Almodóvara inšpirovala americká spisovateľka Sigrid Nunezová a touto kombináciou sa do Vedľajšej izby dostala aj španielska vrúcnosť, aj americký spôsob chápania smrti, ktorý je racionálnejší a emancipovanejší než európsky. Spisovateľka Nunezová sa téme smrti venuje vo viacerých dielach, iný film vznikol aj na základe jej ďalšieho vysoko ceneného románu Priateľ (psa si po smrti majiteľa osvojí jeho kamarát).
Kritika nazvala film meditatívnym príbehom o trúchlení a podobne by sa dal charakterizovať aj film Vedľajšia izba, ale – trúchli sa ešte pred smrťou. V hlavných úlohách vystupujú Tilda Swintonová ako Martha (hrá aj svoju dcéru) a Julianne Mooreová ako Ingrid. Mužské úlohy, ktoré sú vedľajšie, stvárnil John Turturro a Alessandro Nivola. Snímka bola na filmovom festivale v Benátkach ocenená Zlatým levom.
Dve Marthy
Smrť často vyvolá rôzne nečakané situácie a nadiktuje postupy, ktoré privádzajú ľudí do rozpakov a do problémov. Musia ich však plniť, lebo majestát smrti si to vyžaduje. A paradoxne si to vyžaduje aj život, lebo komplikácie sa musia riešiť. Tak je to aj v tomto príbehu: smrť je blízko, ale zároveň sa stále žije. Cítiť, že pre filmára je veľké tvorivé pokušenie balansovať na hrane smútku a radosti zo života. Takýto stav práve zažívajú dve priateľky, ktoré sa stretnú po rokoch, a jedna z nich je vážne chorá.
Kedysi spolu pracovali v módnom časopise, potom sa jedna stala spisovateľkou, druhá pokračovala v žurnalistike, ale na vysokej úrovni – bola vojnovou spravodajkyňou. Volá sa Martha, čím film vzdáva hold Marthe Gellhornovej, Hemingwayovej manželke, ktorá tiež bola vojnovou novinárkou a predpokladá sa, že v roku 1998, keď už bola ťažko chorá a takmer slepá, spáchala tiež samovraždu. Aby to bolo celkom jasné, vo filme sa objaví aj scéna, keď Martha z filmu berie do rúk knihu Marthy Gellhornovej.
Almodóvar upozorňuje na toto podobenstvo z rôznych dôvodov, ale naznačuje najmä, že bývalá vojnová spravodajkyňa sa predsa smrti len tak nezľakne. Zrejme odtiaľ pramení aj jej rozhodnutie, že ukončí svoj život sama, na čiernom trhu získanou pilulkou. Druhá zo žien, Ingrid, je spisovateľka, dá sa teda predpokladať, že nájde dosť odvahy, pochopenia a taktu, aby v čudných chvíľach cesty k eutanázii s Marthou bola. A tu sa začína odvíjať film o tom, že človek si chce o všetkom rozhodovať sám, ale aj tak má v osudových chvíľach malú dušičku.
Spoločný milenec
Niekomu sa film Vedľajšia izba zdá nudný, niekto sleduje dialógy aj obrazy s väčším záujmom. Možno záleží na tom, nakoľko sa diváka táto téma týka, či je preňho aktuálna, alebo je smrti ešte poriadne vzdialený. Zdá sa, že Almodóvar o smrti premýšľa a tiež chce nad ňou vyhrať. Aspoň umeleckým dielom, v ktorom ju (hoci len čiastočne) porazí, lebo smrť musí prijať termín, ktorý si stanovil človek. A ani celková nálada filmu nie je morbídna, skôr pohodová.
Však tie dve ženy mali jedného milenca (a Ingrid s ním ešte chodí) a vôbec ich to nerozdeľuje. Sú veľkorysé, tolerantné a vecné – s úsmevom hodnotia jeho charakter aj milovnícke výkony. A nebude to u nich inak ani so smrťou. Nebudú sa rúcať ani hysterčiť, proste to, čo život prináša, prijmú. Aj smrť. A ak ide o eutanáziu, treba zvážiť okolnosti. Je to vždy svätokrádež, no iné je, ak životom pohrdne zdravý človek a iné, ak si chce zhasínajúci nešťastník zachovať dôstojnosť. Almodóvar predkladá verejnosti túto citlivú otázku na posúdenie veľmi jemnou formou.
Mohlo to byť napínavé
Film je plný chytákov. Ako život sám. A dal sa nakrútiť aj ako pekný a napínavý horor. Almodóvar však radšej dej umiestnil do krásnej prírode a prisúdil mu pokojnú atmosféru. Martha je už vyrovnaná so smrťou, Ingrid, sa tvári, že tiež, no ešte je príliš živá. Je rozrušená, ale drží sa. Snaží sa perfektne splniť svoju misiu a počas kamarátkinho odchodu byť aspoň vo vedľajšej izbe.
Čas, kedy si Martha vezme tabletku, nie je presne stanovený – je to tak prirodzenejšie. Nenastane teda žiadna „veľká chvíľa“, žiadna rozlúčka, žiadna bilancia ani účtovanie. Hoci Martha prežila drámy – vojnové zážitky, rozchod s otcom svojho dieťaťa, zlý vzťah s dcérou, rôzne lásky, v záverečných dňoch života neprichádza ani pochvala, ani trest. Stále plynú len obyčajné, všedné dni, v ktorých je dôležitá krása prírody, bežný rozhovor, úsmev či jedlo. Samé banality.
Vo filme sa nič zvláštneho nedeje, ako sa väčšinou nedeje nič zvláštneho ani v živote. Aj tu vidíme, že silné reči sa odohrávajú za stolíkom kaviarne (tam Ingrid debatuje s priateľom o osude planéty, o politike, o deťoch a pod.), inak prevláda všednosť. Všetko je nepatetické, v konečnom dôsledku aj smrť. Tiež má svoj praktický rozmer, ktorý treba predovšetkým zvládnuť.
Almodóvar naznačuje, že by vedel tento príbeh rozbehnúť aj inak, zamiešať karty, ale necháva všetko tak, ako to napísala autorka Nunezová a ako to väčšinou v živote je. Mohol by rozvinúť situáciu so stratenou pilulkou na eutanáziu, mohol by vyhrotiť ľúbostný trojuholník alebo osud odcudzenej dcéry, ale tieto motívy ponecháva bokom a sústredí sa na obyčajné žitie – poeticky padá sneh, svieti slnko, milá chvíľa s trénerom v posilňovni, nový rúž na perách. Sú to výborné, typicky almodóvarovské momentky, ktoré dokazujú, aký je život farebný a silný práve v jednoduchosti.
Režisér naznačuje, že sme vlastne všetci celý život v tej vedľajšej izbe, kde sa len čaká. Stále si myslíme, že vstúpime od tej hlavnej izby a niečo veľkého sa udeje, ale napokon – ani Martha tam v hodine svojej smrti nie je. Radšej je vonku, na terase, na ležadle, na vzduchu, však žijeme len raz. A umierame len raz. Divák si asi neodpustí poznámku, že to je aj luxus takto si umierať!
Každý si to nemôže dovoliť, však už len cena pilulky! To by bol drahý špás. Ale stojí za to sa na to všetko pozrieť s Almodóvarom. Vo Vedľajšej izbe sa pekne tvorivo rozparádil, je to pastva pre oči, ale diváka filmom skôr uzemňuje. Naším osudom je život – a aj smrť – v prirodzených podmienkach. No chvalabohu.
Hodnotenie Pravdy: 4 hviezdičky
Vedľajšia izba / Španielsko 2024 / r. Pedro Almodóvar, h. Tilda Swinton, Julianne Moore, John Turturro, Alessandro Nivola, Juan Diego Botto, Melina Matthews, Raúl Arévalo, Sarah Demeestere, Alex Høgh Andersen
