Recenzia: Až do mesta Aš - Popoluška naruby

Keď sa filmárka, ktorá študovala animovanú tvorbu a dokumentaristiku, pustí do hranej snímky, dá sa (správne) predpokladať, že vznikne čosi originálne. Ak príbeh navyše postaví na svojich vlastných spomienkach, divák by sa mal tiež pripraviť na riadnu dávku autentickosti, na ktorú sa nemusí pozerať práve najľahšie.

18.09.2012 12:00
46 azdomestaas až do mesta aš Foto:
Dorotka sa už niekoľko dní nevedela dovolať priateľovi Ďodíkovi. Napokon teda s návrhmi postaršieho Nemca súhlasila.
debata

Iveta Grófová sa vo svojom celovečernom debute Až do mesta Aš na tému „starú ako svet“ zamerala vcelku neotrepane – na okraj spoločnosti nenazerá s ľútosťou ani z morálnych výšin, pri pohľade na zbedačené česko-nemecké pohraničie a jeho „obete“ zostáva skromne a ticho za hľadáčikom kamery. Koprodukčný film po prvý raz predstavili na festivale v Karlových Varoch, nedávno otvoril piešťanský festival Cinematik a minulý týždeň mal konečne aj distribučnú premiéru.

Na rase tentoraz nezáleží
Hrdinkou Ivety Grófovej sa stala mladučká Rómka z východného Slovenska. Áno, toto prostredie je teraz u filmárov v mimoriadnej obľube – sociálne pozadie, z ktorého Dorotka vychádza (a od stereotypu osady má predsa len nápadne ďaleko), je však len náhodným katalyzátorom deja. Napokon, tam, kam ju osud zaveje, stretne „kolegyne“ zo všetkých kútov sveta, a to, že je Rómka, bude v príbehu hrať len pramalú rolu. Šikovné, no naivné dievča úspešne zmaturuje a možno by to dotiahlo aj ďalej, no matka nemá chuť sponzorovať dcére ďalšie roky v lavici. „Choď robiť do Česka, ako všetci,“ odporúča jej – možno viac v záujme vlastného pokoja, ako dcérinho úspechu. A tak Dorotka opúšťa nekompromisnú matku aj priateľa, ktorý sa zaprisaháva, že s ňou bude v každodennom kontakte, a vyráža do ďalekého mesta Aš.

Práca v textilke však za veľa nestojí a život v špinavej ubytovni tiež nie je práve splneným snom. Všade je však kopa mladých dievčat, ktoré to po večeroch vedia poriadne roztočiť. A nemajú núdzu ani o pánsku spoločnosť – do mesta sa zo všetkých strán zliezajú chlapi, ktorí vedia, že im tu za málo peňazí vždy ochotne zahrajú veľa muziky. Hoci Dorotka stále verí v rozprávkovú budúcnosť so svojim „princom na bielom koni“, keď dostane z práce vyhadzov, nechá sa nahovoriť na „rande“ s postarším Nemcom.

Pravdivejšie, ako realita
Keby sa dal príbeh o Popoluške zasadiť do 21. storočia a pustiť od konca, vyzeral by hádam nejako takto. Rozprávkovú (a postupne, naopak, až hororovú) atmosféru filmu režisérka dodáva prostredníctvom snových animovaných sekvencií, napomáha jej aj samotná „Popoluška“ – neherečka Dorota Billá, ktorej divák ľahko uverí. Premena sa deje akoby v jej neprítomnosti, nechá sa viesť, ba priam vláčiť osudom – ako napokon mnoho mladých a neskúsených ľudí. Všetko je umocnené drsným prostredím mesta, ktoré sa stalo akousi neučesanou medzikultúrnou križovatkou. Každý sem prišiel niečo získať a napokon kope zo všetkých síl, aby aspoň všetko nestratil.

To, čo sa Ivete Grófovej a jej tímu zrodilo pod rukami, je prekvapujúco pôsobivá zmes filmových prostriedkov a námetov, ktoré priniesol život sám. Dokument, ktorý je pravdivejší, keď je hraný – ako správne režisérka vyhodnotila svoje možnosti. Film kopíruje osud svojej hrdinky, a keď sa začína ona vo svete strácať, stráca sa s ňou tak trochu aj divák. Chvíľami tak z dynamiky a dômyselnosti prvej polovice snímky na plátne takmer nič nezostáva. Potom sa, naopak, vďaka sekvenciám nahrávaným na mobilný telefón stáva z filmu frenetická šou v narkotickom opare. Za autentickosť a schopnosť vrátiť diváka k premýšľaniu o témach, ktoré už dávno uzavrel ako „problémy problémových ľudí“, si však film rozhodne zaslúži výbornú.

Hodnotenie Pravdy: 4 hviezdičky z 5

Až do mesta Aš / Slovensko, Česko 2012 / réžia: Iveta Grófová / scenár: Iveta Grófová, Marek Leščák / hudba: Matej Hlaváč / hrajú: Dorota Billá, Silvia Halušicová, Robin Horký a iní / dátum slovenskej kinopremiéry: 13. september

© Autorské práva vyhradené

debata chyba