Dina Štěrbová je tretia horolezkyňa, s ktorou som robila rozhovor. Prvá bola koncom marca 2017 Nemka Ines Papert (1975), vyštudovaná terapeutka a niekoľkonásobná svetová majsterka v ľadovom lezení.
O rok neskôr som stretla švajčiarsku lezkyňu Ninu Caprez (1986), ktorú na bratislavský festival Hory a mesto ju pozvali ako jednu z najlepších športových a skalných lezkýň vesmíru.
A do tretice som tento rok konečne stretla slovenskú horolezkyňu s českým menom – po manželovi Otakarovi Štěrbovi, tiež horolezcovi a vodákovi, profesorovi ekológie, za ktorým sa rodáčka z Bratislavy presťahovala do Olomouca, Dinu Štěrbovú (1940). Všetky tri ženy boli napriek rozdielnemu veku, národnosti a názorom fascinujúce.
Aj režisérku a scenáristku Hanu Pinkavovú Dina Štěrbová fascinovala, a to už od čias jej štúdií na pražskej FAMU, keď Hanina kamarátka o horolezkyni pripravovala svoju ročníkovú prácu. Síce ju nakoniec nedokončila, no Pinkavovú už na Dinu nezabudla. Po mnohých rokoch o nej nakrútila krátky dokument do televízneho cyklu Dobré správy. Dina už vtedy neliezla po horách a ešte nezačala svoju neskoršiu humanitárnu misiu v Pakistane.
Režisérke bolo jasné, že je výnimočná – nielen preto, že zdolala šiestu najvyššiu horu sveta, 8021 m vysokú Čo Oju, napísala niekoľko kníh, vrátane tej s názvom Touhy a úděl: první ženy na osemtisícovkách. Keď v roku 2005 zasiahlo Pakistan ničivé zemetrasenie, pustili sa spolu s kamarátom, olomouckým horolezcom Víťom Dokoupilom do projektu budovania prvej českej horskej nemocnice v Himalájach. To všetko zachytáva film Hany Pinkavovej, ktorý vo štvrtok 3. apríla pod názvom Za oponou veľhôr prichádza do slovenských kín.
Namiesto lekárky matematička
Režisérka nemala ľahkú úlohu – nielen preto, že Dina pochybovala, či má nakrúcanie filmu vôbec zmysel. Ako mi pred premiérou osobne prezradila, je introvertka a hoci sa nebojí hovoriť na verejnosti, veď roky prednášala matematiku na Katedre algebry a geometrie na Univerzite Palackého v Olomouci, je iné hovoriť o objektívnej matematike ako o sebe. A Dine nie je nič viac proti srsti než predvádzanie sa. Ďalší problém mohol predstavovať nedostatok historického filmového materiálu z Dininých horolezeckých výprav.
Jej prvá zahraničná cesta na Elbrus sa odohrala v roku 1963 a Dina nielenže nemala kameru, ale ani len fotoaparát. Režisérka sa však filmu o Dine, ktorá ako prvá žena na svete zdolala v roku 1984 himalájsku osemtisícovku Čo Oju, nemienila vzdať. V tom čase boli ženy so s cepínmi a skobami na osemtisícovkách raritou. Muži nechceli brať ženy na expedície. Ešteže Dina mala osvieteného manžela, ktorý ju vždy podporoval.
A potom tu bola ďalšia šťastná okolnosť – Dine mimoriadne záleží na jej pakistanskom projekte a jej kolega Víťa Dokoupil sa ukázal ako človek s mimoriadnym kameramanským talentom. „Stačilo“ teda zohnať fotografie do prvej časti filmu a presvedčiť Dinu, aby svojím rozprávaním nahradila chýbajúci videomateriál…
Zdá sa, že heslo „nikdy sa nevzdávať“ platilo nielen pre Dinu, ale aj režisérku Hanu. A tak sa zrodil film o Dine, ktorá bola introvertkou aj dobrodruhom zároveň, o dievčati, ktoré sa odmalička kamarátilo s chlapcami a dokázalo prekonávať nástrahy osudu. Vo filme rozpráva, ako sa v roku 1940 narodila ako vojnové dieťa, ktoré potom malo zo schovávania v bratislavskej pivnici ešte roky nočné mory.
Jej mama bola Maďarka a otec nemeckej národnosti, čo spolu s jeho prvorepublikovým právnickým vzdelaním z neho hneď robilo podozrivý živel. Skončil v pracovnom tábore a musel dokazovať, že ako Nemec za vojny nekolaboroval. Dina spomína na bračeka, ktorý v necelých štyroch rokoch zomrel na zápal slepého čreva a ona sa potom túžila stať lekárkou, aby už žiadne ďalšie deti nezomierali. Lenže hoci sa otec očistil, neskôr mal ako sudca súdiť kulakov, čo odmietol, a tak celú rodinu vyhodili z bytu v centre Bratislavy.
Vrchol ako otočka maratónu
Pomedzi rodinný príbeh Dina rozpráva o tom, ako v Tatrách prepukla jej láska k horám. Práve Vysoké Tatry boli hory jej mladosti, tu v roku 1959 stretla svojho manžela Otokara, s ktorým neskôr odišla do Olomouca. Lezenie má v sebe spravodlivosť a slobodu, dá človeku to, čo doň vloží, vraví horolezkyňa. Práve horolezectvo sa pre Dinu stalo záchranou ľudskej dôstojnosti. Režisérka s Dinou nakrúcala v Česku i na Slovensku, pri moravskej Macoche počujeme rozprávanie, ako sem chodila často, lebo kras je ideálny na lezenie. A potom už prišli cesty do Himalájí. Keď v 70. rokoch ženy začali liezť na skutočne vysoké hory, zakúšala Dina až vesmírnu radosť.
Pritom však nemala hlavu v oblakoch: „Vrchol nie je stupeň víťazov, len otočka maratónu,“ hovorí vo filme. A potom príde vzrušujúca druhá časť s úžasnými dokumentárnymi zábermi Víťu Dokoupila a divák žasne, keď vidí, že v pakistanských horách naozaj žijú ľudia ako v dobe kamennej, minimalisticky, bez antibiotík, no predsa s mobilmi. Ten film treba vidieť. Vo štvrtok si v Pravda magazíne prečítajte veľký rozhovor s Dinou, ktorá nám o svojom živote porozprávala viac.
