Štefan Kvietik sa narodil 10. mája 1934 v Dolných Plachtinciach v okrese Veľký Krtíš. Od 60. rokov minulého storočia patril k najobsadzovanejším slovenským hercom. Koncom 90. rokov sa stiahol do ústrania a zostal už iba na „javisku života“. Kvietik vyštudoval herectvo na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Začínal v Armádnom divadle v Martine. Členom Činohry SND bol od roku 1959, pôsobil aj ako pedagóg na VŠMU a v rokoch 1990 až 1994 bol poslancom Národnej rady SR.
Foto: Jozef Vavro
Kvietik pôvodne neplánoval, že sa stane hercom. „To sa mi naozaj neprisnilo, ale mal som jeden konkrétny sen či túžbu – študovať medicínu. Nesplnil sa, a tak môžem hovoriť, že by som bol lepším chirurgom ako hercom.“ Lekára si aspoň zahral v snímkach ako Mŕtvi učia živých či Prípad krásnej nerestnice. V druhom z filmov účinkoval po boku Emílie Vášáryovej, ktorá na javisku, plátne či obrazovke s Kvietikom často tvorila pár. Napríklad aj v Lettrichovom Červenom víne (1976).
Čítajte viac Neuveriteľné - zomrel Štefan Kvietik! Bol človek s názorom a šarmom. Vedel sa zo srdca povadiť aj usmiať
Ako sa teda Kvietik nakoniec dostal k herectvu, keď o ňom nesníval? Môžu za to matematika aj Július Pántik. „Začal som hrať, pretože mi nešla matematika. Učiteľ bol veľký ochotník a ja som si myslel, že si to u neho vyžehlím, keď pôjdem do jeho divadelného súboru,“ citoval herca pred mnohými rokmi český magazín Květy. Jeho talent si vďaka ochotníckemu divadlu všimol Július Pántik, o dvanásť rokov starší rodák zo Stredných Plachtiniec. Kvietik pochádza z Dolných Plachtiniec. Pántik mu odporučil, aby si podal prihlášku na herectvo. Na Vysokú školu múzických umení ho vzali, možno aj preto, že mal po kom zdediť talent – jeho rodičia boli totiž takisto ochotnícki herci.
Školu absolvoval v roku 1957, dva roky pôsobil v martinskom divadle a v roku 1959 nastúpil do Slovenského národného divadla, kde pôsobil až do roku 1996, teda 37 rokov. Krátko po príchode do SND sa začal Kvietik objavovať aj v kinách či v televízii. Na striebornom plátne sa prvý raz objavil v roku 1960 vo filme podľa knižného námetu Ladislava Mňačka – Smrť sa volá Engelchen a následne aj v komediálnej snímke Skalní v ofsajde.
Istým zlomom v jeho kariére bol rok 1962, keď zažiaril v dvojici filmov. Prvým z nich bol Boxer a smrť režiséra Petra Solana. V ňom Kvietik stvárnil väzňa v koncentračnom tábore, o ktorom jeho veliteľ zistí, že má profesionálne skúsenosti s boxom, a tak ho využíva na svoje tréningy. Kvietik chodil kvôli úlohe rok trénovať do bratislavskej dimitrovky, z 83 kíl musel schudnúť na 70 a potom opäť priberať. Aj vďaka jeho presvedčivému výkonu získal film medzinárodné uznanie. A Kvietik ponuku nakrúcať v zahraničí, kam ho však súdruhovia nepustili.
Druhým filmom z tohto roku je debut Martina Hollého Havrania cesta, za ktorý Kvietik dostal cenu Trilobit. S Hollým neskôr spolupracoval aj na viacerých ďalších filmoch vrátane Medenej veže (1970). „Na našu spoluprácu si spomínam s veľkou vďakou a úctou k tomuto pánovi režisérovi. Okrem toho, že nás spájali umelecké úspechy, tak sme vlastne spoločne začínali alebo vstupovali do sveta filmu a televízie,“ zaspomínal si pre Pravdu, keď Hollý zomrel. Ďalšou z mnohých šťastných spoluprác bolo pre Kvietika nakrúcanie s Jurajom Jakubiskom. Ten mu zveril jednu z hlavných úloh vo svojom projekte Tisícročná včela (1983) a neskôr ho obsadil aj do snímky Sedím na konári a je mi dobre (1989).
Čítajte viac Deväťdesiatnik Štefan Kvietik je svieža legenda. Aký bol pestrý život tvrdohlavého herca?
Okrem filmu Kvietik zažiaril aj v množstve divadelných úloh a v televíznych inscenáciách. „Som trošku sentimentálny, pokiaľ ide o televíziu. Bola to totiž práve ona, ktorá mi v mojich hereckých začiatkoch dala veľkú príležitosť a vlastne ma zoznámila s tisícmi českých a slovenských divákov. Ak však dávam niečomu prednosť, tak je to stále divadlo. Aj keď milujem kameru. Dráždi ma, vzrušuje ma a myslím si, že každý dobrý divadelný herec môže celú škálu svojich výrazových prostriedkov overených na divadelnej scéne rozohrať práve pred kamerou,“ vyznal sa pre časopis Československá televize v roku 1973.
O 16 rokov neskôr k tomu pre Svet socializmu dodal: „Kamera pre mňa bola veľmi dôležitá pre istú disciplínu, vonkajšiu aj vnútornú. Kamera má v sebe čosi dráždivé – ten okamih sústredenia sa… Herec má len niekoľko sekúnd na to, aby sa sústredil a začal správne žiť život tej postavy, ktorú hrá, veriť tomu životu.“ Nie vždy sa to však podarí: „Priznám sa k niečomu hroznému: veľmi rád sa pozerám na zlé filmy, pretože na tých sa učím, čo všetko sa môže pokaziť a potom sa tých vecí snažím vyvarovať.“
V rozhlase vytvoril množstvo charakterových, hrdinských a romantických postáv v hrách domácich a zahraničných autorov.
Kvietik je nositeľom viacerých ocenení, okrem iného štátneho vyznamenania Rad Ľudovíta Štúra II. triedy (2004). Na udeľovaní cien Osobnosť televíznej obrazovky za rok 2009 ho uviedli do Siene slávy a svoju dlaždicu má aj na bratislavskom Filmovom chodníku slávy pred Mestským divadlom P. O. Hviezdoslava.
Po novembri 1989 vstúpil do politiky. Jednoznačne sa prihlásil k myšlienke samostatnosti Slovenskej republiky a v roku 1990 bol zvolený za poslanca ako nezávislý za Slovenskú národnú stranu (SNS). V poslaneckom kresle vydržal (neskôr za Demokratickú úniu) do októbra 1994. V roku 1990 ho SNS dokonca navrhla na funkciu československého prezidenta, Kvietik však kandidatúru neprijal.
Štefan Kvietik za sebou zanechal obrovské množstvo kultúrnych a ľudských hodnôt, napísal na sociálnej sieti prezident SR Peter Pellegrini. Množstvom filmových, televíznych a divadelných postáv podľa neho navždy a nezabudnuteľne obohatil slovenskú kultúru.
„Napriek obrovskému hereckému kumštu bol jeho prínos pre slovenský národ omnoho širší. Nezanechal svoj odkaz len vo filmotékach, ale aj v našich dušiach,“ konštatuje Pellegrini.
Herec nebol podľa neho žiadnou hviezdou sociálnych sietí, ale tvrdej práce a skutočného talentu sprevádzaného nadhľadom a napĺňaním svojich vlastných slov: „K hercovi neodmysliteľne patrí jedna veľká cnosť, skromnosť. Všetci velikáni, výrazné umelecké osobnosti si to uvedomujú. Čím väčší je herec, tým je normálnejší, pokornejší a skromnejší ako človek.“
Na Kvietika na sociálnej sieti zaspomínal i predseda vlády Robert Fico (Smer). „Keď som v roku 1992 prvýkrát vstúpil do budovy parlamentu, mal som tú česť osobne sa s pánom Kvietikom stretnúť ako s poslancom za SNS. Patril medzi umelcov, ktorí milovali Slovensko a robili všetko pre to, aby politiku kultivovali,“ napísal Fico. „Vážený pán Štefan Kvietik, Slovensko Vám ďakuje. Budete chýbať!“ dodal premiér.
