Vojta Veverka, ktorý hrá vo filme chlapca Tondu, povedal, že celé nakrúcanie mu pripadalo ako veľká zábava, Michal Isteník zasa povedal, že to bola poézia. A aké to bolo pre vás dvoch?
Bohdan Sláma: Pre mňa to bola veľká zábava a tiež poézia.
Ivan Arsenjev: Pre mňa to bol špeciálny zážitok, lebo okrem toho, že sme pracovali a snažili sme sa, aby sa film čo najviac podaril, som občas videl pred kamerou členov svojej rodiny alebo výjavy zo svojho života. Emočne to bolo občas náročné, ale aj zaujímavé. Je privilégium také niečo zažiť, vidieť naraz pred kamerou zhmotnený život seba či svojich blízkych.
Aj sa herci fyzicky podobali na členov vašej rodiny?
Arsenjev: Keď Vojta Veverka zostarne, videl som tam istú podobu so sebou, ale inak nie. Keď hrá Magdaléna Borová mamu, tak v neskoršom období sa tiež mojej mame trochu podobá, ale filmová postava je fikcia.
Foto: Robo HUBAC
Tonda sa vo filme bojí konca sveta. Báli ste sa ho niekedy aj vy? Ako by taký koniec sveta mohol vyzerať?
Arsenjev: Dnes už sa konca sveta nebojím, ale to, čo vo filme Tonda o konci sveta hovorí, som presne zažil. Vzal som to zo svojho detstva, keď som si v časopise prečítal, že o niekoľko dní bude koniec sveta. Písalo sa tam, že vedci koniec sveta vypočítali podľa egyptských pyramíd…
Sláma: Čo to bolo za časopis, človeče? Svět socializmu?
Arsenjev: Nejaký magazín zahraničných zaujímavostí. Pamätám si, ako ma vydesilo, že o tri dni má prísť koniec sveta. Hlavne som riešil, čo budem robiť, keď nastane koniec sveta a ja tu ostanem sám, nevedel som, čo si s tým počať. Nevedel som si predstaviť, že by som tu nebol. Potom som na to zabudol a spomenul si na to, až keď ten deň prešiel. O to viac som bol sklamaný, že sa nič nestalo. To bol základný motív, prečo som začal ten film písať.
Pozrite si zábery z najnovšieho filmu Bohdana Slámu
Sláma: Ja mám pocit, že koniec aj znovuobnovovanie sveta zažívam každý deň. Bral som to ako metaforu celého príbehu. Dočítal som sa o tom až v scenári a koniec sveta som chápal ako to, že chlapec príde o rodinu. Keď sú rodičia v Paríži, ostane sám s dedom a nevie, či rodičov a brata ešte niekedy uvidí. Bral som to ako metaforu jeho vnútorného stavu, čo zažíva v reálnom svete.
Arsenjev: Samozrejme, táto situácia bola na začiatku, ale je to zároveň metafora. Každá z postáv si zažíva svoj koniec sveta.
Foto: Cinemart SK
Film sa odohráva v roku 1968, ale ruská okupácia Československa je len kulisa. Dôležitejšie je prežívanie Tondu a celej rodiny. Dnes mnohí odsudzujú paušálne všetkých Rusov. Neupozorňuje váš film aj na to, že nemožno všetkých príslušníkov jedného národa hádzať do jedného vreca, pretože môžu byť tiež obeťami politiky či rôznych okolností?
Arsenjev: Presne to je jeden z hlavných motívov filmu. Nech sme odhocikiaľ, niekedy s nami dejiny lomcujú – doprava či doľava. Je to absurdné, sme ľudia, ktorí sa k sebe nejako správajú a majú isté osudy. Súdiť ľudí len podľa toho, z akého sú národa, je falošné a smiešne. Film s tým dosť polemizuje. Obzvlášť silné je to v dnešnej dobe, keď je pre nás Rusko nepriateľská krajina, ktorá pácha strašné veci. To, ako to človeka môže zahubiť, hoci žije v inej krajine, je kľúčovou témou filmu.
Sláma: Vnímam tragiku v postave deda, ktorý utiekol pred boľševickou revolúciou z Ruska, zostal potom v boľševickom Československu, dožije sa ďalšej okupácie Rusmi a ešte mu susedia nadávajú, že je Rusák a môže za to. Zdalo sa mi ľudské ukázať, ako sme všetci ponorení v rozbrojoch. Čo však zostáva, je ľudská podstata, osobnosť človek a jeho jedinečný osud, to jediné je pravdivé. Všetko ostatné sú predsudky a „kecy“.
Arsenjev: Vo filme nie je, ale filmový dedo, ktorého hrá Miroslav Krobot, je spojením oboch mojich dedov. Môj ruský dedo žil na Slovensku, v Humennom, a keď ho začali osočovať, že je Rusák a komunista, hoci mu predtým komunisti v Rusku vyvraždili celú rodinu a zobrali všetok majetok, to bola preňho taká silná situácia, že dostal infarkt a zomrel ešte v roku 1968. Po tom, čo všetko prežil, to už naňho bolo príliš. Toto však už vo filme nie je, tak ďaleko som nechcel ísť. Realita však bola takáto krutá.
Na druhej strane môže film dodať nádej, že národ prežije aj okupáciu. Dnes sa tiež mnohým môže zdať, že prichádza koniec sveta a situácia pôsobí desivo…
Sláma: Na filme sa mi veľmi páči, že chlapec po rokoch vracia starostlivosť svojmu dedovi, ktorý už je bezmocný a sám v sebe stratený. Keď zostane ľudská láskavosť, je vždy šanca.
Arsenjev: Náš film je dosť o nádeji, tá drží ľudstvo.
Foto: Cinemart SK/Zuzana Panská
Aj vy ste optimisti?
Sláma: Čo ostáva?
Arsenjev: Vzdať sa nádeje je to posledné. Aj dalajláma vraví: Nikdy sa nevzdávaj nádeje, nech sa deje čokoľvek. To je presné.
Ako si spomínate na svojho deda? Ten druhý bol Čech?
Arsenjev: Áno. Ruský deduško žil na Slovensku, s tým som sa videl len občas, s českým deduškom sme žili v jednom byte. Jazdili sme na chalupu do Jizerských hôr, bol maliar a ja som s ním trávil veľa času. Takže som zmiešal oboch dedov, niečo som si domyslel a dotvoril, ale životné okolnosti sú pravdivé. Ale prezývka Lermontov, manželka židovka či záchrana dcéry tým, že sa rodičia pred vojnou nerozvedú, to všetko je pravda.
Vraj ste tento príbeh chceli sfilmovať dávno, ale bolo ťažké nájsť k nemu kľúč. Podarilo sa to až po vašom spoločnom filme Krajina ve stínu, prečo?
Arsenjev: Asi šlo zasa o nádej. Práca na Krajine ve stínu bola nesmierne náročná, strávil som niekoľko rokov štúdiom materiálov. Príbeh bol veľmi krutý, plný bolesti, ľudskej malosti a závisti, žiť s tými hlavnými postavami, ktoré skončia zastrelené v jame, bolo vyčerpávajúce. Keď sa to skončilo, mal som chuť ponoriť sa do celkom iného sveta. Takže som sa po rokoch znova vrátil k rodinnému príbehu a naraz mi to do seba začalo zapadať, išlo to a bolo mi dobre.
Sláma: Asi ťažko by si tento príbeh mohol napísať v mladosti, lebo síce je rozprávaný z pohľadu dieťaťa, ale dôležitá je aj skúsenosť dospelého človeka, deda, ktorý má malého vnuka. Aby si to človek vedel predstaviť.
Arsenjev: Presne, zrazu som dozrel do veku deda a rozumel som tomu oveľa lepšie ako v tridsiatke, keď som to bral ako zaujímavé historky z rodiny.
Sláma: Ako inak by si mohol porozumieť dedovi, ktorý nechce vnúčika pustiť von, lebo sa bojí samoty? Túto scénu by si v 25 rokoch nenapísal.
Arsenjev: Mám malého vnuka, asi je dôležitý odstup a skúsenosť. Cítil som tiež potrebu generačnej výpovede. Som ročník 1961 a v roku 1968 som mal sedem rokov, prežíval som to dosť intenzívne. Pre moju generáciu zážitky z roku 1968 boli dôležité, formatívne. Tak, ako učiteľka vo filme (hrá ju Veronika Freimanová) žiakom na začiatku školského roka hovorí, nech na to nezabudnú, lebo ich to bude formovať, tak to aj bolo. Chcel som zachytiť naše detstvo zo 60. rokov, ktoré sa zdá jednoduchšie a čistejšie ako dnes, a potom prišiel šok, keď kamaráti emigrovali a rodiny sa rozpadali… Chcel som urobiť generačný film a zanechať správu o našom detstve.
Foto: Cinemart SK
Slovensko posiela na Oscary ako svojho zástupcu film Ema a smrtihlav, ktorý sa odohráva za Slovenského štátu v roku 1942, aj tam bol príbeh v knižnej predlohe Petra Krištúfka rozprávaný z pohľadu chlapca. Zaujímavé, že dnes vzniká viacero filmov z ťažkých historických období z pohľadu detí. Filmári často tvrdia, že takto chcú ľudí vystríhať, aby sa také niečo už neopakovalo. Aj vy to tak beriete a chcete, aby si ľudia uvedomili nejaké paralely?
Arsenjev: Určite, lebo kontrast veľkých dejín a obyčajných ľudských dejín je pre film zásadný. Sila veľkých dejín je neúprosná, nakoniec nás vždy niekam hodia. Ale napriek tomu sa dá žiť dôstojne, bojovať s tým, nestratiť svoju hrdosť a to práve náš dedo odovzdáva vnukovi. Najskôr to vyzerá, že to nedopadlo dobre, ale nakoniec vnuk preberá rolu deda a opláca mu to, čo doňho dedo vložil. Je nádej, že aj vnuk bude žiť dôstojný život aj napriek všetkým protivenstvám doby. Motív aristokracie z našej rodiny vnímam ako odovzdávanie určitých hodnôt. Nejde o bohatstvo, vŕšenie majetku, ale odovzdávanie štafety.
S Bohdanom Slámom ste sa zoznámili pri filme Krajina ve stínu alebo ste sa poznali už predtým?
Arsenjev: Už predtým, ešte pred Krajinou ve stínu sme pripravovali iný scenár, ktorý sa nerealizoval. Aj Krajinu ve stínu mal režírovať iný režisér, ten odstúpil, Bohdan sa filmu ujal.
Čo vám na vzájomnej spolupráci vyhovuje?
Sláma: Je radosť točiť podľa dobre napísaného scenára, ktorému rozumiem. To nie je bežné, skôr vzácne. Je radosť, keď z hľadiska rozprávania mám otázky a sme schopní to riešiť. Ivan to vždy akceptoval, na druhej strane som sa videl ako prostredník v rozprávaní Ivanovho príbehu a snažil som sa všetko urobiť tak, aby bol Ivan spokojný.
Arsenjev: Na Bohdanovi oceňujem odvahu vrhnúť sa do vecí, ktoré nevyzerajú jednoducho. Skôr budú dosť ťažké až nemožné. Tak to bolo pri Krajine ve stínu aj pri Konci sveta. V oboch prípadoch sa k realizácii dostal až neskôr, nevyzeralo to, že všetko bude klapať. Nebál sa mála peňazí ani mála času.
Sláma: Nikdy by som tú odvahu nemal, keby som nemal dobrý scenár. Ten ma totiž viedol. Mal myšlienku. Po prečítaní scenára Krajiny ve stínu som bol otrasený a z toho pocitu vychádzal celý film. Pri Konci sveta som bol dojatý zo vzťahu chlapca a deda, to ma prenieslo cez všetky výrobné ťažkosti. Navyše mám výborný tím, keby som na to mal byť sám, nezvládol by som to. Ale mohol som sa o spolupracovníkov oprieť.
Teraz nemyslíte len hercov, však?
Sláma: Nie, pre mňa je dôležitá napríklad pozícia druhého režiséra – to nie je pomocný režisér, ktorý riadi pľac, ale naozaj kolega režisér. Mám šťastie, že na FAMU mám šikovných študentov, dnes už kolegov, ktorí mi pomôžu. Napríklad s výberom chlapca Tondu do hlavnej roly. Urobili sme konkurz, kam sa prihlásilo 3000 detí. Nikdy by som ich všetkých nemohol napozerať, dokonca by ma to ničilo, fyzicky by to pre mňa bolo nemožné usledovať. Ale druhý režisér Honza Hecht, môj bývalý študent, to s deťmi odohral, keď som tam nebol. Potom sme si mohli vybrať z najlepších kandidátov.
Čím vás Vojta Veverka presvedčil?
Sláma: Zdá sa, že tritisíc detí je veľké číslo, ale kandidát bol de facto len jeden – Vojta. Beriem ako zázrak, že sme ho našli. Keby sme totiž nenašli dobrého chlapca, nemohli by sme ten film natočiť. Bytostne to na jeho postave stojí. Podarilo sa však nájsť chlapca, ktorý má empatiu, inteligenciu, talent a ľudskú krásu. Skúšali sme scénu, kde chlapec povie dedovi, že je vojna, všade sú vojaci a ten chlapec to na skúške zahral tak autenticky a dojemne, že vo filme už to tak nezahral.
V čom bol problém?
Sláma: Zistil som, že ak ešte niekedy budem robiť film s deťmi, v žiadnom prípade nesmiem dopustiť, aby si prečítali scenár. On sa nadrvil repliky, všetko vedel, lebo má absolútnu pamäť. Lenže tam zostali intonácie čítaného textu, potom som ho musel všetkými možnými prostriedkami z naučeného vychýliť, aby to zahral prirodzene.
Čítala som rozhovor, kde si vás Vojta veľmi chválil, aký ste dobrý človek. Keď vraj dostali záchvat smiechu, že sa nedalo točiť, vy ste povedali: Ideme na guláš.
Arsenjev: Áno, na rozhľadni dostali dvaja chlapci záchvat smiechu,Tonda sa veľmi skamarátili s Honzíkom, čo hrá jeho dedinského kamaráta.
Sláma: Bolo veľké šťastie, že sme Pepu Slavíka našli, lebo s Vojtom vytvorili komickú dvojku, pripomínali mi trochu Laurela a Hardyho, scény s nimi výborne fungovali.
A čo slovenskí herci? Od začiatku ste vedeli, že tam budú Slováci?
Arsenjev: Áno, som zo zmiešanej česko-slovenskej rodiny, otec vyrastal na Slovensku, takže od začiatku sme mali v scenári slovenské postavy – otca (Dano Fischer), Máriu, ktorú hrá Zuzana Konečná a ďalšie. Slovenskí herci do filmu vnášajú inú energiu – Zuzana Mauréry ako hostinská Blaženka či Ady Hajdu ako jej manžel.
Sláma: Majú iný temperament. Ja som vyrastal v Československu, síce som nemal slovenskú rodinu, ale bolo to pre mňa prirodzené. Radi spolupracujeme s vynikajúcimi hercami, pre obe strany je to obohacujúce.
