Obaja umelci si zvolili za symbol zla smrtihlava, motýľa, ktorý má priamo na tele ornament pripomínajúci lebku. Rozdiel je iba v tom, že Kryl spieva o smrtihlavovi, ktorý lieta nad krajinou, kým u Krištúfka sa tento motýľ kľuje v uzavretom priestore stodoly, kde ho pozoruje skrývajúci sa chlapec Šimon.
Statočná Marika
A to už sme v slovensko-českom filme Ema a smrtihlav, ktorý sa práve začal premietať v našich kinách a dokonca kandiduje na Oscara v kategórii zahraničných filmov. Dúfajme, že uspeje, hoci, nie je to žiadny lahodný kúsok. Film si vyžaduje od diváka zvýšenú trpezlivosť, citlivosť a znalosť minulosti. Prostredie, v ktorom sa dej odohráva, je špecifické, nemusí ho každý pochopiť. Na jeho priblíženie použila režisérka viacjazyčnosť, a to dokonca aj v jednej vete, ktorú postava hovorí.
Pozrite si zábery z filmu Ivety Grófovej podľa novely Petra Krištúfka
Tak sa za čias bývalého Rakúsko-Uhorska a už aj bývalého Československa, lebo dej sa odohráva za Slovenského štátu, rozprávalo v Prešporku, kde pracovala pôvabná krajčírka Marika (Alexandra Borbély). Po arizovaní krajčírskeho salónu Marika odchádza na slovensko-maďarský vidiek, aby sa usadila v dome po manželovej rodine. Diváka možno prekvapí, že nosí mestský klobúčik, ale ide o dedinu blízko (dnes súčasť) Bratislavy – Podunajské Biskupice (vtedy mali nemecký aj maďarský názov a ľudovo sa im hovorilo Pišpeky). Preto sa teda vo filme hovorí zmäťou jazykov – po maďarsky, slovensky, nemecky a česky. Nie je to ľahké stvárniť a ani vnímať. V skutočnosti však bolo toto rozprávanie ešte oveľa kostrbatejšie a jazyky sa často komolili.
Režisérka Iveta Grófová napísala scenár s týmito náročnými pasážami podľa novely Petra Krištúfka. Písala vlastne „s ním“, lebo autor začal na scenári pracovať ešte za svojho života. Spisovateľ Peter Krištúfek (nar. 1973), žiaľ, predčasne zomrel pri dopravnej nehode autobusu v okolí Banskej Bystrice v roku 2018.
Jeho filmový zámer a tému prevzala mladá kolegyňa s celou jeho metaforickou poetikou, ale zdôraznila to, čo ju najviac oslovilo. Je to osud krajčírky Mariky, ktorá chce na dedine nájsť pokoj, ale naopak, život sa jej ešte skomplikoval. Ujala sa totiž českého židovského chlapca Šimona, ktorého rodinu deportovali. Chlapca ukryla v opustenej stodole, starala sa o neho a žila v napätí. Ako na krásnu ženu sa na ňu totiž sústreďovala pozornosť mužov, ktorí mali moc.
Divák sleduje rozbúrenú situáciu v dedine a zároveň situáciu chlapca v izolácii. Podobná téma bola už spracovaná neraz, tu sa odvíja zvláštna balada o spáse spočívajúcej aj vo fantázii. Iveta Grófová sa sústredila na vyjadrenie súcitu s krehkými bytosťami, ktoré sú mimoriadne zraniteľné. Deti nielenže trpia vo vojnách nevinne, ale na rozdiel od dospelých nemajú motív, ani nijaké presvedčenie, ktoré by ich posilňovalo. Zostáva im snívanie, únik do sveta fantázie.
Papierové slnko
Tak je to aj so Šimonom. Našiel si vo svojom obmedzenom priestore body, o ktoré sa opiera. Starý časopis s reklamou na opaľovací krém aj s fotkou krásky, ktorá sa chce vystavovať slnku. Zároveň pozoruje smrtihlava. A cez škáry v doštenej stene stodoly pozoruje život na dvore. Dolieha k nemu napätie, ale fantázia ho chráni. Peter Krištúfek sa vo filmovej predlohe zameral práve na vnútorný život chlapca, Iveta Grófová sleduje viac svet, v ktorom žije Marika.
Ktovie, ako by svoju novelu Ema a smrtihlav nakrútil sám Krištúfek. Fascinovala ho myšlienka, že ak si človek vytvorí vlastný vnútorný svet, môže duševne prežiť. Tak sa aj Šimon inštinktívne sústreďuje na detaily prírody, ktoré si v stodole našiel, či už v podobe motýľa alebo na papieri časopisu. Pre chlapčenský svet to je málo, ale pre dieťa, čo sa ukrýva, dosť. Strach cíti z toho, čo tuší, že sa deje vonku.
Jeho dobrodinka Marika je stále v nebezpečenstve. Zaujíma sa o ňu mladý gardistický kapitán aj nemecký dôstojník. Chlapík z Oravy (Milan Ondrík), ktorý prišiel z horniakov na dolniaky učiť gardistickú mládež hajlovať, je zaujímavá postava, ktorá približuje zložitosť slovenskej minulosti. Pre Oravca je veľkou neznámou tento svet na juhu, v ktorom sa hovorí toľkými rečami.
Foto: Anton Faraonov
A nielen to. V tom čase to malo zdrvujúce dôsledky: človek už tým, akou rečou hovoril, prezrádzal, kam národnostne patrí a aké názory teda asi zdieľa. Ak hovoríš, ako ti zobák narástol, môžeš dostať po zobáku. Každý bol v strehu, panoval strach, čo ľudí ničilo, ale aj deformovalo, hoci svet bol stále navonok malebný a tváril sa dôstojne. Film aj toto vystihuje.
Skrátka, Ema a smrtihlav je film o zraniteľnosti aj zadubenosti, s krásnymi obrazmi dediny, s výstižnými postavami rôznorodých ľudí. Dúfajme, že dnešné stále rozptyľované publikum pochopí posolstvo aj špecifiká tohto filmu a precíti ho srdcom, ako to myslel Krištúfek. Iste k tomu prispejú aj výkony hercov, snaha celého tímu tvorcov, ale – treba sa vyzbrojiť riadnou trpezlivosťou, lebo dej sa odvíja pomalým tempom plaziacej sa hrozby a nemá ani jasný koniec. Dá sa to chápať ako memento, že nikdy nie je čas na výdych, že smrtihlav stále poletuje. Uvidíme, či svet ešte nie je k takýmto posolstvám hluchý, lebo už to tu poriadne bzučí.
Ema a smrtihlav/ Slovensko Česko 2024 / r. Iveta Grófová, h. Alexandra Borbély, Milan Ondrík, Nico Klimek, Alexander E. Fennon, Dénes Újlaky, Florentín Groll, Éva Bandor, Ján Mistrík, László Mátray, Lili Monori
