Dnes, keď na Táňu Radevu, prekvapení jej náhlou smrťou, už iba spomíname, sa veľa hovorí o jej typickom hlase. Často účinkovala v dabingu, to je pravda, ale myslím, že Táňa bola charakteristická celým svojím zjavom.
Vždy pôsobila trocha aj ako mamina, nikdy som ju nevidela výstredne oblečenú, človek ani nevnímal, čo má ona sebe, a vymaľovaná som bola skôr ja, než ona. Vymykala sa bežnej predstave filmovej hviezdy, a to aj v časoch jej najväčšej slávy, keď očarúvala v seriáli Ordinácia v ružovej záhrade. Aj vďaka tomu sa človek s ňou cítil uvoľnene a ako keby pod jej ochranou. Skrátka mamina, ale sexi.
Čítajte viac Mala nezameniteľný hlas a patrila k najlepším dabingovým herečkám. Vo veku 67 rokov zomrela Táňa Radeva
Spočiatku som si myslela, že je jednoducho milá, ale rýchlo som zistila, že to je hlboká duša. Robili sme spolu viac rozhovorov a neskôr, keď sme si začali v Pravde okolo nášho magazínu vytvárať tím spolupracovníkov, nemohla tam Táňa chýbať. Písala stĺpčeky na rôzne témy a vyjadrovala sa k aktuálnym otázkam, ktoré sme riešili v časopise. Boli sme so šéfkou magazínu, Katkou Sedlákovou, prekvapené, ako zaujímavo píše a ako zodpovedne sa ku všetkému stavia.
Čítajte viac Ako Táňa Radeva písala stĺpčeky pre Pravdu - o starých dievkach, svojej svadbe v červených šatách, aj politickej korektnosti
Dobrá gazdiná
Spomínam si, ale, že kým sme boli mladšie (ona je ešte oveľa mladšia odo mňa), boli naše rozhovory bezstarostnejšie. Veľa sme sa zhovárali napríklad o láske. Rada rozprávala o svojom mužovi, výtvarníkovi Mirovi, ktorého vášnivo milovala. Samozrejme, pozvala som ich aj do dvojrozhovoru, čo sme vtedy robievali s rôznymi dvojicami. Nikdy nezabudnem na atmosféru tohto stretnutia – bolo veselé, srdečné, presvetlené, radostné, dá sa povedať, že ako obrazy jej manžela.
Miroslav Radev študoval bol maliar. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení a Táňa herectvo na Vysokej škole múzických umení, ktoré boli neďaleko seba. Študenti sa stretávali v spoločnom klube a už tam si Táňa Mira lepšie všimla. Potom ho stretla aj na zastávke autobusu a vo svetle pouličnej lampy sa jej zdal ešte krajší.
Čítajte viac Radevovci: každý je strelený inak
Bola to osudová láska, vzali sa a mali dve deti. Keď som jej muža spoznala, musela som uznať, že sa naozaj usmieva ako herec Gérard Philipe, ako to tvrdila Táňa. Mal francúzsky šarm, bol však Bulhar, ale Bulhar „šmrncnutý“ Prahou. Jeho rodičia študovali na Karlovej univerzite, otec pôsobil v Československu aj ako dplomat, a tak nečudo, že Miroslav dostal nielen tunajšie meno, ale aj sa tu cítil doma.
Stĺpček Táne Radevy:
Manžel ako suvenír
Viete, že suvenír sa nemusí len kúpiť, ale že suvenírom sa môžete rovno aj stať?
Živým príkladom československého suveníru zo študentských čias svojich rodičov sa stal môj bulharský manžel, ktorý sa narodil v Prahe dvom bulharským študentom Karlovej univerzity. Otec študoval diplomaciu a mama novinárčinu. Ich česká priateľka Miroslava sa stala jeho krstnou mamou, a tak si do Bulharska odniesol z Prahy nielen rodný list, ale aj meno, ktoré mu tam robilo neplechu. Bol totiž jediný Miroslav široko-ďaleko.
Deti v škole sa mu vysmievali. Rehabilitoval ho až princ Miroslav z českej rozprávky Princezná so zlatou hviezdou na čele. Rodina diplomata sa sťahovala do Československa niekoľkokrát – na ambasády v Prahe i Bratislave. Návštevy galérií, divadiel, osobné stretnutia s československými umelcami nenápadne tkali nitky, a keď z malého Mirka vyrástol mladík Miroslav, ktorý sa rozhodoval študovať výtvarné umenie, ako samozrejmosť si vybral miesta svojich obľúbených výtvarníkov Hložníka, Galandu, Fullu, Brunovského.
Na Československo by nebol určite nikdy zabudol a z diaľky by bol sledoval udalosti rozpadu Československa začiatkom 90. rokov. Lenže – táto krajina mu bola súdená aj z iného hľadiska. Stretol Slovenku, oženil sa a ostal v Československu. Pri návšteve Prahy, hoci rodený Pražan, si párkrát vypočul poznámky typu: „Tak co, Slováčku?“
Sporadicky navštevujeme Prahu a vzťahy – zdá sa – naberajú vyrovnanejšie skóre. Každý máme, čo si zaslúžime. Nikto sa nemôže vyhovárať na toho druhého. Moravania sú teraz na pretrase miesto Slovákov a môj Bulhar sa aj tak cíti najlepšie na Slovensku. Ale Československo si nevie vynachváliť. Veď som mu z neho zostala ja. To nestačí?
Samotná Táňa pochádzala z východného Slovenska, pôsobila v Košiciach, v Prešove, v Nitre, v Bratislave a všade to mala rada. Obľúbila si tiež Bulharsko. Mala tam aj svadbu a veľa zážitkov. Milovala tamojšiu prírodu a aj bulharské pochúťky. Doma vraj často – a musí toho byť veľa – pečie najmä obľúbené pečené papriky. Však Táňa bola dobrá gazdiná a rada rozprávala aj o tom, ako chodí domov s plnými taškami a s vervou sa púšťa do upratovania.
Stĺpček Táne Radevy:
Ambiciózni rodičia (apríl 2011)
Moja mama bola ambiciózna. Pochádzala z veľkého mesta a ako učiteľka dostala v 50. rokoch umiestnenku na východ Slovenska. Do dediny, kde bola ledva elektrina, kde v kine bolo naskladané zrno a kde jediný, kto za niečo stál, bol môj otec – mamin kolega, kvôli ktorému neutiekla späť do civilizácie po pár dňoch. Na ten východ, kde nerozumela prvé týždne temer nikomu.
Moja mama bola ambiciózna. Keď ju z tej dediny po pár rokoch viezla sanitka do pôrodnice, medzi kontrakciami sa stihla opýtať, kde je nemocnica. Šofér odpovedal, že najbližšia je v Sobranciach. Zdesene vyhŕkla, že vydrží do Michaloviec. Po rokoch to vysvetlila. „Čo ak by si niekedy bola slávna a povedali by, narodila sa v Sobranciach?“
Prepáčte, všetci Sobrančania, takto sa na nás dívajú tí z „veľkých“ miest. Tak si teda píšem miesto narodenia Michalovce…
Moja mama bola ambiciózna. Nútila ma chodiť do hudobky (ktorú som nenávidela), podporovala ma v recitácii (ktorú som po čase tiež nenávidela), platila šesť rokov dvakrát týždenne hodiny baletu (ktoré som milovala). Ukázalo sa, že to bola príprava na moje budúce povolanie herečky. Keby to ostalo na mne, ľudovú umeleckú školu by som určite nedokončila a recitovanie by som zavesila na klinec pri prvých záchvevoch puberty. A ktovie, či by ma na VŠMU takú „nepripravenú“ prijali…
Takže… Ako to vlastne s tými rodičovskými ambíciami je? Z ktorej strany ďalekohľadu sa na to pozrieť? Myslím, že to súvisí ešte aj s celkom inými vecami. Tými medzi nebom a zemou. Ale to je už iná téma. A ozaj, ja bohužiaľ nie som ambiciózna matka. Alebo chvalabohu?
Nebola tuctová
Táňa Radeva mala veľmi rada svoj život. Svoj obyčajný život. A dodávala tým vitalitu všetkému naokolo. Zároveň mala v sebe aj veľkú húževnatosť a bola aj láskavá samaritánka. Jednoducho – bola medová a podobný odtieň som nachádzala aj v obrazoch jej muža.
Keď zažiarila v Ordinácii v ružovej záhrade, pýtala som sa, či nechcela byť lekárkou, že by jej to sedelo. A ona že áno. Pomýšľala na to, ale rozhodla sa pre herectvo. No keď po prvý raz ochorela na rakovinu, vzala liečenie do vlastných rúk, stavila na prírodné metódy a tie zabrali. Iste však pôsobila aj jej povaha, viera jednoducho osud, v ktorom bývajú aj zázraky.
Inak ale bola Táňa veľmi pozemská – mala rada obyčajné veci – prechádzku so psom, ich domček, rodinu. Zaujímala sa o najľudskejšie problémy. Raz sme sa napríklad rozprávali o parkovaní v Bratislave. Bolo to dávno, asi mala ešte auto s východniarskou značkou alebo išlo o jej známych, no rozhorčene hovorila o averzii voči vodičom z východného Slovenska v Bratislave. Pohoršovali sme sa nad tou absurdnou neznášanlivosťou, ktorá nemá logiku. A hrozí všade.
Téma mi prišla ako pars pro toto, vedela problém aj zovšeobecniť aj skonkrétniť. Bola som teda rada, že neskôr k nám začala písať. Keď sme si teraz, už po jej smrti tie texty čítali v jednom kuse, ukázalo sa, že je to hotová kniha. Táňa Radeva bola vynikajúcou autorkou, pokornou a náročnou na seba. Vždy tému uchopila prekvapujúco originálne, mala argumenty i zážitky, ktoré jej tvrdenia dokazovali.
Uznávali ju aj študenti, ktorých učila. Bola múdra, ale nie mentorská. Mala ich čo naučiť ako herečka, ale mala im čo odovzdať aj ako človek. O slávu veľmi nestála, nebola hviezdou festivalov ani smotánok, a predsa si užívala lásku publika. Hrala na mnohých scénach i pred kamerami. Od SND po GUnaGU, od Búrlivého vína po drámu o Dubčekovi.
Raz presvedčivo opísala, aké ťažké je hrať poriadne aj v seriáli, hoci sa to zvykne aj zľahčovať Vtipne poznamenala, že to je lepšie platené než divadlo či vyučovanie a že aj herci potrebujú platiť šeky. O každej téme vedela prehovoriť s vkusom a korektne, hoci otvorene. Nemala tuctové názory, priznávala, že z niektorých vecí bola rozčarovaná.
Stĺpček Táne Radevy:
Seriálová drina (september 2012)
Televízne seriály – milované, zatracované, opľuté… Tí, ktorí sa na nich podieľajú, aj keď repcú, sú v kútiku duše radi. „Zabudnutí“ zasa svorne nadávajú na ich úroveň a tvrdia, že by to aj tak nevzali, neznížili sa k čomusi, čo s umením nemá nič spoločné.
A teraz otázka pre slovenských hercov, ktorí nemajú to šťastie či kontakty (prepotrebné je jedno i druhé) a nehrajú v českých filmoch – aké sú možnosti? Je nejaká alternatíva? Každý, kto sa podieľa na televíznom seriáli, svoju prácu vykonáva čo najlepšie. Ide ale o podmienky. Ak máte na obraz, teda asi 2–3 strany textu natočiť, naskúšať, rozobrať po vzťahovej stránke, rozzáberovať na kamery a urobiť aspoň 2 ostré (teda kompletné záznamy bez šmodrchov, brbtov, mikrofónov v zábere) a máte na to celé 15–20 minút, aký asi bude výsledok?
Za takýchto podmienok by ani oskaroví americkí herci nezahrali lepšie a kvalitnejšie. A ak má herec v jeden filmovací deň takých obrazov 10–20, teda aj 20 až 30 strán textu, je to nadľudská drina. A text je len základ. Treba si tiež zapamätať, pri ktorej vete sa otočí, pri ktorej niečo vezme do ruky, popritom dáva pozor, aby nezakrýval kolegu a „nebral mu svetlo“, neštrngal príbormi kvôli zvuku a množstvo iných vecí. A ešte mnohé herečky musia s prepáčením aj dobre vyzerať… Vo svojom veku…!
Je to drina,verte mi.
Dostávate za to peniaze – v rámci Slovenska a jeho žalostného priemeru relatívne slušné. Oveľa slušnejšie ako v divadle či v škole.
Ešte sa divíte, že tam všetci chcú robiť? Aj o tom je život náš každodenný. Takže sa idem učiť texty a som rada, že v jednom zo seriálov mám rolu. Síce neveľkú, ale aj za to pánubohu vďaka. Lebo šeky platiť treba.
Neznáma Táňa
Naposledy sme s ňou robili rozhovor, spolu s Katkou Sedlákovu, v marci 2019, keď Táňa hrala vo filme Ostrým nožom. Bola to netypická úloha sudkyne, ktorá nie je celkom čistá, kľučkuje medzi tlakmi v spoločnosti. Obdivovali sme spôsob ,akým ju zahrala, ale aj ako vo filme vyzerala. Napríklad pohojdávajúce sa veľké gýčové náušnice vyjadrovali, ako keby jej vnútornú labilitu a neistotu.
Skrátka, Táňa Radeva mala ešte v zásobe veľa hereckej aj ľudskej sily, mohla hrať stále zložitejšie postavy, ale utiahla sa. Aj som si na ňu nedávno spomenula – čo je s tou Táňou? Čo si ona, taká čistá duša, myslí o tom, čo sa dnes deje v divadelnom a vôbec, umeleckom svete? Musím jej zavolať – ona vždy povie niečo k veci, ani nie hysterické, ani nie vyhýbavé.
Kvôli každodennému zhonu som to odkladala, ani na um mi neprišlo, že by ma mohla predbehnúť smrť, že môže Táňa umrieť. Však mala iba 67 rokov, a vtedy sa s tým ešte neráta. Pre nás to bola príležitosť vrátiť sa k jej slovám. Dá sa povedať, že si Táňa sama napísla nekrológ, ktorý pre niekoho bude nie rozlúčkou, ale zvítaním sa s ňou. Takto ste ju asi nepoznali. Čítajte s pietou.
