Ako ste sa vy dvaja zoznámili?
Klára Formanová: Sme spolužiaci z FAMU, Janko študoval réžiu, ja scénaristiku. Ale veľmi sme sa vtedy nerozprávali…
Ján Sebechlebský: Ona bola z Prahy, ja Slovák… (smejú sa obaja)
Klára Formanová: Ale ja milujem Slovákov, na FAMU ich vždy bolo veľa a na chodbách vždy znela krásna slovenčina, ktorá sa mi zdala oproti češtine veľmi spevná. Janko stále hovorí po slovensky, to sa mi páči. Aj ja s ním niekedy hovorím po slovensky, ale nie veľmi dobre.
Kedy ste sa teda skamarátili?
Ján Sebechlebský: Natáčal som dokument o politických väzenkyniach a povedal som si, že by som z toho rád urobil film. Ale dobrých scenáristov je málo. Spomenul som si na Kláru, páčil sa mi jej prístup, z celého ročníka mi bola najbližšia. Tak som jej poslal dokument aj nejaké materiály, začali sme sa stretávať a na základe svedectiev sme napísali scenár k celovečernému filmu.
Rozhodli sme sa dať to skonzultovať Klárinmu otcovi, profesionálnemu spisovateľovi a scenáristovi Jiřímu Stránskému, autorovi Zdivočelej země a iných filmov. Keď práve nebol zavretý a prenasledovaný, spolupracoval s Martinom Fričom. Klárina pražská rodina je veľmi zaujímavá – Jan Masaryk bol kmotrom jej otca, chodil k nim hrať na klavíri, oslavovali spolu Vianoce. Bol to akýsi šľachtický svet.
Preto ste si Kláru vybrali?
Ján Sebechlebský: To som vtedy ešte nevedel. Páči sa mi jej nepredpojatosť, nechce sa nikomu zavďačovať…
Klára Formanová: Hlavne sa spolu nasmejeme, hoci téma filmu Tichá pošta je vážna. Chodili sme za politickými väzenkyňami, ktoré sa schádzali prvú stredu v mesiaci v Olomouci na stanici.
Ján Sebechlebský: Klárin otec nám to konzultoval a už v roku 2011 hovoril, že má novelu Tichá pošta a teraz ju chcú natočiť. Neskôr sme s ním robili televízny film Balada o pilotovi pre ČT. S Klárou sme sa trochu vzdialili, jej otec ma „ukradol“. Lenže neskôr bol nešťastný, že sa mu Tichú poštu nedarilo s nikým dopísať, tak ma oslovil.
Foto: Cinemart sk
V čom bol problém Tichej pošty?
Ján Sebechlebský: Jiří mi rozprával príbeh a mne sa veľmi páčil dôraz na deti. Ostatní filmári mali iné ambície, predstavovali si veľkofilm s leteckými bitkami a veľkým komparzom, ale deti im z toho zmizli. Pritom je to prostý príbeh o ľuďoch, čo od roku 1939 do 1945 žili pokojne v Podkrkonoší, kde vojna zasiahla len okrajovo. Tá oblasť patrila do Tretej ríše a pokiaľ niekto veľmi nevystrkoval hlavu, mohol prežiť. Tešili sa, že bude koniec vojny. Vedeli, že príde front, a práve vtedy dve deti našli zraneného francúzskeho pilota a doviezli ho domov.
Predstavte si rodičov, čo majú tri deti a zrazu sa k nim dostane ranený, ktorého hľadajú Nemci… Ale ostatní scenáristi toto necítili. Ja som si povedal, tá novela je prostá ako tie deti, vráťme sa k základu. Stránský ma v roku 2019 oslovil a začali sme na tom pracovať. Na to, že mal také chatrné zdravie z väzenia a práce v uránových baniach, sa dožil dosť vysokého veku (87 rokov – pozn. red.). Bol často v nemocnici a vravel, že to môže dokončiť Klára, ktorá je na rozdiel od neho profesionálna scenáristka. Bol veľmi vtipný, vravel, že on na to nemá školy. Mal detskú dušu do poslednej chvíle, filmový chlapec Jíra má sčasti jeho povahu – nedá sa. Keď odišiel, rozhodli sme sa s Klárou pokračovať.
Klára Formanová: Netušila som, že to nie je dokončené, otec nám vravieval, že to už je, Tonička (Klárina dcéra Antonie Formanová) mala hrať hlavné 15-ročné dievča. Jej vravel: Už sa priprav, povedz v škole, že sa bude točiť. Videl to, aj keď to ešte nebolo napísané a neboli na to peniaze. Potom 29. mája 2019 zomrel, tak som k tomu prišla. Týždeň po pohrebe sme si s Jankom sadli a začali písať. S otcom sme k sebe mali blízko, mali sme rovnaký humor, veľmi sme si rozumeli, jeho odchod bol pre mňa ťažký. Keď sme písali spolu s Jankom, mali sme pocit, že tam sedí s nami. Pomohlo mi to.
Foto: Cinemart sk
Išlo vám už písanie ľahko?
Klára Formanová: Človek to musí vysedieť, vo dvojici sme sa o tom mohli rozprávať, je to dialóg, ktorý ma baví.
Príbeh Tichej pošty je skutočný, Jiří Stránský ho, myslím, počul od spoluväzňa, áno?
Ján Sebechlebský: Ten spoluväzeň to zažil a rozprával mu, ako deti dokázali zachrániť pilota. Nemci už boli ku koncu vojny unavení a deti boli menej nápadné ako dospelí. Postava Romana Poláčika bol nacista z presvedčenia – jeho Gollwitz išiel po pilotovi, ale ostatní Nemci už chceli mať pokoj. Deti dokázali zraneného pilota Pierra ukrytého v sene na voze previezť asi 30 km do nemocnice.
Vravím si, nikdy neodsudzujte ľudí, ktorí vravia, že nikdy nepôjdu bojovať. Možno práve oni budú zachraňovať svoju rodinu a vlasť, a tí, čo sú dnes veľkými hrdinami, sa zachovajú inak. Keď už sa do záchrannej akcie vrhnete, urobíte všetko pre to, aby sa podarilo. Aj keď za vojny často rozhoduje náhoda. V Ružomberku som nakrúcal o generálovi Raichlovi, on mal meter šesťdesiat, jeho kamarát meter osemdesiat, vyššieho guľka zabila, kým generálovi len „štrajchla“ hlavu. Život je taký. Keď sme písali, uvedomil som si, že sme mali materiálu na trojhodinový film. Obrazov bolo strašne veľa.
Klára Formanová: Samotnú ma prekvapilo, ako ma bavilo písať dialógy detí. Spomenula som si na seba, keď som bola malá. Napríklad je tam scéna, kde si chlapec spomenie, že má narodeniny, chce, aby to všetci vedeli, ale práve musia všetci zachraňovať pilota. Aj v čase vojny boli pre dieťa dôležité narodeniny.
Foto: Robo HUBAČ
Prečo mal pilot vo filme tmavú pleť?
Klára Formanová: Janko zistil, že predobrazom pilota bol Francúz zo skupiny Normandie-Niemen.
Ján Sebechlebský: V novele sa píše o francúzskom pilotovi. Keď som sa na to Jiřího Stránskeho pýtal, povedal, že ide o jednotku Normandie-Niemen. Pátral som po osudoch jednotlivých pilotov a jeden z nich bol tmavej pleti, Robert Savage. Tak som si ho sem dosadil. Vo filme sa pilot volá Pierre. Francúzi leteli so Sovietmi, boli to stíhací a prieskumní piloti, smerom na Berlín cez Poľsko. Pravdepodobnosť tam je.
Ale v Podkrkonoší sme našli aj plno ďalších príbehov, zistil som, že tam bolo stredisko Hitlerjugend, bola tam ezoterická jednotka, ktorá sa chystala do Tibetu. To už znie ako z Indiana Jonesa. A množstvo príbehov sudetských Nemcov, nie všetci boli sfanatizovaní. Napríklad aj v našom príbehu Nemcovi odišla žena s esesákom, ale to priamo neukazujeme.
Klára Formanová: V otcovej novele vystupuje oveľa viac detí ako v našom filme, asi sto, my ich máme okolo 20, aj vzdialenosť je uňho dlhšia a príbeh sa odohrával dlhšie. V novele bola hrdinom skupina detí.
Ján Sebechlebský: Ani sme nevedeli, aké presne zranenie mal pilot.
Ako ste hľadali obsadenie, deti, ktoré to zvládnu zahrať?
Ján Sebechlebský: Pýtate sa správne, ale nad tým nesmiete premýšľať. Pretože všetci vám povedia: kde nájdete tie deti? Mali sme skvelú kastingovú režisérku Jitku Fleischhansovú, ktorá urobila predvýber. Prihlásilo sa vyše tisíc detí, z nich vybrali 600, potom sme my dvaja z nich videli už 200. Mali sme dvojtýždňové sústredenie v Jizerských horách, kde si deti vyskúšali lyže, koníka, voz, sane. Osvedčilo sa to, ale podobne ako v našej Tichej pošte stále netušíte, či všetko dobre dopadne, či vás niekto nezastaví.
Foto: Cinemart sk
Klára Formanová: Ale už na sústredení sme videli, že deti spolu dobre fungujú, stále si chceli skúšať lyže, aj keď z nich padali.
Mali ste dobové lyže?
Ján Sebechlebský: Áno, vo filme je vojenská jednotka horských poľovníkov, ktorí jazdia na historických lyžiach. Je veľmi ťažké na nich lyžovať, sú ako širšie bežky, aj lyžiarske topánky na ne sú celkom iné. Veď Roman Poláčik, inak dobrý lyžiar, z nich stále padal. Ale časom by sa to naučil.
Nebáli ste sa, že sa vám herci na lyžiach zrania?
Ján Sebechlebský: Keď nad tým začnete uvažovať, bojíte sa všetkého, to by ste nevyšli z hotela. Judit Pecháček hrá mamičku detí a je vidieť, ako je jej z tej situácie zle, vidieť to v jej gestách, ako sa so všetkým už lúči.
Foto: Cinemart sk
A čo vaša dcéra Tonička, nakoniec vo filme hrá učiteľku?
Klára Formanová: Otec s Jankom sa dohodli, že Tonička bude hrať učiteľku, aby vo filme bol náš rodinný odtlačok.
Ján Sebechlebský: V novele bol pôvodne starší učiteľ, ale povedal som si, že už je v tom filme veľa chlapov, čo keby sme mali mladú učiteľku, ktorá prišla do Sudet z Prahy a snaží sa chrániť deti. Tým film získal istú sviežosť, hoci Tonička tam nemá veľkú plochu. Je vynikajúca v tom, že je jemná aj prísna zároveň, vie dať deti do laty, ale záleží jej na nich. Petra Formana som pôvodne chcel do roly otca, toho napokon hrá Matěj Hádek. Petr dostal rolu Vičana, ktorý hovorí málo, ale je dôveryhodný.
Klára Formanová: Ja som hovorila, že už by tam nemal hrať, že už je príliš starý.
Ján Sebechlebský: To som mu nepovedal, to nie je pekné. Predstavte si, že by ste boli herečka a povedia vám, ty si moja, už na tú Zlatovlásku stará… (smeje sa)
Klára Formanová: Nechcela som manžela protežovať.
Ján Sebechlebský: Ešteže tu Petr nie je medzi nami.
Vás tí piloti nejako priťahujú, režírovali ste aj film Balada o pilotovi.
Ján Sebechlebský: To je náhoda, lietadlá ma priťahujú, ale bojím sa fanatikov. Rád lietam, chodím na lode. Páčilo by sa mi natáčať s historickými lietadlami.
Celkovo sú historické témy vaše, nie? Stačí si spomenúť na seriál Čas nádejí.
Ján Sebechlebský: Naposledy som mal seriál z prostredia pôrodnice Dotyk života. Dôležitý je vždy príbeh. Tichá pošta je rodinný film, ktorý treba spraviť tak, aby rodičia deťom nezakrývali oči. Ale nikto nesmie zívať, nesmieme to maľovať naružovo. Som šťastný, že film sa okrem Česka nakrúcal aj na Slovensku – v Žilinskom kraji, v Oravskej Lesnej či v skanzene Vychylovka, a dostali sme podporu zo Slovenskej televízie aj Audiovizuálneho fondu. Verím, že bude ľudí baviť.
Čítajte viac Čas nádejí inšpiroval skutočný príbeh, hovorí scenáristka. So seriálom žila celých dvanásť rokov
