Naše telefonáty často prebiehali v štýle: „Pani Katka, snažila som sa, ale asi je to úplne nepoužiteľné. Veď sa pozrite.“ Spravidla platilo, že čím väčšie boli jej obavy, o to lepšie jej stĺpček vypálil. Ubezpečila som ju, že stĺpček je opäť vynikajúci a že sa s ňou radi stretneme osobne na káve v redakcii. Keď prišla, bola nesmierne milá a nehrane srdečná.
Pamätám si, ako som jej raz venovala noviny, kde bola aj príloha s krížovkami. Pobavilo ma jej nefalšované nadšenie, keď sa radovala, ako ich bude lúštiť a vravím jej: chcete aj krížovkárske prílohy z minulých čísel? Jasné, lúštim stále, znela odpoveď. Pripomeňte si niektoré z jej stĺpčekov. Prvý sme v auguste 2010 publikovali ten o starých dievkach, neskôr písala aj o politickej korektnosti či manželovi – raz o manželovi, ktorého si ako suvenír priviezla z Bulharska, inokedy o tom, ako sa vydávala v červených svadobných šatách, o seriálovej drine či o filmových festivaloch – vraj nikdy na žiadnom renomovanom nebola, no ani po tom neprahla, tešila sa, že namiesto rozmýšľania, kde zohnať brilianty a správne šaty si môže obuť gumáky a ísť na prechádzku so psom.
Čítajte viac Mala nezameniteľný hlas a patrila k najlepším dabingovým herečkám. Vo veku 67 rokov zomrela Táňa Radeva
Prvý stĺček z augusta 2010
Staré dievky, nebojte sa!
Keby ste pred sto rokmi položili niekomu otázku, kedy je dievka stará, určite by si spomenul na všetky slobodné dievčatá vo svojom okolí nad dvadsať. Dnes sa takými nejavia a možno ani necítia slečny nad tridsať a hádam aj viac.
Všetko je relatívne.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že taká stará dievka je jedna nešťastnica,o ktorú nikto nezakopol. Ale – opýtajte sa dnešnej uťahanej tridsiatničky, matky dvoch či nebodaj troch malých detí a spolubývajúcej uťahaného chlapa, ktorý sa pokúša zabezpečiť svoju rodinu, či by si to z času na čas s takou chuderou starou dievkou niekedy nevymenila.
Ale aj tu zohrá svoje relativita.
Keď deti zaspia, práčka doperie a mamička si natiahne nohy na stoličku pri telke, ani si nespomenie na nejakú starú dievku, ktorá teraz môže všetko,aj odísť z bytu bez strachu,či sa niektoré dieťa nezobudí.
Prečo starých dievok bolo kedysi menej?
Alebo sa mi to iba zdá?
Emancipácia? Odcudzenie? Nedôvera? Strach? Alebo už niet chlapov? Takých tých správnych,čo vedia zabezpečiť rodinu a o ich široké a pevné ramená sa môže žena bezstarostne oprieť?
Alebo sa povestné 4 % rozšírili na takých najmenej 40%? Všetko sa za tých niekoľko desaťročí pomenilo a priznám sa, som rada, že mám stopäťdesiat rokov a nemusím riešiť aj tak neriešiteľné, lebo existujú aj veci medzi nebom a zemou a všetky tie karmy a osudy zohrávajú v našich životoch svoju rolu. Ale – preboha – kam sa to rútim týmito úvahami? V ešte stále letný a sparný deň?! Pozrite – staré dievky – nebojte sa! Nebojte sa vydať. Nebojte sa zostať samé. Aj tak sa hovorí, že šťastie a spokojnosť nachádzame sami v sebe. Môžeš žiť v spoločenstve a byť sám.
Môžeš mať deti a opustí ťa aj pes. Choďte sa prejsť do prírody. Alebo radšej do supermarketu? Využívajte radosti akéhokoľvek stavu. Ja, keď ma rozčúlia deti a muž, idem do prírody a predtým si v supermarkete kúpim veľkú zmrzlinu. A vtedy tak rozmýšľam, či som nemala radšej zostať starou dievkou. V duchu hneď poprosím o odpustenie za rúhanie, cestou späť kúpim zmrzku celej rodine a keby som mala vzťah k obchodom a nákupom, tak si v tom supermarkete ida cestou domov určite niečo nepotrebné kúpim. Boh s nami.
október 2010:
Politická korektnosť vo filmoch?
Podľa slovníka cudzích slov korektnosť = 1. správny, presný; 2. spoločensky bezchybný, uhladený, slušný.
Nech mi odpustia slovenskí politici, ak mi pod pojmom politická korektnosť ( v prípade slovníka cudzích slov pod bodom 2) toto spojenie nesedí. A politická korektnosť vo filmoch? V slovenských filmoch? Z ktorého obdobia? Z 50. rokov? Zo 60. rokov?Pred rokom 1968? V 70. rokoch? Po roku 89? Kedy, preboha?!
O pár riadkov vyššie mi udrelo do očí heslo – korekcia = 1.oprava, náprava; 2. hodnota, ktorú musíme pridať k nameranej hodnote, aby sme dostali správnu hodnotu; 3. oprava, náprava, zlepšenie; 4. väzenská trestná cela.
Čo na to poviete?
Poprosili ma,aby bol stĺpček na túto tému vtipný. Čoho sa chytiť a o čom písať? A ešte k tomu s vtipom? Nechcete radšej tento?
Dežo dostal päťku z náboženstva. Otec – Róm – sa bol sťažovať u učiteľky. „Ale“ – bránila sa – „on nevedel ani, že Ježiš zomrel.“ „Pani učiteľka“, zalamentoval otec, „my tak ďaleko bývame, že sme ani nepočuli, že bol chorý“.
Kto je na vine? Učiteľka? Dežo? Či azda jeho otec? Že nerozumiete, o čo mi ide? Ale veď to je nepodstatné. Aj keby som vám vyložila všetky dôvody, prečo Rómovia žijú tak, ako žijú, aj tak to nepomôže. Prečo? Lebo ma obvinia, že som rasistka.Dokonca som párkrát bola obvinená, že pozitívne diskriminujem. A keby som o tom natočila film, dalo by sa to nazvať politickou korektnosťou? Že nerozumiete? Ani ja. A o to tu ide. Preto na tému Politická korektnosť vo filmoch radšej nenapíšem. Napokon, na Slovensku sa toho aj tak veľa netočí.
Manžel ako suvenír
Viete,že suvenír sa nemusí len kúpiť,ale že suvenírom sa môžete rovno aj stať?
Živým príkladom československého suveníru zo študentských čias svojich rodičov sa stal môj bulharský manžel, ktorý sa narodil v Prahe dvom bulharským študentom Karlovej univerzity. Otec študoval diplomaciu a mama novinárčinu. Ich česká priateľka Miroslava sa stala jeho krstnou mamou, a tak si do Bulharska odniesol z Prahy nielen rodný list,ale aj meno,ktoré mu tam robilo neplechu.
Bol totiž jediný Miroslav široko-ďaleko.Deti v škole sa mu vysmievali.Rehabilitoval ho až princ Miroslav z českej rozprávky Princezná so zlatou hviezdou na čele.Rodina diplomata sa sťahovala do Československa niekoľkokrát – na ambasády v Prahe i Bratislave.Návštevy galérií,divadiel,osobné stretnutia s československými umelcami nenápadne tkali nitky a keď z malého Mirka vyrástol mladík Miroslav,ktorý sa rozhodoval študovať výtvarné umenie,ako samozrejmosť si vybral miesta svojich obľúbených výtvarníkov Hložníka,Galandu,Fullu,Brunovského.
Na Československo by nebol určite nikdy zabudol a z diaľky by bol sledoval udalosti rozpadu Československa začiatkom 90. rokov. Lenže – táto krajina mu bola súdená aj z iného hľadiska. Stretol Slovenku,oženil sa a ostal v Československu. Pri návšteve Prahy, hoci rodený Pražák, si párkrát vypočul poznámky typu: „Tak co,Slováčku?“
Sporadicky navštevujeme Prahu a vzťahy – zdá sa – naberajú vyrovnanejšie skóre. Každý máme, čo si zaslúžime. Nikto sa nemôže vyhovárať na toho druhého. Moraváci sú teraz na pretrase miesto Slovákov a môj Bulhar sa aj tak cíti najlepšie na Slovensku. Ale Československo si nevie vynachváliť. Veď som mu z neho zostala ja. To nestačí?
december 2010:
Pokojné a šťastné
…ešte krkovičku,vianočnú klobásu,bože,aj kyslú kapustu…najmenej tri sladké smotany a veľkú majonézu.Nie,radšej štyri sladké smotany a tie majonézy dve… Že je vám to nejaké povedomé?
Tento rok som si povedala,vlastne už koncom minulého roku som si povedala, že tentokrát sa nebudem naháňať po obchodoch a pekne krásne si atmosféru Vianoc nepokazím behaním po preplnených nákupných centrách,ale už v októbri si pomaličky budem dopĺňať zásoby a hlavne-darčeky pre celú rodinu.Veď sú to predsa najkrajšie sviatky v roku,sviatky pokoja a mieru…
„Ktorého je dnes? ČO? Nie!!“ Telefón mi pípa. „Kam som si dala diár, do frasa. Bez diára som nepojazdná. Dúfam, že nebudú zasa zápchy. Čaute a nezabudnite dať vodu psovi,“ počujem svoj hlas. Je pomaly polovica decembra,v aute hučí " …ja som malá vianočka…" „Och,ešte nemám opekance! Už je asi neskoro na ich zháňanie, minulý rok som to nestihla!“ Slzy sa mi tlačia do očí, darmo zapínam stierače.
Mamička moja, ako si to stíhala?
Pozor!!! Kam sa to pchá ten v tom čiernom džípe? „Ja som debil? Ty si debil! Trhni si nohou!“ Už to nestihnem pred robotou, pri pokladniach bude stáť určite sto nervóznych ľudí. Mamička moja,ako si to stíhala?! Svet sa zmenil?
Myslím na to,čo ešte kúpiť, aby bolo čo jesť. Myslím na to, kedy upratať, aby bolo čisto,útulne. „Sviečky!“ Došli a ak na ne zabudnem, budem si musieť odstáť další rad pri pokladni. Čo som si to koncom minulého roka sľubovala? Že už v októbri? A čo je dnes? Polovica decembra?!Sviatky pokoja a mieru?!!
V spätnom zrkadle sa na mňa dívajú moje vlastné unavené a vystrašené oči. „…ja som malá vianočka,červené mám líčka…“
„Mami, čo tu v tom aute spíš? To čo si toľko nakúpila?“ trasie mnou moje dospelé dieťa – asi som si príliš zakúrila a počúvajúc v aute rádio zaberám na dvore ďalšie parkovacie miesto a snívam kratučký sen o Vianociach.
„Zobral som si dovolenku a pomôžem ti.“
Čo?! Zrazu neviem, či som z toho sna vyšla a či som doň práve vstúpila. A zrazu mi svitlo. Aha, už viem, ako to tá moja mama stíhala. Na všetkých tých prípravách sme sa podieľali všetci. A s radosťou.
A ani áut toľko nebolo. Ani tovaru. Ale zato sme v skromnosti mali k sebe nejako bližšie. Tak teda – pokojné a šťastné.
Valentín 2011:
Príbeh nevesty
Dievčatá ešte ani do troch narátať nevedia a už si šuškajú o tom, aké budú mať svadobné šaty. Väčšinou. A väčšinou si v deň D aj oblečú princeznovskú nádheru za asistencie kamier a foťákov, bratrancov, sesterníc, nevlastných súrodencov, tetičiek z druhého kolena a závidiacich kamarátok. Deň D so všetkým,čo k tomu patrí. Veľký deň. Potom tie videá a fotky s neskrývanou hrdosťou púšťajú a ukazujú každej návšteve, hodnotia šaty, účesy, topánky, výzdobu sály a snažia sa spomenúť na všetky chody svadobnej hostiny.
Nie vždy má už taký veľkolepý priebeh aj nasledovné spolunažívanie… Ale taký je život. Do Sofie som priletela za svojou študentskou láskou bez akýchkoľvek predstáv o svadbe. Síce s papiermi zodpovedajúcimi požiadavkám bulharských úradov k sobášnemu úkonu, ale inak bez predstáv. Vlastne jednu som predsa len mala. A to o tenkých, jednoduchých zlatých obrúčkach. Lenže skúste v socialistickej krajine začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia zohnať niečo také.
V každom z početných sofijských zlatníctiev nám hrdo ukázali ťažké, tučné, drahé a nevkusné gravírované opachy. Proti tomu sa búrilo celé moje, inak maximálne nenáročné, vnútro. Celú tortúru nebudem opisovať. Nakoniec sme za šialenú úplatu, najdrahšiu fľašu krvopotne pozháňanej whisky, mohutného vysvetľovania a apelovania na majstrovu ľudskosť, z tučnej gravírovanej obrúčky, ktorú roztavili, získali dva obyčajné zlaté krúžky.
Na sobáš som išla v krátkych červených šatách – prinesených pre každý prípad od nás. Po obrade som stúpila celým opätkom do smoly na chodníku a keď mi po čase priniesol manžel z Bulharska svadobné fotky z obradu, neverila som vlastným očiam.
Keďže náš fotograf – manželov priateľ z detstva – mal ťažký profesionálny foťák a nechcel ho celý čas vláčiť, požičal si náš a nedocenil jeho funkcie. Skrátka – na každej z fotiek bola bola polovica osvetlená, čo znamená, že na fotke bol vedľa čiernej diery raz manžel, raz ja.
A ozaj. Na celom ceremoniáli sme sa zúčastnili iba my dvaja a dvaja svedkovia. A ten fotograf. So zasmoleným opätkom sme sa presunuli do akejsi reštaurácie a dali si obed.
Ale zato nám to vydržalo.
Asi preto, že som mala červené šaty. Nevestám v Číne to vraj prináša šťastie.
august 2011
Stres
…a nezabudni zamknúť z druhej strany…rýchlo.
…počkaj,kde som dala kľúče?…
…ale už ma štveš, toto je už pomaly každé ráno.Hovorím ti,dávaj ich na jedno miesto…
…čo ma furt buzeruješ.Keby si ty každé ráno musel vypadnúť pred šiestou, aby si do ôsmej bol v robote, potom poobede utekal do ďalšej roboty a večer ešte navaril niečo na zajtra a odpadol pred jednou do postele,tak by si možno tie kľúče hľadal tiež…
…no nie,nepoznám to,lebo ja neutekám nikdy do roboty…
Že to poznáte? Nie?! Ste šťastný človek. Šťastný človek 21.storočia. Šťastný človek 21. storočia v jednej stredoeurópskej postkomunistickej krajine. Nie, nie, nemyslím to ironicky. Máte predsa prácu! A nie jednu, hneď niekoľko. A strechu nad hlavou. A môžete si spokojne poplatiť všetky splátky, úvery a čo ja viem čo… Dokonca na benzín máte a keď natrafíte na výhodný „last minute“, tak si svoje kosti ohrejete v lete pri mori. (Psychológovia tomu hovoria stres.)
Ale vy sa nejakými slovíčkami nezaoberáte, vy ste rád, že ste na tom tak dobre, že máte dôvod sa naháňať. Veď keď si všimnete ľudí pred obchoďákmi, sediacimi s igelitkami pri nohách, pijúcimi čudesné moky a fajčiacimi, dokonca pokojne debatujúcimi, tešíte sa, že nepatríte medzi nich. Napadlo vám niekedy sa s nimi porovnať? Iste, je oveľa pohodlnejšie si pred jednou v noci ľahnúť do čistej postele a ráno, hoci v strese, prehľadať pol bytu (vlastného – či zatiaľ iba hypotékou zaťaženého), nasadnúť do auta na lízing a (ak máte šťastie) iba hodinu v ňom počúvať s napätím dopravné správy nejakého rádia…
Rozmýšľam, či je tento článoček skôr na tému „stres“ alebo „relativita“. Pred časom som videla v telke dokument o páriku bezdomovcov, ktorí svorne nadávali na darmožráčov v drahých autách, čo nič nerobia, iba sa vyvážajú… Sedeli pri ohníku, opekali si v pohode, s úsmevom a hlavne bez stresu nejaké párky a pochvaľovali si, že od jari do jesene je to jeden pohodový – ako sa vyjadrili – bufet…
Nie, netvrdím, že by som s nimi menila, veď som si už na tie ranné naháňačky a vlastne aj celodenné, za to množstvo rokov zvykla. Len som sa tak pozastavila (aspoň na chvíľu) pri myšlienke, oplatí sa tak naháňať? Oplatí sa s nádejou pozerať do svetlejších zajtrajškov a utierajúc si pot z čela dúfať, že to všetko stihnete splatiť, kým nezatrepete bačkorami a vaše deti vás na poslednej ceste odprevadia s pocitom, že ste neostali nič dlžní? A neostali?
Dlžní sebe, že ste si možno nestihli ten ohníček ani zapáliť…
september 2012
Seriálová drina
Televízne seriály – milované, zatracované, opľuté… Tí, ktorí sa na nich podieľajú, aj keď repcú,sú v kútiku duše radi. „Zabudnutí“ zasa svorne nadávajú na ich úroveň a tvrdia, že by to aj tak nevzali, neznížili sa k čomusi, čo s umením nemá nič spoločné.
A teraz otázka pre slovenských hercov, ktorí nemajú to šťastie či kontakty (prepotrebné je jedno i druhé) a nehrajú v českých filmoch – aké sú možnosti? Je nejaká alternatíva? Každý, kto sa podieľa na televíznom seriáli, svoju prácu vykonáva čo najlepšie.
Ide ale o podmienky. Ak máte na obraz, teda asi 2–3 strany textu natočiť, naskúšať, rozobrať po vzťahovej stránke, rozzáberovať na kamery a urobiť aspoň 2 ostré (teda kompletné záznamy bez šmodrchov, breptov, mikrofónov v zábere) a máte na to celé 15–20 minút, aký asi bude výsledok? Za takýchto podmienok by ani oskaroví americkí herci nezahrali lepšie a kvalitnejšie. A ak má herec v jeden filmovací deň takých obrazov 10 –20, teda aj 20-až 30 strán textu, je to nadľudská drina. A text je len základ. Treba si tiež zapamätať, pri ktorej vete sa otočí, pri ktorej niečo vezme do ruky, popritom dáva pozor, aby nezakrýval kolegu a „nebral mu svetlo“, neštrngal príbormi kvôli zvuku a množstvo iných vecí. A ešte mnohé herečky musia s prepáčením aj dobre vyzerať… Vo svojom veku…!
Je to drina,verte mi.
Dostávate za to peniaze – v rámci Slovenska a jeho žalostného priemeru relatívne slušné.Oveľa slušnejšie ako v divadle či v škole. Ešte sa divíte, že tam všetci chcú robiť? Aj o tom je život náš každodenný. Takže sa idem učiť texty a som rada, že v jednom zo seriálov mám rolu. Síce neveľkú, ale aj za to pánubohu vďaka. Lebo šeky platiť treba.
apríl 2011
Ambiciózni rodičia
pohľadom Táne Radevy
Moja mama bola ambiciózna. Pochádzala z veľkého mesta a ako učiteľka dostala v 50. rokoch umiestnenku na východ Slovenska. Do dediny, kde bola ledva elektrina, kde v kine bolo naskladané zrno a kde jediný, kto za niečo stál, bol môj otec – mamin kolega, kvôli ktorému neutiekla späť do civilizácie po pár dňoch. Na ten Východ, kde nerozumela prvé týždne temer nikomu.
Moja mama bola ambiciózna. Keď ju z tej dediny po pár rokoch viezla sanitka do pôrodnice, medzi kontrakciami sa stihla opýtať, kde je nemocnica. Šofér odpovedal, že najbližšia je v Sobranciach. Zdesene vyhŕkla, že vydrží do Michaloviec. Po rokoch to vysvetlila. „Čo ak by si niekedy bola slávna a povedali by, narodila sa v Sobranciach?“
Prepáčte všetci Sobrančania – takto sa na nás dívajú tí z „veľkých“ miest. Tak si teda píšem miesto narodenia Michalovce…
Moja mama bola ambiciózna. Nútila ma chodiť do hudobky (ktorú som nenávidela), podporovala ma v recitácii (ktorú som po čase tiež nenávidela), platila šesť rokov dvakrát týždenne hodiny baletu (ktoré som milovala). Ukázalo sa, že to bola príprava na moje budúce povolanie herečky. Keby to ostalo na mne, ľudovú umeleckú školu by som určite nedokončila a recitovanie by som zavesila na klinec pri prvých záchvevoch puberty. A ktovie, či by ma na VŠMU takú „nepripravenú“ prijali…
Takže… Ako to vlastne s tými rodičovskými ambíciami je? Z ktorej strany ďalekohľadu sa na to pozrieť? Myslím, že to súvisí ešte aj s celkom inými vecami. Tými medzi nebom a zemou. Ale to je už iná téma. A ozaj, ja bohužiaľ nie som ambiciózna matka. Alebo chvalabohu?
Máj 2011:
Filmové festivaly
Hoci do kolónky zamestnanie už vyše tridsať rokov píšem „herečka“, nemala som to šťastie navštíviť žiadny renomovaný filmový festival. Viem, že to nemusí nikoho zaujímať a pravdupovediac, vlastne som sa nad tým doposiaľ nezamýšľala ani ja. A či mi veríte, alebo nie, toto ani nebola moja túžba. (Možno preto sa to ani neuskutočnilo. Väčšinou sa moje túžby plnia…).
Ale – taký filmový festival môže byť úžasná vec! Najmä, keď ste na ňom ako VIP hosť. Prejsť sa za blesku fotoaparátov po červenom koberci, v luxusnej róbe, účese, mejkape, s briliantmi na krku, ušiach či aspoň na prste. Kým vás tam však pozvú, musíte niečo natočiť. Niečo kvalitné – s kvalitným režisérom, podľa kvalitného scenára, s kvalitným kameramanom…
Skrátka niečo a s niekým, čo by stálo za to ponúknuť do sveta alebo aspoň za západnú hranicu Slovenska. Neviem, či to všetko začína peniazmi. Neviem, či kvalitné dielo vznikne iba s pomocou bohatých producentov. Viem iba, že podpisujeme zmluvy, ktoré nám prikazujú vzdať sa našich autorských práv, aj keď to oficiálne znie inak a vlastne ani nemáme na výber. Buď podpíšete alebo oslovia kolegyňu, ktorá je rada, že je rada…
Ale nie to som chcela. Bože! Azda nebudem načierať do hlbších vôd. To sa dnes hádam ani nesluší. Takže čo? Aha, róba, brilianty, účesy. Lenže odkiaľ? Kde zohnať čo najlacnejšie všetky tie atribúty „hviezdnosti“, aby som zamaskovala, že… Ako sa to hovorí? Všetko zlé je na niečo dobré? Super, že nestojím pred takýmto problémom. Skoro ma zalial pot. Obúvam gumáky, beriem vôdzku a v teplákoch idem vyvenčiť svojho psa. Aj tak si každý žije ten svoj sen. Mňa teší skôr tá prechádzka. Ale taký filmový festival môže byť božsky krásna vec.
jún 2012
Ako dabujeme
Hádam môžem čo-to napísať o slovenskom dabingu – skôr o práci na ňom – pretože s ním mám bohaté skúsenosti vyše 33 rokov. Bože, to je dlhšie ako s mojím manželom. Menila sa technológia, požiadavky i honoráre. A tie bývajú niekedy omieľané v masmédiách. Neverte, že herci na nich zarábajú tisíce (nebodaj v eurách!) Od roku 1991sa akurát postupne znižujú. Ale to vám uveria nanajvýš rodinní príslušníci. Skôr chcem však písať o pracovných podmienkach.
Stojíte v tmavej, často malinkej, vydýchanej miestnosti, potíte sa – klimatizácia je kvôli zvuku neprípustná- pred sebou v bodovom osvetlení scenár a svietiaca obrazovka. Mikrofón jeden, kolegov požehnane – niekedy aj piati a všetci chcú byť v „osi mikrofónu“, čo nie je možné, pokiaľ sa jeden druhému „neustúpite“, kým má svoj text.
Takže sa uhýňate, čupíte, stojíte na špičkách a to počas samotnej výroby a maximálnej tichosti. Sedieť nemôžete, stoličky vŕzgajú a aj nepatrný zvúčik citlivý mikrofón zachytí. A to všetko v tempe, presnosti. Pozor na artikuláciu, hlasitosť, zvučný šepot. Ešte sme nespomenuli to hlavné – sústredenosť na pocity, pravdivosť výrazu. Stojíte tak niekedy bez prestávky celé hodiny. Stačí zlomok sekundy a už nie ste presný.
Ďalšia ostrá. Vtedy sa pomýli váš kolega, ďalšia ostrá, niečo v štúdiu prasklo vo zvuku, ďalšia ostrá a pomýli sa tretí zúčastnený, ďalšia ostrá, padne scenár…
Ak dabujete celý deň – rozumej od 9.00 niekedy aj do 22.00 s hodinovou obednou a polhodinovou večernou pauzou a 2–3 pauzami na zaslúženú cigu, verte, mihá sa vám pred očami aj vlastný manžel po návrate zo štúdia. Napriek tomu máme túto prácu radi. Mnohí kolegovia ju považujú za náročnejšiu ako nakrúcanie, kde sú aspoň dlhšie pauzy. Každá sekunda nepozornosti znamená novú ostrú. Sústredenosť na 150 %. Nemôžete si odskočiť na kávičku, pokecať s kolegyňou…
Toto všetko píšem preto, že keď niekde počujem „darmožráči herci“, je mi smutno. Nikdy by som si nedovolila hodnotiť prácu v inej profesii, veď netuším, čo obnáša. Vzdávam hold mojim kolegom, lebo je to skutočne mimoriadne náročná práca. Fyzicky, a ešte viac psychicky. Ťažko sa dá robiť bez lásky. Verte, inak by ste ju nerobili. Ani za tie prachy…
