Musíme sa postaviť na obranu slobody pre všetkých, pretože len čo pripustíme, že nejakej skupine môžeme časť jej slobody zobrať, nakoniec niekto siahne aj na našu slobodu
Foto: Stanislava Topoľská
Venujete sa historickým témam, ktoré nie sú ľahké. Prečo?
Pretože si myslím, že história sa nás dodnes týka, že sa s ňou stretávame v každodennom živote. Keď premietame filmy v školách, pýtam sa detí, či vedia, prečo majú voľno v škole 8. mája, keď oslavujeme Deň víťazstva nad fašizmom. Ako je možné, že sme na strane víťazov vojny, keď vojnový Slovenský štát šesť rokov kolaboroval s fašistickým Nemeckom? Až potom si uvedomia, že je to práve vďaka SNP, atentátu na Heidricha a exilovej vláde, ktorá zastupovala slobodné a demokratické Československo. Všetky udalosti, ktoré sa stali dávno predtým, nás dodnes ovplyvňujú. Ovplyvňujú, v akej spoločnosti žijeme a ako sa spoločnosť so svojou históriou vyrovnala. Ľudia majú často pocit, že napríklad o Povstaní všetko vedia, ale málokto naozaj vie, kto v ňom bojoval, ako prebiehalo a ako vyzeralo v ich obci či meste. Je dôležité spojiť veľké svetové dejiny s dejinami vlastného štátu aj s lokálnymi dejinami svojho regiónu. Keď ich poznáte, keď viete, ako to bolo vtedy u vás, kto tam žil a ako sa zachoval, ľahšie sa vám ukotví tá „veľká história“ a lepšie jej porozumiete. Je veľmi dôležité nezabúdať práve na „malé miestne dejiny“, o tých sa v škole neučí.
Čo zaujíma mladých ľudí, keď sa s nimi stretnete po premietaní filmu napríklad o SNP?
Zaujíma ich, kedy už je ten čas, keď je sloboda a demokracia ohrozená a kedy ju treba brániť. Prvý raz sa ma to pýtali pred desiatimi rokmi, ešte nebola ani vojna na Ukrajine. Odpovedala som, že čas brániť slobodu a demokraciu je teraz, kým ju máme. Že sa musíme postaviť na obranu slobody pre všetkých, pretože len čo pripustíme, že nejakej skupine môžeme časť jej slobody zobrať, nakoniec niekto siahne aj na našu slobodu. A keď ju raz stratíme, znova ju nadobudnúť je veľmi kruté a bolestivé a nikto vám nezaručí, že to prežijete.
Foto: Stanislav Gužák
Našli ste v archívoch všetko, čo ste potrebovali pri príprave filmu?
Našli sme toho veľa, ale je možné, že niekde ešte niečo leží utajené. Na Slovensku totiž pred pár rokmi prešiel zákon, ktorý sťažuje bádanie v archívoch, ak nie ste historik. Archívy totiž niektoré informácie môžu zverejniť až 90 rokov po smrti aktérov, resp. po udalosti, ktorá sa stala. Preto vo filme ani nezaznie meno človeka, ktorý je zodpovedný za Lízinu smrť, aj keď v Bacúchu si ho pamätajú. Ja som na gymnáziu študovala v druhej polovici 90. rokov, ale ešte stále chodil do školy na besedy „padlášový partizán“, ktorý nikdy partizánom nebol, počas povstania sa skrýval na povalách – padlášoch. Stačilo, aby mu dvaja iní ľudia dosvedčili, že bol v SNP, a získal tzv. dvestopäťdesiatpäťku. Viem aj o bývalých členoch Hlinkovej gardy, ktorí si takto vybavili, že boli partizánmi.
Foto: archív rodiny
Koľko filmov ste doteraz natočili?
Dvadsaťtri a medzi nimi niekoľko celovečerných. V roku 2010 sme začali nakrúcať pätnásťdielny dokumentárny seriál Neumlčaní, v ktorom je každá časť venovaná konkrétnemu človeku, ktorý prežil obdobie neslobody – či už v rokoch 1939 – 1945 alebo 1948 – 1959. Potom som sa venovala jednotlivým filmom a štyri filmy som natočila o atentáte na Heydricha. Film Naša Líza som nakrútila k 80. výročiu SNP a SNP by nemohlo existovať bez žien a detí, ktoré nosili partizánom jedlo, zbrane a informácie, bez ľudí, ktorí ich ukrývali. Len v samotnej brigáde Jánošík, kde bola aj Líza, bojovalo spolu 28 žien, ale všeobecne nie je známy príbeh ani jednej z nich. Sme im dlžní vrátiť im ich mená, odkryť ich príbehy.
Ktorý z týchto filmov vám odkryl niečo, čo ste predtým možno netušili?
Ruky na skle. Príbeh tzv. Wintonových detí z Československa, ktoré sa zachránili z protektorátu pred vojnou tak, že sa ich ujali rodiny vo Veľkej Británii. Podarilo sa zachránilo 669 detí a znie to ako šťastný príbeh. Vo filme Ruky na skle sme mali päť z týchto zachránených detí, ktoré sa so svojimi rodičmi lúčili s rukami na okne vlaku a štyria z nich sa so svojimi rodičmi neskôr naozaj stretli, ale ani jeden z ich príbehov sa neskončil šťastne. Napríklad otec pani Zuzany, ktorá mala v tom čase deväť rokov, v tom čase v Británii pracoval, ale nemohol si dcéru vziať k sebe, pretože občania okupovanej alebo kolaborujúcej krajiny boli ako možní špióni pod kontrolou úradov. Mama pani Zuzany pricestovala veľmi zložitými cestami asi o desať mesiacov, ale kým sa opäť stretli ako rodina, trvalo to rok. Všetok ten čas, odlúčenie, strach a neistota spôsobili, že si mama vnútorne začala držať od detí odstup, lebo nič podobné už nechcela prežívať. Pani Zuzana ako jej najmladšie dieťa vo filme povedala: „Odvtedy ma už moja mama nemala rada. A musím povedať, že ani ja som k svojim rodičom nemala až taký blízky vzťah.“ Rodičia nevedeli, či svoje dieťa ešte niekedy uvidia, a dieťa si myslelo, že rodičia ho posielajú od seba preč, lebo už nemajú radi. Taký veľký zásah do života rodiny zanechal hlboké stopy, takže sa nedá hovoriť o šťastných príbehoch.
Napriek ťažkej téme a silnom posolstve v najnovšom filme Naša Líza cítiť aj istú radosť. Čo vás pri ňom potešilo?
Potešilo ma, že v Bacúchu si na Lisette dodnes spomínajú. V dedine, kde Lisette zatkli a odkiaľ ju odviedli do väzenia, už zomreli všetci, ktorí by si ju mohol pamätať, nikto v tom veku už nežije, ale stále je to „ich Líza“. V rodine, ktorá ju ukrývala jej príbeh spísali a nechali si ho ako dedičstvo. Vo filme spomienky na ňu číta pravnučka pána, ktorý ju poznal, hovorí o nej pán, ktorý o Líze počúval od svojej mamy odmala, a vie, že vďaka jej odvahe a rozvahe zachránila jeho rodinu pred popravou. Spomienka na Lízu, na jej odvahu a statočnosť v malom Bacúchu stále žije, a to je pre mňa veľmi silné poznanie.
Čítajte viac Pozrel sa do priepasti, aby zúčtoval s minulosťou. Dokument o Martinovi Pollackovi je unikát
