandrou sme mali čítacie skúšky, rozohrali sme si to, aby sme vedeli, ktorým smerom ísť. Ale bol som prekvapený, keď som prvýkrát prišiel na pľac a pozeral som sa spoza kamery na Sandru, ktorá sa len usmievala. Už mala za sebou niekoľko dní nakrúcania. Ja som mal najskôr pochybnosti. Iveta je totiž veľký pedant, robí precízne každý záber. Na začiatku som si všetko vydebatovával, ale potom som tú hru prijal – že budeme takto pomaly precízne pracovať.
Alexandra, vraj keď ste si prečítali scenár, povedali ste si, že rolu Mariky nemôže hrať nikto iný ako vy. Prečo ste mali ten pocit?
Borbély: Možno to znie neskromne, ale tak to bolo. Narodila som sa na Slovensku ako Maďarka v maďarskej rodine, takže som cítila, že presne viem, o čom film rozpráva. Veľmi som túžila po tej role a chvalabohu, aj som ju dostala.
Ondrík: Ja keď som čítal scenár, usmieval som sa, lebo som si tam premietol veľmi veľa vecí z detstva. Som naozaj z Oravy a v scenári bolo: Z Oravy prichádza relatívne jednoduchý človek… Mal ísť na dolniaky, tam ho odvelili, aby učil hajlovať mladých brancov. Počas nášho detstva sa u nás bežne vravelo, keď niekto niečo zle urobil: ty si ako Maďar. Bolo to akési automatické, niečo nevieš, tak si ako Maďar.
Pamätám si, keď po revolúcii na Orave skončila firma a oco išiel ako zvárač do komárňanských lodeníc. Skamarátil sa tam s jedným človekom maďarskej národnosti. Oco ako človek z Oravy nevedel po maďarsky ani slovo, aj si po práci vypili. Keď oco prišiel domov, dlho sedel bez slova pri peci a potom povedal: „Ale veď tí Maďari, aj to sú ľuďá.“ Bol to veľmi pekný moment. A neskôr sa mi stalo čosi podobné.
Čo?
Ondrík: Tiež som bol taký nepobozkaný mestom a v Bratislave som sa dostal do tretieho kola na prijímačkách na VŠMU. Bolo nás zopár, keď som si uvedomil: Však tí vôbec nevedia po slovensky, to sú Maďari. A potom mi niekto hovoril: veď na Slovensku sú aj maďarské divadlá. A potom bol mojím spolužiakom Tomáš Gál z Trhovej Hradskej (obec v okrese Dunajská Streda – pozn. red.), učili sme sa spolu v prvom ročníku na vysokej škole. Bol z dediny ako ja, vo všetkom bol rovnaký ako ja, nemali sme žiadny národnostný problém.
Tomáš bol prvý Maďar, ktorého som poznal. Strašne som sa bál, že ho vyhodia, lebo mi bol veľmi blízky. Vybral si takú krátku rozprávku, ktorú sme sa spolu učili. Mal v nej vetu: „A vlkovi v krku chruplo a bolo po ňom.“ Tomáš sa ju snažil zopakovať: „A vnukovi v kruku chruplo…“ a ja na to: „Nie, Tomáško, tak to nie je.“ Odvtedy už nikomu nepoviem slovo Maďar ako nadávku.
Foto: Anton Faraonov
Borbély: Tento príbeh si mi, Milan, porozprával v prvý deň.
Ako to na vás zapôsobilo?
Borbély (so smiechom): Pomyslela som si, to teda bude natáčanie.
Ondrík: U nás sa to hovorilo od čias pradedov, nemysleli sme tým maďarský národ. Bolo v nás zakorenené, že slovo Maďar je nadávka. Teraz sa pozeráme na rôzne historické udalosti a odsudzujeme alebo chválime ľudí za to, ako sa zachovali. Niekto bol gardista, niekto Maďar, niekto fašista. Súdime, no skôr by sme sa mali zamerať na to, ako žijeme teraz a ako sa na nás budú pozerať naše vnúčatá, či sa budú za nás hanbiť, alebo nie. Je dôležité zachovať sa správne. Ja mám pocit, že mám správny postoj, lenže, bohužiaľ, rovnaký pocit má aj druhá strana.
Foto: PUB RES
A naučili ste sa niečo po maďarsky?
Ondrík: Neviem, tie vety, čo som mal v scenári.
Borbély: Len povedz.
Ondrík: Ja už nepamätám.
Už hovoríte bez zvratných zámen, takže ste sa niečo maďarské naučili.
Alexandra Borbély sa srdečne smeje, Ondrík: Viete, ja tak rozprávam. Keď som prišiel z Oravy do divadla, niektorí mi hovorili: Ty rozprávaš ako Maďar. Je to smiešne, akí sme hrdí Slováci. Aj ja som hrdý Slovák, ale moja babka z maminej strany pochádzala z Poľska. Môj dedo mi rozprával, ako počas 1. svetovej vojny prišiel nejaký maďarský špán na koni, strávil príjemnú noc s prababkou, odišiel zasa na koni preč a babke nechal len prsteň. Takže mám predkov z maďarskej i poľskej strany a ja by som teraz mal byť najväčší hrdý Slovák? Čo je vlastne národná hrdosť? Myslím si, že jednotlivé národnosti by spolu mali vedieť vychádzať.
Režisérka sa vyjadrila, že je šťastná, ako medzi vami dvoma fungovala chémia. Čo keby ste si boli nesympatickí? Dá sa hrať aj tak?
Borbély: O tom nechceme hovoriť. To je tajomstvo.
Ondrík: Ona to mala jednoduchšie, lebo ma vo filme odmietala a ja som bol urazený, že ma odmieta. Keď už som prešiel trochu cez hranicu – nemyslím maďarsko-slovenskú, ale morálnu – vedela to ustriehnuť.
Alexandra, kde na Slovensku ste vyrastali?
Borbély: Narodila som sa v Nitre, ale vyrastala som vo Veľkom Cetíne, moja rodina tam stále žije. Chodila som do slovenskej škôlky, kde som mala slovenských kamarátov a moja najlepšia kamarátka bola Slovenka. Odmalička som pomiešaná.
Ako ste rozprávali? Bolo to ako vo filme Ema a smrtihlav, kde je niekedy pol vety v slovenčine a pokračuje sa po maďarsky alebo nemecky?
Borbély: Vedela som, že sme rodina maďarského pôvodu. Keď som šla domov, babka mi hovorila: Sandrika, vieš ako sa po slovensky povie „kis kutya“? Keď som mala asi desať rokov, šli sme s kamarátkou do Nitry a nejaká žena mi v autobuse povedala: „Dievčatká, na Slovensku po slovensky.“ Potom som celý deň plakala, prečo mi také niečo povedala.
Ondrík: Ja som od Sandry o šesť rokov starší. Zoberte si, že takto babička Sandru musela učiť a ja, chalan na Orave, som hovoril slovo Maďar ako nadávku a netušil som o príbehu Sandrinej maďarskej rodiny. Aj o tomto je náš film.
Foto: PUB RES
Film sa odohráva v rokoch 1942–1943, všetky postavy vraj majú reálny predobraz. Ako ste sa na nakrúcanie pripravovali? Študovali ste si nejaké pramene?
Borbély: Rozprávali sme sa s režisérkou, osviežila som si históriu, ale vedela som, o čom je náš príbeh.
Ondrík: Ja všetky postavy filtrujem cez seba, uvažujem, ako by som reagoval na konkrétnu situáciu. Veľakrát som myslel na to, ako som vyrastal ako chlapec v Liesku, kadiaľ cez vojnu prechádzal front. Ako chlapci sme chodili do lesa na hríby, doteraz sú tam pozostatky vojny. Aj my sme nachádzali prilby, náboje, keď sme pílili drevo, veľakrát sa zlomila cirkulárka, lebo do stromu bol vrastený úlomok munície.
Veľakrát sme sa my deti rozprávali s babkou, aké to bolo cez vojnu, ako si pamätá na Rusov a na Nemcov. Môj filmový gardista prichádza na dolniaky v dobrej viere. Ale nechcem, aby to niekto pochopil tak, že obhajujem Tisa a gardistov. Pozerajme sa skôr na seba, aby sa po rokoch za nás naše vnúčatá nemuseli hanbiť.
Aké to bolo hrať a striedať jazyky? Nielen maďarčinu a slovenčinu, ale aj nemčinu a češtinu. Bolo vám to prirodzené alebo nemčinu ovládate?
Borbély: Bolo to ako v mojom živote. Od detstva som sa v škole učila po nemecky, ale chodila som do slovenskej škôlky a pozerali sme televíziu, kde boli české rozprávky. Preto mi rozprávanie v nemčine bolo celkom prirodzené a zároveň to bola výzva. Aj keď som šla do Budapešti, povedali mi, že mám nejaké slovenské l, niečo s tým urobte. Na Slovensku mi zasa vraveli, že mám maďarský prízvuk.
Celý život som obklopená rôznymi jazykmi, ale veľmi sa mi to páči. Nikdy som si nemyslela, že dokážem hrať aj v inom jazyku. Teraz sa však pripravujem na budúci film, kde musím hrať vo „Volga-nemčine“ – teda v nemčine s ruským prízvukom. Medzitým som mala skúšky a uvedomila som si, že keď pre politiku nedostanem šancu hrať filmy v Maďarsku, musím byť schopná hrať aj v inom jazyku. Je to kruté, ale je to tak. Od detstva musím hovoriť na Slovensku po slovensky, lebo by mi trebárs v cukrárni nerozumeli.
Ondrík: Mne sa na vysokej škole všetci smiali, že hovorím mäkko: „aľe“. Po dvoch týždňoch som sa vrátil z Bratislavy domov na Oravu a v krčme mi vraveli: to ako hovoríš tvrdo „ne ne“? Na vysokej škole sme mali predmet technika hlasu a technika reči. Jedna pedagogička na hornom poschodí mi hovorila, ako mám mať krásne posadený hlas a rozprávať takto hlboko. O poschodie nižšie mi zasa pedagogička vravela: Hovor vyššie. Takže automaticky som prišiel hore a hlbokým hlasom som pozdravil: Dobré ráno, ako sa máte a o poschodie nižšie zasa vysokým hlasom: Ako sa máte? Teraz si vravím, že to bolo dobre, niekde si „zaaľekám“, niekde hovorím vyšším, inde hlbším hlasom – ďakujem pekne za tie možnosti. Preto som rád, Alexandra, že aj tebe to dalo možnosti a že vieš toľko svetových jazykov (smeje sa).
Borbély (smeje sa): Ďakujem ti.
Milan, a vy viete koľko jazykov?
Ondrík: Ja? Slovák som a Slovák budem (spieva žartom). Viem slovensky a poviem pravdu, mám blok hovoriť iným jazykom. Nie preto, že som národne založený. Z Oravy nie je ďaleko do Poľska, takže keď som v Poľsku, viem sa dorozumieť po poľsky, hral som v českých filmoch, po anglicky rozumiem, ale hanbil som sa rozprávať. A celý život som sa učil nemčinu, ale neviem z nej vôbec nič.
Producentka Zuzana Mistríková povedala, že Ema a smrtihlav bol drahý film. Vraj dnes by ho už asi nenatočila, lebo by nezískala podporu z fondov. Myslíte si to aj vy?
Ondrík: Neviem, čo momentálne od politickej garnitúry čakať, je to nevyspytateľné a neodborné. A navyše nenávistné voči určitým skupinám. Robí sa tu divná propaganda nielen proti umelcom a z toho mi je smutno. Dúfam však, že tvoriť slobodne budeme. Som chlapec z dediny, ktorý vie aj manuálne pracovať. Teraz hovoríme o našom slobodnom Národnom divadle. Keby som bol u nás na Orave, pomyslel by som si: čo tam chcú tí slobodne neviem čo. Lenže presnejšie je, že chceme pracovať nielen slobodne, ale hlavne odborne.
Veľakrát som chodil na stavbu, kde sme nad sebou mali majstrov, šéfov. Postavili sme niekoľko stavieb, držali, všetko bolo poriadne. Ďalšia stavba bola ešte lepšia a všetci boli spokojní. A teraz si zoberte, že k nám, čo sme na tej stavbe robili, príde iný majster a povie: nedávajte medzi tie tehly maltu, dajte tam nanajvýš žuvačku, ale nemusíte ani to. A tam, kde sú okná, tie zamurujte. Veď tá stavba spadne na zem.
Teraz sme vás mohli vidieť v niekoľkých filmoch, o ktorých sa rozpráva ako o memente – či už ide o film Miki o slovenskom podsvetí alebo o Emu a smrtihlava. Myslíte si, že diváci si pri ich sledovaní povedia: aha, tu je nejaká paralela a takéto niečo by sme už nemali dopustiť? Funguje to tak?
Ondrík: Bol by som rád, keby to tak bolo, preto sa snažím vytvárať diela, z ktorých by sa dalo poučiť. Ale asi to až tak nefunguje a každý si z nich vyberá len to, čo chce. Začínam byť bezradný. Ale aj tak sa snažím robiť svoju prácu vo filme a divadle najlepšie, ako sa len dá.
Ako je to v Maďarsku s nakrúcaním filmov? Jednoduchšie či zložitejšie?
Borbély: To, o čom Milan rozpráva, sa u nás už dávno udialo. Slováci si práve berú príklad z maďarskej politiky. S mojím manželom (Ervínom Nagyom, pozn. red.) sme to pocítili na vlastnej koži, pretože my už v maďarských filmoch dávno nepracujeme. A to preto, že môj odvážny manžel povie svoj názor. Veľmi dobre teda chápem, čoho sa, Milan, bojíš. My už vieme, aké to je hrozné. Cítim, že mám výnimočné šťastie, že som vyrastala na Slovensku a ovládam slovenčinu. Mám teda príležitosť hrať v inom jazyku. Ale čo bude teraz ďalej, naozaj neviem.
