Bolo ich len pár, pracovali v tejto profesii len isté obdobie, toto povolanie zaniklo a už sa nikdy nevráti. Boli príjemné, krásne, každý ich velebil a každá žena sa na ne chcela podobať
Televízne hlásateľky fungovali v Slovenskej televízii 47 rokov a stali sa fenoménom. Bolo ich len pár, za tie roky sa ich na obrazovkách vystriedalo 23 a medzi nimi dvaja muži, neskôr pribudli aj externisti. Boli veľmi populárne, dnes by sme povedali influencerky, lenže ich „predajným artiklom“ nebol tovar, ale pozitívna energia, kultivovanosť a elegancia. Boli jednoducho hviezdy, aj keď nepatrili k šoubiznisu, získali si ľudí príjemným vystupovaním a profesionálnou prácou.
Denne vstupovali do obývačiek divákov ako súčasť rodiny. Na svoju výnimočnú profesiu spomínajú v novej knihe.
„Hlásateľky boli unikátne hneď z niekoľkých dôvodov: bolo ich len pár, pracovali v tejto profesii len isté obdobie, toto povolanie zaniklo a už sa nikdy nevráti. Boli príjemné, krásne, každý ich velebil a každá žena sa na ne chcela podobať,“ hovorí Silvia Lispuchová, autorka knihy Fenomén hlásateľky. Vo svojej knihe prináša desať rozhovorov s osobnosťami televíznej obrazovky ako Dana Hermannová, Nora Beňačková, Ada Straková, Alena Heribanová, Soňa Müllerová, Emma Tekelyová, Miloš Bubán, Hana Rapantová a ďalší, nasledujú medailóny hlásateľov a hlásateliek, s ktorými sa už rozhovor urobiť nepodarilo. Každá či každý z nich skrýva svoj vlastný príbeh naprieč generáciami.
Čiernobiele časy
Dana Hermannová nastúpila do televízie v roku 1957 a v roku 1968 z obrazovky hlásila: „Práve mi z réžie oznámili, že do budovy vstúpili vojaci okupačných vojsk“. Pätnásť mužov ozbrojených samopalmi vošlo priamo do vysielania… Nasledujúcich desať dní vysielali z rôznych miest, aj z televíznej garáže, usilovali sa podporiť Dubčekovu vládu. „Keď ma neskôr normalizátori nútili čítať správy ospevujúce okupantov, odmietla som,“ spomína v rozhovore so Silviou Lispuchovou v knihe Fenomén hlásateľky. Nasledovala výpoveď, ale aj podporné listy od divákov a nový, blízky vzťah s celou Dubčekovou rodinou, s ktorou sa začali pravidelne stretávať.
Hlásateľstvo si vyžadovalo aj istú dávku herectva – podmanivý hlas, dobrú pamäť, lebo texty sa museli učiť naspamäť, aj osobnostný vklad, keď si samy pripravovali podrobnejšie informácie
Nora Beňačková patrí k priekopníčkam hlásateľskej profesie na Slovensku. Z obrazovky sa prihovárala divákom od roku 1965 a konkurz do televízie robila v sedemnástich, ako študentka konzervatória. „Naša profesia je pre mňa stále jedinečná, pretože sme v nej mohli prejaviť všetky svoje znalosti, od peknej slovenčiny, ktorú som si vycibrila v bábkohereckom krúžku aj pri recitovaní, znalosti cudzích jazykov som uplatnila pri konferovaní veľkých programov ako Bratislavské hudobné slávnosti či televíznych festivalov ako Zlatá Praha či Cena Dunaja,“ spomína.
Keď sa s nami ľudia stretnú, často hovoria: máte stále miesto pri našom stole. To je úžasné ocenenie
Hlásateľstvo si podľa jej slov vyžadovalo aj istú dávku herectva – podmanivý hlas, dobrú pamäť, lebo texty sa museli učiť naspamäť, aj osobnostný vklad, keď si samy pripravovali podrobnejšie informácie o programoch. Vysielalo sa vtedy ešte zo štúdia na Námestí SNP a diváci sledovali program na čiernobielych televízoroch, na ktoré boli poradovníky. V knihe Silvie Lispuchovej Fenomén hlásateľky prezradila aj to, ako ich v čiernobielych časoch kostymérky obliekali, ako vedeli vďaka doplnkom z jedného zvršku vytvoriť aj päť variácií oblečenia. Diváci však hlásateľky nielen obdivovali, ale ich priam prijímali do rodiny. „Keď sa s nami stretnú, často hovoria: máte stále miesto pri našom stole. To je úžasné ocenenie,“ vyznáva sa.
Kde inde by som sa stretla s takými zaujímavými ľuďmi, umelcami, vedcami, lekármi?
Ada Straková mala byť učiteľkou, študovala slovenčinu a francúzštinu a bola veľmi zvedavá. Preto v roku 1970 vyskúšala konkurz do televízie – a vyhrala ho. „Prihlásila som sa proti vôli môjho otca, mala som 22 rokov a prvýkrát som ho neposlúchla. Potom ľutoval, čo by bol spôsobil, keby ma odradil, lebo som sa v tejto profesii našla,“ spomína. Na hlásateľskej práci mala rada všetky jej stránky, keď kultivovali ľudí v prejave, vo vizuálnom pôsobení a mala rada aj spoločenskú stránku svojej profesie. „Kde inde by som sa stretla s takými zaujímavými ľuďmi, umelcami, vedcami, lekármi?“ pýta sa s úsmevom.
Máločo bolo pre diváka také pozitívne, príjemné, hostiteľské, priateľské a vrúcne ako hlásateľská profesia
Patria do minulosti, ale nie do zabudnutia
„Je to už profesia, ktorá patrí do minulosti, ale nie do zabudnutia, ako vidno. Už dvadsať rokov nie je na obrazovkách prítomná a predsa ľudia na nás stále spomínajú. Myslím, že to bolo preto, že máločo bolo pre diváka také pozitívne, príjemné, hostiteľské, priateľské a vrúcne ako hlásateľská profesia. My sme nikdy neoznamovali negatívne správy o vojne alebo o rôznych nešťastiach, zrážkach vlakov, o mŕtvych. Vždy sme hovorili len tie pekné veci, to bola naša úloha – informovať o programe, byť krásne, dobré, milé a múdre. Preto sa na nás nezabúda,“ hovorí Alena Heribanová. Na obrazovke je od novembra 1979 a posledných dvadsať rokov pripravuje iné televízne relácie, dodnes si ju však mnohí spájajú s jej pôvodnou hlásateľskou prácou. „V dnešnej dobe chýba vľúdne slovo, úsmev a pozitívna energia, presvedčenie, že láska, pohoda, tolerancia, múdrosť a ľudskosť sú viac ako to, čo žijeme,“ dodáva.
Naša úloha bola informovať, byť krásne, dobré, milé a múdre. Preto sa na nás nezabúda
Foto: Robert Huttner
Emma Tekelyová už od strednej školy mala kariéru modelky, a keď si ju na konkurze vybrali ako televíznu hlásateľku z tri a pol tisíca uchádzačiek, cítila veľkú zodpovednosť. Zrazu vystupovala sama za seba a z mladej, ešte pobláznenej slečny sa musela stať uhladenou dámou. „Naučila som sa to vďaka Adke Strakovej, mojej tútorke. Bola usmievavá, srdečná, šťavnatá, a pritom veľmi kultivovaná – spojenie týchto vlastností ma fascinovalo, bola môj veľký vzor,“ hovorí.
Foto: Robert Huttner
Hana Rapantová patrí k najmladšej generácii televíznych hlásateliek. „Robila som hlásateľku presne desať rokov a som veľmi vďačná, že som sa dostala medzi ľudí, ktorí boli vzdelaní, rozhľadení, ale predovšetkým boli nesmierne láskaví a ľudskí. Napriek tomu, že som od niektorých bola o generáciu mladšia, pristupovali ku mne ako k rovnocennému partnerovi,“ spomína. Len za jej čias došlo v profesii k veľkej zmene, keď sa objavili čítacie zariadenia, ona ešte prešla „starou školou“, že sa texty učila naspamäť, čo dnes vníma ako fantastický prostriedok na cibrenie pamäti. „Bola iná doba, mali sme dva televízne programy, nemali sme všetky moderné technológie ako dnes, všetko bolo pomalšie. Ale táto profesia bola fenoménom, lebo to bol živý a osobný kontakt, cez ktorý sme prenášali emócie. Nič nebolo nahraté vopred, bolo to tu a teraz. Pre mnohých ľudí sme boli jedinými spoločníkmi, najmä počas sviatkov.“
Foto: Robert Huttner
Televízne hlásateľky boli skutočným fenoménom svojej doby. K svojej práci sa dostávali náhodou, ale boli na ňu dokonale pripravené, svojimi osobnostnými predpokladmi, príjemným vystupovaním, vzdelaním, aj šarmom. Keby to osud chcel inak, mali by celkom iné povolanie a aj iný život, v dobrom aj v zlom. Jarmila Košťová, ktorej je v knihe venovaný medailón, bola tanečnica z Lúčnice a fotomodelka a rok 1968 bol pre ňu vrcholom a zároveň koncom kariéry televíznej hlásateľky a konferencierky, pretože rovnako ako Dana Hernannová prejavila svoj občiansky postoj a po vpáde okupačných vojsk sa podieľala na vysielaní z utajených miest. „Vek a čas sú najlepší lekári na hojenie krívd,“ pripomína Silvia Lispuchová jej výrok v jednej z ponovembrových relácií. „Smútok však z jej hlasu už nikdy nevyprchal,“ dodáva autorka knihy Fenomén hlásateľky.
Z tejto pestrej knihy sa čitateľ dozvie veľa o zaniknutej, vo svojej dobe veľmi populárnej profesii televíznej hlásateľky, o príprave, akú si ich práca vyžadovala od techniky reči až po atraktívny účes
Z tejto pestrej knihy sa čitateľ dozvie veľa o zaniknutej, vo svojej dobe veľmi populárnej profesii televíznej hlásateľky, o príprave, akú si ich práca vyžadovala od techniky reči až po atraktívny účes. Kniha však nie je len svedectvom takmer päťdesiatich rokov tejto profesie, ale dokumentuje aj dobu, v akej sme žili v rokoch, keď sa aj práca hlásateľky považovala za „politickú prácu so širokým dosahom jej vplyvu“. Medzi najpopulárnejšie televízne osobnosti patrila aj Blažena Kočtúchová, ktorá nastúpila v roku 1957 a po roku 1968 dostala zákaz túto profesiu vykonávať. Ďalšie medailóny sú venované Elene Galanovej, Alžbete Štrkulovej, ktorá bola okrem iného prvou slovenskou miss, Jane Hauserovej a iným. Zároveň však medzi nimi panovala veľká súdržnosť, dodnes sa spolu stretávajú, telefonujú si, vedia o sebe. Pretože, ako hovorí jedna z nich, v kolektíve krásnych žien môžu fungovať len dve emócie – kolegialita alebo rivalita – a tu sa, našťastie, presadilo to pozitívne.
Práca televíznej hlásateľky sa menila z generácie na generáciu, s vývojom technológií aj so zmenami v spoločnosti. Jej základ však zostával nemenný, lebo stál na vysokej profesionalite a medzigeneračnej spolupráci, keď starší odovzdávali skúsenosti mladším. Takéto nastavenie bolo vlastné aj iným profesiám, no v dnešnej rýchlej dobe na tútorstvo nie je čas. Čo však môže byť krajším poslaním ako rozdáva ľuďom pocit pohody? Bývalým hlásateľkám úsmev z tváre nezmizol ani po rokoch.
