Kapitalizmus nie je nastavený na to, aby sme v ňom mohli prežívať svoje emócie, hovorí režisérka Paula Ďurinová

Celovečerný debut Pauly Ďurinovej sa po viacerých úspechoch konečne dostal do slovenských kín. Experimentálna dokumentárna snímka Lapilli, v ktorej sa režisérka vyrovnáva so stratou starých rodičov počas putovania rozmanitými skalnými krajinami, mala premiéru na filmovom festivale v Karlových Varoch v rámci súťaže Proxima. Uviedli ju tiež na festivaloch DOK Leipzig a RIDM Montreal, na piešťanskom Cinematiku získala cenu primátora.

15.12.2024 06:00
Lapilli Foto:
Snímka z filmu Lapilli.
debata (3)

Prečo ste tému o trúchlení za starými rodičmi prepojili práve s neživou prírodou?

Táto myšlienka prišla viac-menej intuitívne. Krátko po tom, ako odišli starí rodičia, som obsesívne rešeršovala príbeh Aralského jazera – neviem prečo, jednoducho ma to k nemu ťahalo. Postupne ma čoraz viac lákali rôzne kamenné útvary a prostredia. Až keď som navštívila niektoré z týchto lokácií, som si uvedomila, že to je miesto, kde sa viem nejakým spôsobom konfrontovať so zármutkom a zároveň začať spomínať na starých rodičov. Mala som pocit, že skala je niečo, čo je už vo finálnom štádiu. Keď som ďalej pracovala na filme, zistila som, že sa stále tvaruje a ovplyvňuje rôzne procesy, ktoré neustále prebiehajú.

Kde všade ste natáčali?

Na Slovensku, v Tatrách a rôznych jaskyniach, potom na dvoch ostrovoch v Grécku, jeden z nich bol vulkanický, v Gruzínsku a v Pompejách. Vo filme však nie je uvedené, odkiaľ ktorá scéna pochádza. Je to pomyselným cesta vznikajúcim ekosystémom.

Ako dlho trvala práca na filme?

Takmer tri roky. Pôvodne malo ísť o krátky film, ale postupne som zistila, že potrebuje pomalší rytmus a na to, čo chcem povedať, by taká dĺžka nestačila. Tak sa to napokon rozrástlo na celovečernú snímku.

Bolo pre vás náročné vyrovnávať sa so svojimi emóciami takto prostredníctvom filmu?

Mám pocit, že som si na to týmto dielom vytvorila priestor, čo som v skutočnom živote nedokázala. Na jednej strane to bolo náročné, no na tej druhej mi to prinášalo radosť. Prostredia, v ktorých som sa nachádzala, spojitosti, ktoré som objavovala, príbeh mojich starých rodičov… Niekedy bol proces radostný a vytvoriť si priestor na trúchlenie bolo podľa mňa dobrým rozhodnutím.

Prešli ste si počas toho piatimi fázami smútku?

Vo filme je naznačená cesta jednotlivými fázami. Pre každého sú však veľmi individuálne. Prvá fáza bola reprezentovaná príbehom imaginárneho jazera, ktoré je inšpirované tým Aralským. Tým, že z neho zmizla voda, odkryla sa nová planina, nový horizont, s ktorým sa človek musí vyrovnať. Zároveň sa prostredie Aralského jazera stalo toxickým pre ľudí, ktorí tam zostali. Zaujímalo ma sledovanie vplyvu vody. Vo filme Lapilli pre mňa bolo zásadným momentom, keď som si v krajinách a procesoch uvedomila prepojenie s príbehom mojich starých rodičov. Starý otec bol vedec, fyzik na Slovenskej akadémii vied, a stará mama bola jazyková učiteľka, a tiež veľmi spirituálny človek. Uvedomila som si, že na prírodu a jej procesy sa dá nahliadať nielen z exaktného vedeckého hľadiska, ale aj z toho mystického, a že to nemusí byť buď – alebo. Tento moment bol pre mňa veľmi dôležitý. Pocítila som, že ide o akési „dedičstvo“ po mojich starých rodičoch, ktoré ovplyvnilo aj to, ako vnímam niektoré veci. Tak som potom pristupovala aj k samotnému filmu.

Režisérka Paula Ďurinová. Foto: Jan Durina
Paula Ďurinová Režisérka Paula Ďurinová.

Nemáte pocit, že si ľudia v dnešnej dobe odopierajú priestor a čas na trúchlenie, a celkovo na prežívanie svojich emócií?

Človek to často potláča. Ja som tiež začala pracovať na tejto snímke až po roku a pol. Dovtedy som to, čo sa stalo, trochu vytesňovala a nemyslela som na to. V konečnom dôsledku to však človeka vždy dobehne. Systém, v ktorom žijeme, teda kapitalizmus, na to nie je nastavený. Vinu za to, že na to ľudia nemajú čas, by som skôr prisúdila tomuto. Na osobnej úrovni je to veľmi individuálny proces a vždy je to nová skúsenosť. Človek nevie, akým spôsobom k tomu môže pristúpiť.

Pomohla vám táto skúsenosť s tým, ako zaobchádzať so svojimi emóciami? Myslíte si, že v budúcnosti s nimi budete vedieť pracovať lepšie?

Ťažko povedať. Ten proces vždy trvá a človek má len zriedka pocit, že už je so všetkým vyrovnaný. Práca na filme mi však v niečom pomohla: zanalyzovať si svoje pocity, dať ich do nejakého kontextu, nájsť k nim referenciu, ktorá je v niečom príjemná, aj keď to môže znieť čudne. V snímke je napríklad jedna scéna z jaskyne, ktorá reprezentuje veľmi temné obdobie, ale keď si to nakrúcanie teraz vybavím, mám na to veľmi dobré spomienky, nesmierne ma bavilo skúmať to jaskynné prostredie. Svoje ťažšie momenty som vložila do prostredia, ktoré mi to dovolilo.

Snímka z filmu Lapilli. Foto: Film Expanded
Lapilli Snímka z filmu Lapilli.

Ako na Lapilli reagovala vaša rodina?

Moja mama ho videla niekoľkokrát, bola aj na premiére v Karlových Varoch. Po druhom raze povedala, že film nejakým spôsobom konzervuje jej rodičov a ešte stále vytvára ich prítomnosť. Na premietaní v bratislavskej A4 bola nielen moja rodina, ale aj bývalé žiačky starej mamy a kolegovia starého otca. Reagovali pozitívne, aj keď je to, samozrejme, pomerne ťažké, keďže film otvára aj ich osobné spomienky a príbehy s nimi.

A čo divácka odozva?

Čo ma na filme teší, je, keď mi ľudia hovoria, čo si doň sami naprojektovali, aký bol ich myšlienkový proces či ako si vysvetlili niektoré veci. Vtedy mám pocit, akoby film žil svojím vlastným životom, čo sa mi páči. Môžem mať svoje interpretácie, ale nie sú jediné. Veľmi sa mi to páči, pretože mám pocit, že ide o organizmus, ktorý žije. Diváci v ňom nachádzajú rozličné veci – niekedy to reflektuje ich vlastnú skúsenosť so zármutkom. Keď sme Lapilli nedávno premietali v Kanade, jedna diváčka mi povedala, že v elementoch dusíka vyslovene videla príbeh mojich starých rodičov. A pritom sa vôbec nepoznáme, takže to bolo veľmi zaujímavé.

Na čom momentálne pracujete?

Dokončujem ďalšiu snímku, na ktorej pracujem už pomerne dlho. Malo ísť o môj prvý celovečerný film, ale potom sa stalo to, čo sa stalo, a začala som pracovať na Lapilli. Film bude hotový na budúci rok, jeho témou je kolektívna úzkosť. Díva sa na mentálne zdravie z politickejšieho hľadiska a spytuje osobnú zodpovednosť. Dej sa odohráva v Berlíne, účinkuje v ňom niekoľko mladých ľudí, ktorí majú skúsenosti s vyhorením či úzkosťou, a za svoje problémy sa mnohokrát sami obviňujú. Vo filme v skupinovom prežívaní hľadajú systémové vplyvy na svoje prežitky.

Snímka z filmu Lapilli. Foto: Film Expanded
Lapilli Snímka z filmu Lapilli.

V snímke Lapilli ste využili poetický jazyk. Je vám blízky?

Myslím si, že áno. Možno je špecifický aj tým, že ide o prírodu, má iný temporytmus, ktorý spoluvytváram strihom. V novom filme chcem pracovať s haptickejšou atmosférou a striedať rytmy. Bude to menej poetické. Ľudia na moju tvorbu zvyknú reagovať s tým, že je poetická. Rada pracujem s textom, so zvukom a obrazom, mám pocit, že film je dobrou syntézou pre všetky tieto veci, ktoré ma zaujímajú.

Je vaša tvorba nejako tematicky ohraničená?

Zaujíma ma vytváranie imaginatívnych priestorov a krajín, v ktorých sa niečo môže udiať, nejaký proces. Podobné, ako v Lapilli, je to aj v tomto novom projekte, pretože tiež vytvárame nejaký medzipriestor, možno trochu utopický, v ktorom môžu ľudia spracovať svoju postskúsenosť, napríklad s vyhorením, a majú na to čas a priestor. To ma baví – že film, a najmä ten dokumentárny, môže vytvoriť takýto medzipriestor a medzičas. Okrem toho rada nahliadam na formy rezistencie, ako ľudia spochybňujú sociálne normy. Moje témy sa často pohybujú na pomedzí politického a osobného.

Je nejaký dokumentarista, ktorý vás inšpiruje?

Sú isté typy filmov, ktoré ma inšpirujú – autorské, esejistické. Napríklad z autorstva nielen na Slovensku je pre mňa veľmi inšpiratívna Viera Čakányová. Nielen tvorbou, ale aj výskumom a celkovým prístupom, tým, ako pracuje s filmovými prostriedkami. Okrem toho sa rada zúčastňujem na festivaloch, ako je napríklad Ji.Hlava alebo sekcia Forum a Forum Expanded na Berlinale. Človek si tam vždy nájde inšpiratívne snímky.

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com 3 debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #film #rozhovor #dokument