Dospelí niekedy naháňajú deťom strach. Ako Veronike Žilkovej sadla úloha babky?

Sama režisérka zažila v útlom detstve podobný šok, keď jej mama psychicky ochorela, musela rodinu svojím spôsobom opustiť, liečiť sa, a dievčatko našlo oporu v starých rodičoch. Chorá mama pred niekoľkými rokmi spáchala samovraždu obesením, o čom režisérka veľmi otvorene rozpráva, pretože našla silu vo vlastnej tvorbe.

Je spisovateľka a napísala aj scenár k svojmu najnovšiemu filmu, ktorý je záverečnou časťou trilógie (Chvíľky, Slovo, Svetielka). Vo filme účinkujú vynikajúci herci. Žiari najmä detská hviezda Mia Bankó, ale svetielkujú aj Veronika Žilková a Martin Finger (v úlohe starých rodičov), či Elizaveta Maximová, Marek Geišberg, Jenovéfa Boková a ďalší.

Kameramanom je Tomáš Juríček (tiež sa blysol, lebo príbeh nasnímal netradične) a jemná hudba je z rúk úspešného Michala Novinského. Diváci prijímajú film síce trocha vlažne, ale nie je to spravodlivé. Svetielka majú síce pomalé tempo lenivých letných dní a nekonečného pocitu času v detstve, ale sú plné napätia, živých dialógov, a najmä krásy. Hoci ide o drámu, je v nej plno svetla a miloty.

Deň D

So šesťročnou Amálkou prežije divák iba jeden deň, je to však deň rozhodujúci – začnú sa rúcať istoty. Všetkými milované dievčatko cíti, že sa niečo mení. Nevie to pomenovať, len sa bojí. Svet ešte len ohmatáva, spolieha sa na orientujúce svetielka a tie zrazu začnú varovne blikať. Amálka býva s rodičmi v útulnej vile.

Do rodiny patrí aj čierno-biely kocúr (ten hrá, akoby mal DAMU), v záhrade kvitnú oleandre, je tam vodná nádrž aj diera v plote, ktorou sa dá preliezť k susedom. V tom prostredí sa dievčatko cíti dobre, bezpečne, až kým v jedno ráno nezačuje rozčúlené hlasy.

Spoza zavretých dverí kuchyne počuje rodičov aj hlas babičky a deda. Sú to útržky viet, ale najmä tón je hrozivý. Sú nervózni, vadia sa a vyčítajú si veci. Niekto možno aj plače. Amálka sa radšej vráti do svojej detskej izby.

Čítajte viac Partiu zvierat spojí potopa biblických rozmerov. Oceňovaná Mačacia odysea konečne zavítala do našich kín

Je tam s ňou kocúr, ktorý sa – našťastie – nikdy nespráva čudne. Dospelí zrazu áno. No vedia kamuflovať, tvária sa, že sa nič nedeje. A dieťa rado uverí. Periférne však vníma neférovosť, tuší podraz.

Divák tiež už vidí, že Amálka je ohrozená, že sa jej svet rozpadáva. Práve tento rozpor medzi skutočnosťou a predstieraním je zdrojom napätia vo filme Svetielka.

Vnímavý divák bude s jatriacou pozornosťou sledovať počínanie dospelých a reakcie dieťaťa, ktoré je vždy vydané napospas svojej rodine. Aj keď sú to milujúci ľudia, často sami nevedia, čo robiť, ako sa zachovať. Dospelí v snahe ochrániť Amálku pred ňou všeličo zatajujú, a dieťa je zmätené.

Svetielko je aj medík

Tak aj Amálka, hoci ide len o prvý deň zlomu, už podvedome reaguje. Strieda nálady, sama nevie, čo jej je, ale reaguje precitliveno. Chvíľu sa správa ako malá rozmaznaná princeznička, žartuje, spieva, teší sa z výletu do lesa, a potom začne robiť prieky, chodí cez zakázanú dieru v plote a trhá kvety susedom.

Pokarhajú ju, na dospelých však nezanevrie, cíti, že aj tak sú jej jediné svetielka. Najmä babka a dedko, ktorí sa snažia situáciu zachraňovať svojou láskou.

Dedo je ten klasický rozvážny dobrák, prírodný chlapík, ktorý učí dieťa užitočné veci (napríklad plávať a nebáť sa), babička je zasa typická obetavá matka rodu, ktorá sa najviac trápi, ale aj najviac vyrýva, hovorí veci otvorene a manipuluje dedka.

Čítajte viac Robot, ktorého poľudští materstvo. Nový animák sa neštíti čierneho humoru, osloví deti aj dospelých

Na dcéru, ktorá sa chce rozvádzať, vplyv nemá, ale dedko je pod papučou, a to veľmi rád. Sú príkladom už možno prežitého typu manželstva, kde boli ženy generáli, láska išla cez žalúdok a muž chcel mať najmä pokoj.

Dnes je to inak, Amálka musí znášať ambicióznych rodičov. Jej mama sa odvracia od manžela futbalistu a spája svoj osud s intelektuálom Andrém, ktorý holduje umeniu. Tu sa režisérke podarilo dostať do filmu aj dávku grotesknosti, no väčšinou je príbeh vyrozprávaný lyricky.

V krásnych obrazoch, s prvkami funkčnej abstrakcie (motívy kvetov a pod.), ktorá vyjadruje citlivosť detského vnímania a bohatú fantáziu, čiže – dušu Amálky.

Všetko do seba vstrebáva – krásu prírody, rozprávky, prítulnosť kocúra, rodinné skazky, pesničky, rituály, obľúbené jedlá. Všetko ju to posilňuje v dobe, keď sa okolo nej stmieva. Toto sú tie svetielka, čo nezhasínajú nikdy a svietia v spomienkach.

Ako doma

Malú Amálku výborne hrá Mia Bankó, ktorá je pred kamerou väčšinou času, a to aj vo veľkých detailoch. Je pôvabná, má bohatú mimiku, ktorou vyjadruje jemné psychologické pochody detskej duše. Je veľmi prirodzená, svoju Amálku stvárňuje jednoliato, akoby ani nepotrebovala réžiu, vidno, že ju chápe.

A kameraman Tomáš Juríček približuje Amálkin svet aj tým, že ho sníma akoby v rovine detských očí. Je to tajomné (ako celé detstvo) a výtvarne pôsobivé. Vidíme iný svet, než je svet dospelých. Ten je celistvý, kým svet detí je neúplný, akási mozaika, ktorá potrebuje predstavivosť a fantáziu.

Hrôza, keď sa začne táto mozaika nie dopĺňať, ale rozpadať. A tento proces Beata Parkanová nežne spracovala vo Svetielkach.

Dej filmu sa odohráva v súčasnosti, ale tvorcovia výtvarne vyjadrujú univerzálnosť príbehu. Kostýmy, zariadenie bytu a rekvizity sú z rôznych období minulosti.

Veľmi dobre sa na tie veci pozerá a divák stále niečo známe objavuje, je ako doma. Tie pohľady podnecujú spomienky, evokujú niečo dôverne známe, vďaka čomu človek nachádza vo Svetielkach aj svoj príbeh.