Snaží sa, aby jeho postavičky boli živé, nevšedné a aby aj hlavný motív prekvapil. Preto je ústrednou postavou filmu z čias okupácie „dobrý Rus“, ktorého hrá Miroslav Krobot – od prírody sympatický človek. Vo filme stvárnil ruského emigranta, ktorý už dávno žije v Česku. Jeho šľachtických rodičov vyvraždili boľševici, brat Igor ušiel do Paríža. Teraz deda s prezývkou Lermontov hádžu do jedného vreca s okupantmi.
Koniec chalupárskej idyly
Bohdan Sláma si teda kladie ťažkú otázku: kto je dobrý a kto zlý? Kde je hranica, keď sa končia normálne ľudské kritériá a platí okupačný bontón? Film je o rodine, ktorá žije v Prahe, a zároveň má chalupu v Jizerských horách a práve tam ju okupácia zastihne. Na chalupe sú však práve iba dvaja – onen domestifikovaný ruský šľachtic, noblesný dedo, a jeho všetečný vnuk Tonda (Vojtěch Veverka). Ostatná rodina odišla – vďaka uvoľneniu v šesťdesiatych rokoch – na výlet do Paríža, kde žije ako exulant dedov brat Igor.
Čítajte viac Koniec sveta? Keď je z ruského aristokrata Rusák a okupant
Dedo zostal s Vojtom, ktorý je chorý na priedušky a nemôže cestovať, vzduch Jizerských hôr mu prospieva. Spočiatku panuje idyla, majú družných susedov, dedo tam má dokonca lásku (Zuzana Mauréry), Tonda kamaráta. Táto situácia dáva režisérovi výbornú príležitosť naznačiť rôzne charaktery a ich spletité osudy. Toto Slámovi ide a pre tieto pasáže diváci jeho filmy obľubujú. Divák sa nenudí, má čo pozerať, stále sa niečo deje – život, smrť, politika, nenávisť, vášeň, jedlo, pekná krajina, muzika, pôvab chalúp, letné dobrodružstvá. Do toho vpadnú Rusi a život sa mení.
Pozrite si zábery z najnovšieho filmu Bohdana Slámu
Rýchlokurz noblesy
Tondovi rodičia (Magdaléna Borová, Daniel Fischer) váhajú s návratom a snažia sa dostať do Paríža aj jeho (starší syn je tam s nimi). Dedo sa ocitne v ťažkej situácii, lebo zodpovedá za vnuka, no navyše začína pociťovať nenávisť okolia. Každý vie, že je Rus. Doteraz to nebol problém, ale zrazu je. Ľudí už nezaujíma, za akých okolností z Ruska odišiel, aké má názory, aký je, stačí, že je „rusák“. Tonda nechápe, čo sa deje, a chce ísť okamžite za rodičmi. Aj by sa to ešte dalo, ale dedo zámer vlastne brzdí.
Je to veľmi kultivovaný, citlivý človek – maľuje, hrá na klavíri, miluje hudbu – vďaka čomu ani nepodlieha panike (hoci neskôr ho udalosti zlomia). Aj v ťažkej situácii sa snaží urobiť niečo užitočné – zameria sa na výchovu vnuka k noblese. Asi si dovtedy myslel, že na to má ešte dosť času, teraz sa však ukazuje, že je nutný rýchlokurz. Učí ho správne šľachticky stolovať (keby sa dostal do Paríža), ale rýchlo mu chce odovzdať aj kúsok svojej duše. Dedo vnukovi recituje v ruštine známu Lermontovovu báseň Belie sa plachta osamelá, ktorá je veľmi krásna a pozná ju asi každý kultúrny človek.
Toto bol výborný režijný ťah, lebo melódia básne preladí diváka na emotívnu strunu, tam, kde ho tvorcovia chcú mať. Pocíti, že vo svetovom umení existujú hodnoty, ktoré spájajú ľudstvo za každých okolností a sú najsilnejšou zbraňou. Takto, trochu romanticky, je film Koniec sveta celý ladený. Však ani názov Koniec sveta neznamená katastrofu, nie je synonymom okupácie ani od Prahy vzdialených Jizerských hôr, ale je to metafora, ktorá vystihuje vnútorný svet malého Tondu. Kdesi čítal, že sa blíži koniec sveta, a mal obavy, čo si potom počne na svete sám. Umocňuje to jeho nervozitu (Vojtěch Veverka ju výborne hrá), ktorá sa ho zmocní, keď sa koniec sveta síce nekoná, ale jeho detský svet sa rozpadá.
Cval na konci filmu
Toto všetko je ešte len expozícia filmu. Dráma sa začne až potom. Dej sa uberá dozadu aj dopredu, čo je výrečné, ale všetko sa nechce zmestiť. Tempo sa veľmi zrýchľuje a ku koncu je to už len taká depeša. Na dopovedanie príbehov nezostáva čas. A zaujímavý by bol napríklad ten, ktorý sa týka slovenského manžela dedovej dcéry. Práve tento veľký karierista, angažovaný riaditeľ školy a aj doma veľký hňup (Daniel Fischer) zostane v emigrácii v Paríži. Zradí svoje „ideály“, kým žena a starší syn sa vrátia. Doma, ako aj v celej československej domovine panuje však „blbá nálada“ a rodina sa v nej potáca.
Sláma týmto filmom načrtol, ako dôsledky okupácie zasiahli súkromie mnohých ľudí, no, žiaľ, neudržal celistvosť filmu. Náročnejší diváci, ale aj kritika, sú rozčertení najmä na záverečný prílepok, v ktorom je už Tonda trocha starší a zmenil sa aj jeho vzhľad. Niektorí ho, pre parochňu a okuliare, prirovnávajú k divnému Harrymu Potterovi, hoci to mal byť skôr asi bítlsák. Je to „kouzlo nechtěného“, ktoré pripomína aj slabiny iných podobných filmov, kde tvorcovia nezažili situáciu na vlastnej koži a fantazírujú. Napríklad v Konci sveta vzhľad a správanie ruských vojakov počas okupácie pripomína skôr filmy z druhej svetovej vojny.
Naivne zasa vyznel výjav, keď dedo uzemní okupanta svojou ruštinou a fanfarónskym vyhlásením, že osobne pozná dôležitého ruského papaláša. Normalizačná mládež (grupuje sa na ulici, rozhojdá osobné auto) pripomína zasa skôr študentské revolty na Západe roku 1968 než neskoršiu situáciu u nás. Divák to však Slámovi odpustí, lebo vidí dobrú snahu a aj schopnosť prihovárať sa divákovi ľudsky, možno až ľudovo.
Za zmienku stojí, že po filme zazneli aj poznámky, prečo vraj negatívne postavy hrali slovenskí herci. Takáto pripomienka ma vždy pobaví (lebo už som ju aj inokedy počula). Však negatívne postavy sú pre herca najvzácnejšie – môže ukázať, čo vie. Daniel Fischer ako trápny manžel to využil perfektne. Bol síce až karikatúrou (aj vzhľadom), ale práve to dalo vyniknúť prirodzenosti jeho filmového svokra (Miroslava Krobota). Najmä však – a tým je pre mňa hlavnou postavou filmu tento Fischerov karierista – vystihol typ človeka bez chrbtovej kosti, ktorý sa stále na niečo prilepí, nevie byť sám sebou a kazí ľudstvu všetky dobré úmysly a snaženia. Z deja síce zmizne, ale môžeme si byť istí, že títo ľudia prežijú každý koniec sveta.
Koniec sveta/ Česko 2024/ r. Bohdan Sláma, h. Miroslav Krobot, Vojtěch Veverka, Josef Slavík, Magdaléna Borová, Zuzana Mauréry, František Sládek, Michal Isteník, Zuzana Konečná, Daniel Fischer, Ady Hajdu
