Čo bolo podnetom pre natočenie filmu Tajomstvo smrti? Bolo to niečo, čo u vás zrelo dlhšie?
Témami prečo tu sme či aký je význam života a smrti sa zaoberám už odmalička. Tomuto projektu predchádzal 13-dielny seriál Brána smrti, ktorý som natočil pre Českú televíziu. Už počas natáčania mi bolo jasné, že sa do toho seriálu nezmestí všetko. Po odvysielaní ešte prichádzali ďalšie tipy, oslovovali ma ľudia s krásnymi príbehmi. Povedal som si, že je potrebné v tom pokračovať.
Film Tajomstvo smrti vznikol okrem iného aj preto, že sa tejto téme veľa mojich kolegov nevenuje a vzťah, ktorý v našej spoločnosti máme ku smrti, považujem za nezdravý, pretože je to takmer tabu. Nehovoríme o nej, nepripravujeme sa na ňu, tvárime sa akoby nič. Naša racionálna spoločnosť sa v tomto smere správa iracionálne a ignoruje koniec, akoby vôbec neexistoval.
Bojíme sa toho a ja som považoval za dôležité nejakým spôsobom rozpustiť strach a nezdravé prístupy, inšpirovať ľudí k väčšiemu prijatiu, slobodnejšiemu životu a vedomiu toho, že smrť nemusí byť zlá. Je tu nejaká kontinuita, o čom svedčí čím ďalej, tým viac vedeckých pozorovaní. Po smrti to môže byť aj lepšie. Nemusíme tu tak drieť zubami-nechtami za každú cenu.
Ako sa u vás osobne vyvíjal vzťah ku smrti počas života?
V predškolskom veku som sa tiež bál smrti. V meste, kde som vtedy býval, rušili cintorín. Starší chlapci odtiaľ vyťahovali kosti a nás menšie deti s nimi naháňali a hovorili nám, že keď sa nás tými kosťami dotknú, zomrieme. Takže sme mali dosť strach. Ale keď už som bol väčší, začal som viac rozumieť tomu, ako to je, a postupne som sa úplne prestal báť.
Stalo sa vo vašom živote niečo, čo vás v tomto smere zásadne ovplyvnilo?
Videl som okolo seba množstvo silných príbehov, o tom je aj tento film. Sám som sa na cestách niekoľkokrát ocitol v ohrození života, bol som veľmi blízko smrti. Prešiel som tiež iniciačnými rituálmi, ktorými sa zasvecuje do zážitkov smrti, napríklad v Amazónii. Sú určené pre mladých ľudí, aby vedeli, čo je to život a čo smrť, aby sa jej nebáli. Nedá sa však povedať, že by ma to nejako výrazne zmenilo, skôr ma to utvrdilo v tom, čo už som v sebe mal. Získal som vďaka tomu hlbšie pochopenie a prijatie.
Čítajte viac Mágia je aj o kanibalizme, pandémii covidu, o sociálnych sieťach či o vplyve na terorizmus
Skúmali ste rôzne kultúry a ich pohľad na smrť. Ktorý z nich je vám najbližší?
Ťažko povedať, ale ak by som mal niečo vypichnúť, tak mi je určite sympatické Mexiko. Mexičania sú zvyknutí komunikovať so svojimi zosnulými neustále. V období Dušičiek sa to viac sprítomní, pripravujú obetiny, idú na hroby, kde hodujú, varia, tancujú, spievajú, obdarovávajú sa, takže je to také radostné. Jeden profesor z tamojšej univerzity, ktorý je znalcom predkolumbovských kultúr, mi hovoril, že staré kultúry vôbec nemali strach zo smrti. Brali to iba ako zmenu stavu. Strachu zo smrti ich naučili až kresťania.
Je podľa mňa veľmi inšpirujúce, že to brali iba ako zmenu stavu, často k lepšiemu. Zaujímavý je aj prístup Tibeťanov a ich Kniha mŕtvych, ktorá veľmi detailne opisuje celý proces silných a strhujúcich, povedal by som až adrenalínových zážitkov po tom, čo „odložíme“ svoje telo. Vyšla aj vo vydaní prijateľnom pre západného človeka. Kto sa o to zaujíma, určite mu ju odporúčam. Zaujímavá je aj kniha Raymonda Moodyho Záblesky večnosti, ktorá je o fenoméne zdieľanej smrti. Sú to silné svedectvá, preto som ich dal aj do filmu.
Foto: Continental Film
Zaoberali ste sa niekedy aj tým, ako smrť vnímali naši pohanskí predkovia?
Áno. Starí Slovania a Keltovia mali koncept reinkarnácie. Keď zoťali strom, ospravedlnili sa mu a poďakovali sa, pretože vedeli, že tam môže byť duša nejakého človeka. Pre nich, rovnako ako pre mnohé iné kultúry, bola celá príroda živá – nielen stromy, ale aj kamene, hory a jazerá, všetko bolo prestúpené božskou substanciou.
Koncept reinkarnácie bol prítomný aj v kresťanstve, no v 6. storočí ho vyškrtli. Starí Keltovia išli do boja nahí, takisto sa smrti nebáli. Myslím si, že kresťanstvo sa trochu podieľalo na tom deformovanom prístupe. Som presvedčený, že monoteistické svetové náboženstvá sú aj súčasťou mocenských štruktúr – ľudí, ktorí majú strach, možno dobre ovládať.
Čítajte viac Návrat do krajiny Oz, nový komiksový antihrdina či napínavá dráma, ktorá vo vás vyvolá paranoju
Haiťania vo vašom dokumente spomínajú, že medzi seba nepúšťajú hocikoho. Ako sa to podarilo vám?
Sám som bol prekvapený, že to vyšlo. (smiech) Riskol som to, pretože som od kolegov vedel, že hoci sa tomu dlhodobo venovali, nikdy ich k obradom nepustili. Netušil som, akou nebezpečnou krajinou je Haiti pre cudzincov. V období, keď som tam bol, zabili človeka pre 5 či 10 dolárov. My sme so sebou mali kameru za milión korún.
Hovorili nám, že ísť tam bez ochranky je bláznovstvo, a ak sa vrátime živí, bude to zázrak. (smiech) Napokon sa to podarilo, pomohla mi v tom organizácia Adra, ktorá tam zastrešuje jeden poľnohospodársky projekt. Vybavili mi stretnutie s kňazmi voodoo, asi hodinku sme sa rozprávali a presvedčil som ich.
Po premietaní Tajomstva smrti v Čechách aj na Slovensku sa konali diskusie s divákmi. Aké boli ich reakcie?
Prichádzali ľudia, ktorí o túto tému mali záujem. Snímku prijali veľmi pekne. Diskusie sú hlboké, aj samotní diváci hovoria o svojich skúsenostiach, s ktorými sa predtým báli zdôveriť, pretože si mysleli, že ich nepochopia. Sú to veci, ktoré nie sú bežné, ako napríklad zhováranie sa s mŕtvym tatkom. Jednu besedu sme mali aj po predpremiére v bratislavskej Petržalke a vystúpila na nej jedna lekárka, ktorá sa za film poďakovala, povedala, že je pravdivý, a že je rada, že sa o týchto fenoménoch hovorí verejne a ľudia v tom môžu nájsť nejaký oporný bod.
Foto: Continental Film
Vo filme sa hovorí o transformácii bytia po smrti. Je podľa vás definitívna alebo dochádza neskôr k ďalším?
Všetko sa mení, hovorila o tom už stará antická filozofia – nikdy nevstúpiš do tej istej rieky dvakrát. A to sa vzťahuje na všetky sféry. V mainstreamových médiách som sa dočítal, že väčšina vedcov sa dnes prikláňa ku konceptu multivesmíru. Z tohto pohľadu pripúšťajú, že môžeme súčasne žiť v bezpočte rôznych sfér. V jednej môžeme byť mŕtvi, v ďalšej živí.
Sme zvyknutí pozerať sa na tieto veci veľmi zjednodušene, ale v skutočnosti majú mnoho rozmerov a vždy závisia od uhlu pohľadu. Sú to tak ťažko uchopiteľné veci, že na to ani nemáme termíny. Podľa mňa nedokážeme pochopiť ani svoje telo. Čo prežívajú tie miliardy buniek v nás, ako spolupracujú, aké majú starosti či radosti? O tom nemáme ani tušenie. Čo už potom môžeme vedieť o veciach, ktoré nás presahujú? Je trúfalé uzatvárať sa a hovoriť, že je niečo tak alebo tak. Tieto veci nás nabádajú na otvorenosť, aby sme to vnímali tak, že možné je takmer čokoľvek.
Mnoho vedcov sa prikláňa aj k takej teórii, že žijeme vo virtuálnej realite a všetko je tvorené viacrozmernými informáciami. Čo sa týka času, máme naučený koncept jeho lineárneho plynutia, no v skutočnosti funguje úplne inak. Z konca môže byť začiatok, z budúcnosti sa dá zmeniť minulosť… Nie je to teda tak, že by čas plynul lineárne, ako ho vnímame my. Je to skôr jedno nekonečné a večné teraz, v ktorom sa môžeme rôzne pohybovať. Nič nie je naveky nemenné. Ani minulosť nie je pevná, hoci si to o nej myslíme.
