Krátko po jeho narodení sa rodina presťahovala najprv do Turína a neskôr do Ríma. Tam navštevuje strednú odbornú školu a v roku 1943 získa diplom stavebného technika. Popri zamestnaní účinkuje v niekoľkých filmoch ako komparzista. Hneď po vojne navštevuje kurzy herectva. Za jeho debut vo filme sa pokladá snímka Bedári podľa Victora Huga z roku 1948. V tom istom roku si ho všimne Luchino Visconti a ako režisér ho obsadí do niekoľkých predstavení, napríklad do hry Tennessee Williamsa Električka zvaná túžba.
Priatelil sa s Fellinim
V talianskej kinematografii sa presadzuje estetická koncepcia neorealizmu a v niekoľkých filmoch tohto typu si zahral aj Mastroianni. Potom do jeho života vstupuje Federico Fellini. Chystá film Sladký život, kde majú hrať Paul Newman a Anita Ekberg. Režisér pozve Mastroianniho k sebe domov, lebo sa mu pozdáva jeho bežná tvár, ktorá sa mu viac hodí pre postavu sympatického, bezstarostného, ale aj ambiciózneho a cynického mladého rímskeho novinára.
Fellini už získal za filmy Cesta a Cabiriine noci Oscara, takže Mastroianni k nemu prišiel ako k autorite a iba nesmelo sa opýtal na scenár filmu. Fellini mu však strčil do rúk len list papiera so svojou kresbou. Fellini bol známy svojráznou režijnou prácou a improvizáciou počas natáčania. Preto mohol Mastroianni neskôr vyhlásiť, že na scéne je hercom, ale zároveň Felliniho divákom.
Režisér a herec boli skoro rovesníci, výborne si rozumeli a Fellini sa priznal: „Som veľmi rád, že som sa stal jeho priateľom a akýmsi magickým spôsobom sa v ňom natoľko vidím, že niekedy, keď sa pozriem do zrkadla, mám dojem, že vidím jeho tvár“. Celkom logicky si Fellini vybral Mastroianniho ako protagonistu ďalšieho filmu, Osem a pol z roku 1962, kam zaradil aj autobiografické motívy. Uplynie skoro dvadsať rokov, kým znovu natáča filmy s Fellinim: v 1980 Mesto žien, v 1985 Ginger a Fred, v 1987 Interview.
Rozvod aj manželstvo po taliansky
V roku 1961 hrá vo filme režiséra Pietra Germiho Rozvod po taliansky, ktorý mal veľký medzinárodný úspech, získal Oscara za najlepší scenár a Mastroianni Zlatý glóbus za najlepšieho herca vo veselohernom filme.
S Vittoriom De Sicom natáča tri rôzne príbehy vo filme Včera, dnes, zajtra, ktorý v roku 1965 získa Oscara ako najlepší zahraničný film. Úspešná spolupráca s De Sicom a Sophiou Lorenovou pokračuje vo filmoch Manželstvo po taliansky z roku 1964 a Slnečnice z roku 1970.
Čítajte viac Sophia Lorenová potešila mnohých, ale svoje srdce nerozdala. Dnes slávi 90. narodeniny
V deväťdesiatych rokoch Mastroianni pracuje väčšinou v zahraničí, ale pozoruhodné filmy natáča aj doma, napríklad Všetci sa majú dobre režiséra Giuseppe Tornatoreho, alebo Ako tvrdí Pereira, čo je filmové spracovanie rovnomenného románu Antonia Tabucchiho v réžii Roberta Faenzu. Bol to posledný Mastroianniho taliansky film. V roku 1990 mu na filmovom festivale v Benátkach udelili Zlatého leva za celoživotné dielo. Odovzdal mu ho Federico Fellini.
Herečkám verný, ženám nie
Keď mu v roku 1962 týždenník Time venoval obsiahly materiál a označil ho za zahraničnú hviezdu, ktorú v Amerike najviac obdivujú, bolo to potvrdenie, že sa pre nich stal „latin lover“, stelesnením talianskeho milovníka z filmového plátna. Mastroianni sa tomuto označeniu bránil, staval sa k nemu s odstupom a iróniou, dokonca s nádychom plachosti. Ani v súkromnom živote však nebol zástancom jedného vzťahu na celý život.
Foto: ASFK
Začalo to Silvanou Mangano, hneď po vojne, keď spolu navštevovali kurz herectva. V inscenácii Električka zvaná túžba sa zoznámil s herečkou Florou Arabellou, v roku 1950 sa s ňou oženil a v nasledujúcom roku sa im narodila dcéra Barbara. Pri natáčaní filmu Milenci sa zblížil so svojou hereckou partnerkou Faye Dunaway a vzťah začal byť vážny. Dunaway sa chcela za neho vydať a mať s ním deti. Mastroianni však ešte žil so svojou manželkou, od ktorej odišiel až o dva roky neskôr, v 1970. Nikdy sa s ňou nerozviedol.
Nebol verný ženám, ale herečkám áno. Aspoň pri výbere partneriek. Rok po odchode od manželky bola pri natáčaní filmu Liza jeho partnerkou herečka Catherine Deneuve. Začal sa asi jeho najznámejší vzťah, ktorý trval niekoľko rokov a narodila sa z neho dcéra Chiara. Keď sa ich vzťah po štyroch rokoch skončil, Deneuve si nesťažovala na Mastroianniho neveru, ale na jeho lenivosť. „Pre neho som ako Nemka. On veľmi lenivý, ja veľmi aktívna. Unavovalo ho už to, keď som chodila po izbe.“
Aj ďalšia jeho partnerka bola z oblasti filmu, tentoraz to bola talianska režisérka Anna Maria Tatò. Zostal s ňou až do konca. Natočila s ním film-rozhovor Marcello Mastroianni Spomínam si, áno, ja si spomínam. Jeho najčastejšou hereckou partnerkou bola Sophia Loren, natočili spolu 14 filmov. Aj o nich sa šírili reči, ale obaja herci akýkoľvek iný vzťah ako profesionálny rázne popreli.
Lenivý? Natočil 140 filmov
Ako sa Mastroianni dištancoval od svojej povesti milovníka, tak sa pokúšal vyvrátiť aj reči o svojej lenivosti. Kvôli tomu dokonca prijal v roku 1968 úlohu Rodolfa Valentina v divadelnej komédii Ciao Rudy, kde tri mesiace každý večer spieval a tancoval. Hoci malo predstavenie u divákov úspech, Mastroianni spoluprácu s divadlom ukončil a zaplatil pokutu sto miliónov lír, aby mohol natočiť film Cesta G. Mastornu, ktorý pripravoval Federico Fellini. Projekt sa nikdy nepodarilo uskutočniť a jeden filmový kritik ho označil za „najznámejší nenatočený film v dejinách kinematografie“.
Foto: DOLCE VITAJ
Keď sa pozrieme na Mastroianniho profesionálny život, tak nám reči o jeho lenivosti musia pripadať nespravodlivé. Natočil 140 filmov, vystupoval v mnohých divadelných predstaveniach. Naposledy v hre Furia Bordona Posledné dni. Je to príbeh osamelého starého muža v domove dôchodcov, ktorý má komplikovaný vzťah so svojimi deťmi. Mastroiannimu bol text hry blízky, bral ho ako svoj testament.
Premiéru mal v roku 1995 v známom benátskom divadle La Fenice a potom pokračoval v turné v ďalších mestách. Autor tohto textu ho videl v Terste a všimol si, že takmer celé predstavenie sedel. Potom sa dozvedel, že hercov zdravotný stav bol natoľko vážny, že bral tri infúzie denne a väčšinu dňa trávil v sede. Turné nedokončil, odišiel do Paríža, kde sa o neho starala dcéra Chiara až do jeho smrti 19. decembra 1996. Mastroianni si svoju slávu poctivo odpracoval.
