Snímky z nového seriálu, ale aj z TV archívu a divadla.
V novom roku budete účinkovať v novom seriáli Ranč. Aký je to príbeh?
Seriál je o dvoch rodinách, ktoré majú spoločnú komplikovanú minulosť, lásku ale aj nenávisť, ktorej príčiny odhaľujeme postupne. Má úžasné až mysteriózne napätie, takže myslím, že sa bude divákom páčiť, a vyzerá to, že v ňom budeme po pustení do vysielania na jar pokračovať.
Vašej postave vraj nebude veľmi čo závidieť – nemilovaný syn, ktorému sa od detstva posmievajú. Ako sa vám hral taký outsider?
Ďakujem scenáristke Danici Hričovej za postavu Miloša. Oslovila ma už rok pred natáčaním, lebo sa jej píše lepšie na telo, na konkrétneho herca, a priznám sa, že ma milo prekvapila a diváci budú ešte prekvapenejší, keď ma uvidia v úplne inej hereckej polohe ako boli doteraz zvyknutí. Citlivý záporák, ktorý je ale zároveň svojím spôsobom obeťou.
Vy ste už v jednom "ranči“ účinkovali, bol to Ranč u zelenej sedmy. V čom je tento ranč iný?
Vo všetkom, jediné, čo ich spája, je filmové spracovanie, príroda a kone. Ranč u zelené sedmy bol komorný, postava tatínka Kudrnu intelektuálna a zároveň vtipná. Kuriózne predbehol dobu rodinného eko-bio farmárčenia, úniku z mesta a návratu k prírode. Tento Ranč je, naopak, dramatický, akčný a plný napätia.
Foto: TV JOJ
Na začiatku svojej hereckej kariéry ste sa u divákov zapísali najmä ako komediálny typ, spolu so Štefanom Skrúcaným ste robili v televízii politickú satiru, so Stanom Dančiakom grotesku, oboje dnes ľuďom chýba. Vytratil sa z obrazovky humor?
Žiaľ, veľa našich kamarátov – autorov a spolutvorcov – nás opustilo predčasne. Bojovali sme za pravdu, zdravý rozum a demokraciu už od vysokej školy celé desaťročia. Pokusy o humor tu po našom odchode boli, ale jeho úroveň išla výrazne dolu. Inteligentného humoru je na obrazovkách ako šafranu, ale my sme predsa len mali trochu viac času na prípravu scenárov, keďže sme pripravovali mesačníky. Dnes sú to týždenníky, takže by ste pri dnešnej programovej štruktúre v televízii potrebovali celý tým autorov, aby stíhali písať kvalitné texty.
Foto: STV
Pamätám si vás z absolventského predstavenia Fujarová šou či Rýchlokurz geniality, boli ste celá partia mladých talentovaných hercov a herečiek plných energie, vtipných nápadov a skvelých skečov aj pesničiek. Ako si na tie časy spomínate? Sú niektoré ideály, ktoré ste si uchovali dodnes?
Áno, scenárista Lanny Jánošov a dirigent Rudko Geri dali dokopy na VŠMU tri ročníky herectva a začali sme ešte za socializmu robiť na škole show ako v Las Vegas, ktorá v Československu nemala obdobu a veľmi zarezonovala. Zároveň sme dostali šancu zviditeľniť sa, ukázať, že vieme aj spievať, tancovať, že sme všestranní. Janko Kroner, Palko Juráň, Števo Skrúcaný, Stano Král, Zuzka Tlučková a ďalší, všetci sme sa postupne presadili.
Začínali ste v prelomovej dobe, keď sa menilo všetko. Aj vašu kariéru poznačila tá pohnutá doba?
Určite ju poznačila, pretože som sa dve desaťročia popri klasickom divadle, rozprávkach, groteskách a muzikáloch venoval politickej satire, ktorú sme robili pred nežnou revolúciou aj po nej, hlavne v pohnutých deväťdesiatych rokoch, keď sme zažili cenzúru a zákaz vo verejnoprávnej televízii. Všetko mohlo byť inak, aj moja rozbehnutá filmová kariéra v Čechách, ale nič neľutujem. Brali sme to vtedy so Števom, Stanom Radičom, s Jarom Filipom, so Stanom Gurkom, s Rasťom Piškom a Janom Snopkom ako poslanie a občiansky postoj.
Vaším domovským divadlom je Astorka, od jej vzniku v roku 1990, kde ste vytvorili veľké dramatické postavy. Za Gazdu v Gazdovej krvi ste získali najvyššie slovenské divadelné ocenenie DOSKY, ale rovnako nezabudnuteľná je podľa mňa aj vaša postava Eddieho v hre Arthura Millera Pohľad z mosta. Negatívnu postavu ste hrali bravúrne – ako sa hrala vám?
Ďakujem. Eddie sa mi hral skvele aj vďaka réžii Ondra Spišáka, hra ktorá je opäť so svojou migrantskou témou a stupňujúcim sa rasizmom opäť aj po sedemdesiatich rokoch aktuálna. Ale to vedia oceniť naozaj iba verní divadelní diváci, väčšina televíznych divákov ma skôr vníma ako komika. A ďakujem dnes určite aj scenáristke Ranča Danici Hričovej, že mi verila a ponúkla aj takúto negatívnu postavu v našom novom seriáli TV JOJ. Budete ma môcť vidieť v inej viacvrstevnej hereckej polohe, kde zužitkujem práve dlhoročné skúsenosti z divadla.
Foto: Ctibor Bachratý
Astorka je tak trocha "rodinné divadlo“, všetci vravia, že sa tam cítia ako doma v rodine. Je aj vám v tomto divadle dobre?
Práve tým, že sme malý súbor, komorné divadlo, robíme maximálne dve inscenácie ročne, takže to nie je fabrika, kde idete z hry do hry. Môžeme sa na divadlo tešiť a zároveň si robiť popri tom aj iné projekty. Aj preto som niekoľkokrát odolal opakovaným ponukám z Národného divadla.
V čom je podľa vás Astorka iná? Ako sa zmenila za tých viac ako 30 rokov?
S riaditeľom Vladom Černým a so Zitou Furkovou či s Borisom Farkašom sme jedni z mála žijúcich zakladajúcich členov, repertoár a štafetu prebrali mladší, stredná generácia Meizga, Latinák, Kemka, Jakab, aj keď aj oni sú pomaly päťdesiatnici (smiech), strašne rýchlo to letí… Ale hlavne som rád, že po réžiách Vladimíra Strniska, Milana Lasicu v začiatkoch a potom v úžasných rokoch a predstaveniach Juraja Nvotu a Romana Poláka je dnes umeleckým šéfom špičkový režisér a človek Ondro Spišák.
Foto: Divadlo Astorka
Často pracujete aj pre dabing a rozhlas, nahrávate aj audioknihy pre deti, kde nehráte telom, ale "iba“ hlasom. Čo vás na tejto práci láka?
Aj trocha nostalgie, pretože sme ešte pred revolúciou začali nahrávať naše nedeľné satirické mesačníky Apropo, naša tzv. kuchyňa humoru, ktoré postupne prešli aj do cyklických relácií do televízie. A v rozhlase som zažil ako mladý začínajúci herec Karola Machatu, Jožka Kronera, Ctibora Filčíka a iných majstrov slova, takže to bola tiež úžasná škola a radosť nahrávať. A keďže v posledných rokoch som niektoré televízne projekty odmietal práve kvôli času, rodine a malej dcérke, veľmi rád si aj dnes sem-tam odskočím do dabingu či nahrávam audioknihy pre deti. Nie je to o peniazoch, ale teší ma, že to má zmysel a deti aj ich rodičia to ocenia.
Foto: Lenka Hatašová
Účinkovali ste aj v rozprávkach, máte svoju obľúbenú?
Áno, veľa, dokonca som bol kedysi vyhlásený za detského kráľa. Je to krásne ocenenie, pretože detský divák je úprimný, kritický, ale aj vďačný. Či už to bol Polepetko, Sedem jednou ranou s medzinárodným európskym obsadením atď., každá moja rozprávková postava bola svojská a originálna a najväčšou odmenou je, že tešia deti aj po toľkých rokoch.
Čo si púšťate počas Vianoc? Vrátite sa trocha do detstva a dáte prednosť klasickej Popoluške? Alebo skôr rozhlasovej hre?
Tým, že mám desaťročnú Dominiku, tak si s ňou opäť cez Vianoce užívame televízne a filmové klasiky, ale aj niektoré skvelé súčasné spracovania.
Čítajte viac Miro Noga: Na Vianoce vám dám v rozhlase lekciu lietania
