Je to vlastne bonbónik silvestrovských večerov. My sme si vybrali rôzne filmy, talkšou a bola som zvedavá najmä na sólového komika Jakuba Zitrona Ťapáka. Napokon sme sa zapozerali dokonca aj na popoludňajší film Nevera po slovensky, pripomenul mi – okrem iných aj šikovného nitrianskeho herca Milana Kiša (pôsobil kedysi tiež v Tatrarevue, iste aj na Silvestra) a Juraja Jakubiska v dobe, keď robil tieto vitálne filmy. Skrátka, relácie nás zaujali a ani sme veľa „nekafrali“. Tvorcovia dokázali aj v tradičných témach nájsť alebo upozorniť na – niečo nové a humorné.
Jemná satira
Týka sa to najmä Výbornej show na ČT1, v ktorej Lucie Výborná spovedala tvorcov ikonického filmu Pelíšky. Do štúdia prišli Jan Hřebejk, Jaroslav Dušek a Kristýna Badinková Nováková. Nešlo vlastne o žiadne spovedanie, moderátorka je originálna tým, že vytvára novú kvalitu. Šou má svoju poetiku, humor a investigatívu. Objavuje.
Už úvodná scéna, keď Hřebejk pobozká galantne Výbornej ruku a Dušek to potom urobí jemu, je nielen vtipná, ale vyvolá reminiscencie na tému, ako sa zmenilo správanie ľudí. A – čo je smiešne a čo je milé. Táto veľmi jemná satira pripomenula najlepšie časy s Jaroslavom Duškom, ktorého teraz už vídame menej a spájame si ho skôr s ezoterickými témami, ktorým sa rád venuje. V tejto šou však pôsobil uzemnene a vyžaroval ušľachtilý pozemský optimizmus, čo sa dnes veru zíde.
Podobne pôsobili aj ostatní účinkujúci, ktorí spomínali na situácie z nakrúcania Pelíškov a najmä na ľudí, ktorí už zomreli a žijú v tomto skvelom diele. Napríklad Jiří Kodet či Stella Zázvorková. Rozkošná bola aj Hřebejkova citácia Emílie Vášáryovej v súvislosti s piesňou Čerešne, ale to si treba pozrieť. Relácia však opäť utvrdila, že v Pelíškoch herečka vytvorila mimoriadne pôsobivú postavu šikanovanej manželky. Napriek tomu, že to je je teda aj film o šikane, rodinnej i politickej, je to dielo mimoriadne láskavé a práve takúto láskavosť zaželala Lucie Výborná aj do vzťahov ľudí v roku 2025. Vieme byť k sebe milí, len sa neobracať k sebe hranami!
Možno pripomenutie scény, ako Duškovi v Pelíškoch začali horieť vlasy alebo ako vyšľahol oheň z úst Miroslava Donutila pri alkoholickom efekte Maršal Malinovskij, mi pripomenulo slogan, že len ten môže zapaľovať, kto sám horí a taká je práve aj Lucie Výborná. Celá šou dokazovala, že bez hravosti sa tvoriť nedá. Ani žiť. A práve hravosť dnes veľmi postrádame.
Hravý Zitron
veľa hravosti vložil do svojej stand – up komédie Ruku na srdce mladý sólový komik Jakub Zitron Ťapák. Je to jeho základná metóda, ktorá mu vytvára pevnú pôdu pod nohami. Po nej sa môže posúvať k čiernemu humoru až k cynizmu, pričom zostáva obsah jeho slov stále láskavý a čistý. Žiadna agresivita či posmech (hoci sa často až surovo dotýka veľmi citlivých tém). Ide mu o spoločné riešenie problémov. Strachov, neistôt, pochybení, hriechov, ktoré má on aj publikum.
Čítajte viac Televízny Silvester: Prepínanie, chvíľa dobrej zábavy a hymna, ktorá namiesto spájania rozdeľuje
Zitron sa ľuďom zveruje a zároveň ich usvedčuje: všetci máme podobné hriechy a čudné myšlienky, len sú veci o ktorých sa nehovorí. Potom ťažia, mätú, vedú k depresiám a Zitron tie tabu témy rúca, otvára. Všetko pomenuje pravým menom, vysloví a odľahčí. No nezľahčí! S humorom sa dá všetko akceptovať, postaviť na správne miesto a vyrovnať sa s tým.
Zitron mal hodinové predstavenie na veľkej divadelnej scéne (zmienil sa, že to je DPOH), skryto rozčlenené na kapitoly. Pôvabné boli tie, ktoré sa týkali rodinného života, štúdia, policajtov, motorizmu, na svoje si prišli aj milovníci Harryho Pottera, mne sa najviac páčili pasáže o ľuďoch mojej vekovej kategórie, ktorých nešetril. Hovoril napríklad o tak starej žene, že pre ňu už každá posteľ je smrteľná. Ja mám veľmi rada čierny humor, a tak ma žiadna z jeho viet neiritovala (však na chalupe máme posteľ, čo v nej zomrel niekto z rodiny, od ktorej sme ju kúpili, je smrteľná, ale matrac je iný).
Ťapákov výdatný monológ paradoxne láskavo odrážal cynizmus života, s ktorým človek vlastne stále zápasí. Bolo to ako očkovanie – malé nevinné dávky cynizmu človeka zoceľujú a len majster vie dávkovať. Myslím, že Zitron má ten cit. No a hlavne – rozosmieva. Aj on sa dotýka niekoľkými zmienkami politiky a politikov, lebo sa to dnes patrí, ale v tomto smere ťažko konkurovať realite.
Robí sa to dnes holými menovitými útokmi, čo sa mi zdá málo noblesné. Lasica a Satinský napríklad (kvôli dobe) museli hľadať zovšeobecňujúce spôsoby pranierovania, a z toho vznikala literatúra. Teraz sú to také plky, ale to sa netýka iba tohto komika, ktorý mi práve pripadal, že intelektuálne má na to, aby nadviazal na klasikov.
Trocha jašenia
No a potom sme si pozreli osvedčenú Všechnopárty Karla Šípa, ktorý si pozval Miroslava Donutila, kubánskeho módneho návrhára Osmanyho Laffitu a pesničkára Pokáča. Títo hostia aj s moderátorom zahrali priam divadielko. Najmä Osmany Laffita sa rozjašil, ako by sme si to a si na Silvestra predstavovali, ale už sme z toho vyrástli a sme radšej upätí.
Jeho priznanie, ako sa chcel – súc ženatým homosexuálom – starať o vlastné bábätko, ale keď mal jedno cudzie prebaliť, všetky túžby ho prešli, lebo jeho žalúdok dotak s pokakanou plienkou nevydržal. Scénka s bábätkom, hoci prerozprávaná, bola ako epizóda z bláznivej komédie, ale tiež plná sebairónie a túžby všetko v živote perfektne zvládnuť. Aj narážky na politiku boli v duchu pravej estrády- tým, že ako pôvodom Kubánec hovorí skomolenou češtinou, vtipne zamenil meno Babiš za bavič, z čoho vznikali vyložene srandovné významy, ako to na Silvestra má byť.
Slušní chlapci
Blížila sa už polnoc, keď sme prepli na Neskoro večer Petra Marcina, ktorý je tiež istotou. Zahrnul nás príjemnou spŕškou vtípkov, objavila sa skupina Hrdza a na pohovku si sadli raper Kali a herec Juraj Bača. Títo na mňa vždy zapôsobia ako slušní chlapci a dobre mi to padlo aj teraz. So starým rokom som sa teda lúčila v absolútnej pohode.
Zaujalo ma najmä rozprávanie Kaliho o tom, ako si na dovolenke v zahraničí mýlil anglické slovo auto a karta (oboje znie ako kar), čo sa stalo aj nám a kedysi som takto objednala v Grécku na celý deň omylom výletné auto. Muž, ktorý v tom vtedy tiež lietal, teraz však šomral, že rozprávanie o karte a aute je zdĺhavé. Záleží od vkusu, pravda. Mne títo slušní chlapci (rátam tam aj Marcina) pred polnocou dobre padli a neškodilo by, keby trocha podobne naladili aj čím viac ľudí. Juraj Bača, s ktorým som juž robila vica rozhovorov, totiž pôsobí vždy dojmom, že svet je ešte v poriadku, takže – dobrá voľba k novoročnému vinšovaniu!
Silvestrovská sumarizácia
Náš silvestrovský deň teda končil pokojne a musím priznať, že sa tak aj začal. Ráno sme ešte boli totiž pod dojmom filmu, ktorý sme si pozreli v predchádzajúci večer a ktorý sa volá Do morku kostí. Je to romantická dráma o nežných ľudožrútoch (oni sa môžu doslova z lásky aj zožrať) s pôvabným Timothéeom Chalametom v hlavnej úlohe. Námet nevyzerá príliš harmonizujúco, ale šikovný režisér vie urobiť divy. Však aj vo filme odznie veta: Život je divný a je to jeho ťažisko. Dnes sa cítime, že už všetko o živote vieme, že sme jeho pánmi, každý je veľký suverén, ale nie je to celkom tak. Darmo máme na všetko normy, nič nie je isté. Nemáme sa však čas nad tým sa zamýšľať, preto sa asi tak darí mysterióznym filmom, aby sme nejkú tú dávku magického a fantazijného do vedomia dostali.
Aj to treba, aby sa myslenie uvoľnilo. Oddýchnuť si od reality, nájsť nové riešenia, možno práve v oblasti fantázie a humoru. Aj ja som si tak porozmýšľala voľne nad filmami a pozastavila som sa nad obrovským mentálnym rozdielom medzi snímkou Do morku kostí a Poslušne hlásim, ktorý bol tiež v silvestrovskom televíznom programe. Ten druhý je o vojakovi Švejkovi podľa Haškovho románu. Ježiš, je to ešte vôbec korektná téma a postava? Je ten Haškov humor dosť vyhranený? Nie je ten milý kanibal akýsi súčasnejší? Je to zložité, ale nebudem si lámať hlavu, nechám to už na umelú inteligenciu. Uvidíme, čo bude preferovať. No aj ona bude využívať len to, čo vytvorili ľudia. Skrátka, pred sebou neutečieme. Ani v novom roku 2025. Chvalabohu.
