Vraj neveríte v astrológiu, ale veríte v Lucianu. Prečo?
Je to ako s filmovou réžiou alebo so psychológiou. Môžete mať načítané knižky, ale musíte byť osobnosť, aby ste natočili dobrý film alebo aby z vás bol dobrý terapeut.
Nie je Luciana skôr než astrologička akýsi psychológ amatér?
Je profesionálna psychologička, študovala psychológiu, absolvovala dve vysoké školy, je psychologicky i komunikačne veľmi zdatná.
Ako ste prišli na celý námet filmu?
Nenašiel som si príbeh, ale on si našiel mňa. Talianska scenáristka, spisovateľka, producentka Erica Barbiani je Lucianinou dlhoročnou spokojnou klientkou. Chcela o nej natočiť film, ale hľadala netalianskeho režiséra, ktorý by to vedel urobiť s odstupom. Zhodou okolností videla na festivale v Toronte môj starší film Ako sa varia dejiny (2008) a povedala si: toto je ten režisér a štýl humoru, ktorý by som chcela mať vo svojom filme.
Čítajte viac Hviezdny film Petra Kerekesa: 7 rokov navštevoval astrologičku a nakrútil zábavný dokument. Nájde pohrebník ženu a dvojičky otca pre vytúžené dieťa?
Oslovila ma a ja som tri roky tvrdohlavo jej ponuku na film odmietal – zdalo sa mi to bulvárne. Prečo by som mal točiť film o astrológii, keď je na svete toľko problémov? Až s odstupom času, keď sme materiál postrihali, som pochopil, že je to môj najzávažnejší film. Hovorí o tých najdôležitejších veciach, a to sú vzťahy medzi ľuďmi.
Hneď ste vedeli, že pôjde o žáner dokumentárnej komédie alebo ste uvažovali o hranom filme?
Žáner sa postupne vykryštalizoval, ale vedel som, že film musí mať dokumentárne prvky. Tí ľudia boli fantastickí. Ani tí najlepší herci by ich nenahradili. Majiteľ pohrebníctva Giovanni je oveľa vtipnejší a hlbší ako filmový účtovník Fantozzi. Luciana a jej klienti, to sú postavy, ktoré vás vždy niečím prekvapia. Pre mňa to bolo aj scenáristicky zaujímavé. My sme totiž vymysleli nejaké scény, ale sami účinkujúci ich vždy nejako posunuli dopredu. Napríklad sme im povedali: teraz sa budete rozprávať o láske, no oni vždy našli ďalšie podtémy či gestá.
Ide o skutočné príbehy reálnych ľudí?
V podstate sme do filmu dali to, čo je v realite: Luciana má svoje klientky, do jej rozhovorov s klientkami sme nevstupovali. Možno preto, že ja ani väčšina štábu nehovorí po taliansky, sa tí ľudia akosi oslobodili. Veľa vecí by sme my ľudia chceli povedať, ale hanbíme sa, takže filtrujeme, čo povieme.
Jedna z mojich obľúbených scén je Barbara, dcéra známeho hudobníka, na Taiwane. Je tam obrovský megafón, cez ktorý má niečo zakričať na druhú stranu mora. Spýtala sa, čo má zakričať. A ja na to: je to jedno, čo len chceš. A ona zakričí: Dajte mi muža! To je niečo, po čom ona posledných 20 rokov intenzívne túži, ale nikdy to nepovie. Hrá distingvovanú dámu. Vďaka týmto scénam sme v ľuďoch vybudili, že povedali, po čom túžia.
Ako ste si do filmu vyberali jednotlivých klientov Luciany? Je medzi nimi napríklad päťdesiatročný osamelý majiteľ pohrebníctva či dvojičky Giuliana a Adriana.
Kopírovali sme štatisticky Lucianinu klientelu. Najviac žien je vo veku 40–50 rokov, hľadajú grande amore. Sú medzi nimi rôzne zvláštnosti. Luciana povedala, že z astrologického hľadiska by bolo dobré dostať do filmu dvojčatá – sú to ľudia narodení v rovnaký deň, ale pár minút robí rozdiel v povahe. Seriózne sme rešeršovali a našli sme dvojčatá.
V našom príbehu sú Adriana a Luciana také rovnaké, až sú rozdielne, ako magnety, ktoré keď otočíte, idú od seba. Jedna z nich túži po dieťati, ktoré by vychovávala ako teta, lebo sa nechce vzdať nezáväzného života a nechce sa jej rodiť. Majiteľ pohrebníctva zdedil po otcovi svoj biznis a rád by ho odovzdal svojmu synovi, ale nemá partnerku ani syna. Niekoho teda hľadá. Máme aj príbeh Valentiny, manželky mäsiara, ktorý pracuje celý deň v chladničke a aj ich vzťah veľmi ochladol. A tu je moment, prečo mám rád dokument a prečo som nechcel robiť hraný film.
Čo sa stalo?
Luciana povedala, že štatisticky často vzťah po siedmich rokoch ochladne, takže Valentina hľadá niekoho, kto by manžela nahradil. Vtedy sa Valentina rozplakala. Povedala, že chce nájsť lásku v sebe k mužovi, nie nového muža. Keby som to napísal do scenára, musel by som to zahodiť – veď to je taký gýč!
Ale Valentina je reálna žena a jej príbeh rezonuje s mnohými ženami. Bol som veľmi rád, že sme vytrvali a natočili to. Nádherný je aj príbeh babičky Alessandry, ktorá pred našou kamerou oslávila 80 rokov. Sedemdesiatdeväť rokov žila pod tyraniou svojej matky, ktorá jej nedovolila osamostatniť sa, chodiť na rande. Až po jej smrti je Alessandra slobodná, ale slobodu musí nájsť v sebe. Vďaka nášmu filmu sa jej to podarilo.
Nebol váš koncept náročný, keďže Luciana posiela ľudí na veľmi vzdialené miesta typu Grónsko, Taiwan, Aljaška?
Možno, ale som na to zvyknutý. Predtým som točil film Bata stories o Baťovi, točili sme v Brazílii, Keni či Indii. Ako sa varia dejiny sme točili po celej Európe, Cenzorku sme nakrúcali vo väzení na Ukrajine. Cestovanie je najmenej náročné. Najdobrodružnejšie bolo sedieť v kancelárii, kde ste videli oproti sebe dve ženy – jedna počúva a druhá si pred ňou vylieva srdce a opisuje jej celý svoj život. Vy počúvate melódiu, tušíte, že sa tam deje niečo zaujímavé, ale reči nerozumiete.
Zaujalo ma, že Luciana v kancelárii ako keby „úraduje“. Od astrologičky by som to nečakala.
Áno, ona platí normálne dane, dáva výdavkové doklady, je to živnosť.
Viete, ako príbehy pokračovali? Vo filme nie sú všetky ukončené.
Vieme pokračovanie každého príbehu. Vo filme sme niektoré nechali otvorené, lebo sa nám to zdalo zaujímavejšie alebo optimistickejšie. Hlavné posolstvo príbehov je, že Luciana vám naznačí cestu, ale vy musíte mať sami odvahu na ňu vykročiť. Znie to ako z Coelha, čo? Ale je to tak.
Ako dlho celý film vznikal?
Prvé stretnutie bolo v roku 2016, o rok neskôr padla prvá klapla. Bolo to sedem rokov intenzívnej práce.
