Legendárna horolezkyňa Dina Štěrbová (84): V horách Pakistanu nemajú antibiotiká, zato mobil má každý

Pani Dina, film Za oponou veľhôr mal byť pôvodne darčekom k vašim 80. narodeninám, napokon je hotový o päť rokov neskôr. Vraj ste však o filme na začiatku dosť pochybovali. Prečo?

Je to trochu danajský dar. Pre introvertného človeka nie je nakrúcanie nič príjemné, pani režisérka so mnou asi mala problém.

Aký? Báli ste sa nakrúcania alebo vás znervózňovala kamera?

Nie som herec, protiví sa mi hrať nejakú rolu a opakovať sa. Síce mi nikdy neprekážalo hovoriť na verejnosti, veď na olomouckej univerzite som prednášala matematiku, ale to človek hovorí niečo objektívne. Predvádzanie sa mi nejde.

Teraz sa už z filmu tešíte?

No asi je dobre, že vznikol, lebo pomôže nášmu projektu v Pakistane. Ten trvá už 20 rokov, odkedy tam bolo veľké zemetrasenie (v októbri 2005, keď otrasy so silou 7,6 stupňa Richterovej stupnice zabili na severovýchode a severe krajiny asi 73-tisíc ľudí a 3,5 milióna obyvateľov pripravili o strechu nad hlavou – pozn. red.). Ako reakcia na to nešťastie prišla veľká pomoc z celého sveta, aj z Českej republiky. Ja s kamarátom horolezcom Víťom Dokoupilom sme dostali za úlohu vyexpedovať do Karakorumu, doliny Basho pod ľadovcom Čhomo-Lungma a malú montovanú nemocnicu so všetkým, čo k tomu patrí.

Išlo to loďou do Karáčí a potom zložito nákladiakmi tritisíc kilometrov do hôr. Potom sme prvú českú horskú nemocnicu v Himalájach horko-ťažko postavili, našli sme miesto v dedine Arandu vysoko pod ľadovcom. Keď sme to dokončili, uvedomili sme si, že ak to nebude niekto ďalej prevádzkovať, zaisťovať lieky a všetko, nemá to vôbec cenu a budú to vyhodené peniaze. Tak sme založili malú neziskovú organizáciu Czech Hospital – tak si to pomenovali sami domorodci. Odvtedy sa staráme o zaistenie liekov, obnovujeme prístroje, robíme ďalšie projekty, ako obnovu škôl, staviame vodovody, cesty, mosty…

Vo filme podmienky, v akých domorodci v pakistanských horách žijú, prirovnávate ku kamennej dobe. Veď vy im tam vlastne privážate civilizáciu, nie?

Život je tam zakonzervovaný. Ľudia tam prišli pred niekoľkými storočiami, vytlačil ich tam z indického subkontinentu hlad a oni si v horách našli minimalistický spôsob života. Vo výške tritisíc metrov nad morom panujú veľmi drsné klimatické podmienky a oni v tomto spôsobe života ustrnuli. Hlboko pod nimi sa vyvíjala civilizácia, nad nimi nebolo nič. Takže boli izolovaní a akoby sa ich vývoj v spoločnosti netýkal. Aj keď v Pakistane je zložitá situácia…

Sama vo filme spomínate, že Pakistan je farmaceutická veľmoc, no až vy ste horalom priniesli antibiotiká, ktoré pre nich boli ako zázrak.

Presne, to sú tie protirečenia, ktoré tam vidíte na každom kroku. Pakistan je spolu s Indiou a Čínom najväčším vývozcom liekov, ale domáci ľudia sa k nim nedostanú. My nakupujeme lieky v Pakistane, v tom je fígeľ celej akcie. Keby sme lieky v tom množstve mali nakupovať v Európe a prekonávať colné a iné bariéry, stálo by to strašné peniaze, len lieky by nás vyšli na stotisíc dolárov a takto to zariadime za desatinu nákladov. Na tom je to založené.

Museli ste prekonávať množstvo byrokratických a iných problémov, občas to vyzeralo ako sizyfovské úsilie. Čo vás držalo, aby ste vytrvali, aj keď práve niečo viazlo?

Človek si povie, ešte to nevzdám a tak to pokračuje. Hlavne vidíme, že keby sme skončili, okamžite by sa to vrátilo ako kyvadlo do pôvodnej polohy. Ľudia by zasa umierali na banálne choroby, deti na zápal pľúc, bola tam vysoká detská úmrtnosť. Tú sme zlikvidovali počas prvej dodávky antibiotík. Keď ste jediný, kto to môže urobiť, nemôžete prestať kupovať lieky. Neviem, ako dlho to zvládneme.

Koľko ľudí pracuje na tomto projekte?

Boli sme miniatúrna, dvojčlenná neziskovka s Víťom Dokoupilom, tretí člen bol formálny, lebo neziskovka musí mať aspoň troch členov.

Ako ste objavili úžasného Pakistanca Najafa, ktorý miestnych lieči?

Najafa tam nanominovala pakistanská vláda, krajina má systém, že pre WHO (Svetovú zdravotnícku organizáciu) musí vykazovať spĺňanie určitých štandardov. Aj horská oblasť musí mať istý počet zdravotníkov. Vyriešili to tým, že papierovo tam vykážu tisíc takýchto Najafov, na mape by ste videli tisíc špendlíčkov, akože je to výborne zariadené. V skutočnosti tam sedí jeden štátny zamestnanec, ktorý nemá ani ordináciu, ani prístroje a prakticky žiadne lieky od štátu, takže veľa ani nemôže.

Najaf má nejaké medicínske vzdelanie?

Sú zmierení s tým, že Pakistan nemá dosť peňazí na to, aby tam poslal lekárov, tak im musia stačiť stredoškoláci s maturitou a praktickým kurzom. Náš Najaf je však veľmi nadaný, veľa vecí sa naučí sám, máloktorý praktický lekár by sa mu vyrovnal.

Zaujalo ma tiež vaše vyjadrenie, že jazdiť po pakistanských horských cestách je väčší adrenalín ako zliezať osemtisícovky.

Je to veľký adrenalín, cesty do horských dedín kopírujú terén, takže väčšinou vedú kaňonom rieky, čo tečie z ľadovca. Je to vydlabané v horskej stene, cesty padajú. Trikrát nám šlo o život, keď sa naše auto zastavilo na okraji priepasti.

Máte vôbec niekedy z niečoho strach?

Ale áno, strach je dôležitý, je to brzda, aby človek nerobil hlúposti.

Hej, to už mi pár horolezcov povedalo.

Veď sa aj hovorí, že horolezec, ktorý nemá strach, je mŕtvy horolezec.

So švajčiarskou horolezkyňou Ninou Caprez sme sa pred niekoľkými rokmi bavili, že mnohé horské steny majú poetické mená ako Strieborný sup, Alibaba, Hannibalov alpský sen. Vy ste prednášali matematiku, boli ste skôr racionálna či poetická duša?

Asi zmiešaná, ale matematika je tiež poézia, veľmi abstraktná. Mieri k podstate, je to podobný štýl myslenia ako japonské haiku. Minimálnymi prostriedkami vystihnúť niečo podstatné – to je spoločné poézii i matematike.

Čítajte viac Horolezci sú skrytí básnici

Bola pre vás matematika nejakou náhradou medicíny, o ktorej ste v detstve snívali, či to bola vaša prvoradá voľba?

Matematika ma vždy veľmi bavila, akurát som nevedela, že sa ňou dá aj uživiť. Väčší zmysel som videla v medicíne, pretože mi kedysi dávno zomrel brat na zápal slepého čreva. Stalo sa to za hrozných okolností, ja som mala osem rokov. V reakcii na to som sa chcela stať lekárkou. Brat mal necelé štyri roky, veľmi som to vnímala, hoci rodičia si mysleli, že nie. Hlavne som videla, ako to zničilo rodičov. Ale ani na matematiku ma nechceli najskôr vziať, mala som strašný kádrový posudok.

Prečo? Priblížite životný príbeh vašej rodiny?

Otec bol prvorepublikový vyštudovaný právnik, navyše nemeckej národnosti. To bola vtedy najhoršia kombinácia a dôvod, prečo nás neskôr vysťahovali z bytu na Sedlárskej ulici v Bratislave. Skúmalo sa, či nás odsunú. Ale to bol osud mnohých Bratislavčanov, v Prešporku vtedy všetci hovorili aj nemecky a maďarsky. Mama bola Maďarka, tiež mala zmiešaný maďarsko-nemecký pôvod. Otec bol z Viedne, žiadny ríšsky Nemec.

Kde sa vzalo vaše meno Dina?

Tak mi hovorili rodičia, bola to zdrobnelina. Je to indické meno.

Čítajte viac Horolezkyňa Dina Štěrbová (84) kedysi zdolala osemtisícovku Čo Oju. Prečo buduje v Pakistane nemocnicu a školy?

Čo sa dialo, keď vás vyhodili z bytu?

Bývali sme celá rodina u starého otca, o dva roky rodičia získali iný byt. Neskôr, v roku 1950, otca vzali opäť k súdu, ale odišiel na vlastnú žiadosť. Mal totiž súdiť kulakov na Žitnom ostrove, tých naháňali do družstiev a používali na to profesionálnych právnikov. To môj otec odmietol a priam samovražedne odišiel zo súdu. Mal šťastie, že sa práve zakladala Slovenská filharmónia a on amatérsky vyštudoval konzervatórium. Stal sa jedným zo zakladajúcich členov filharmónie, kde kádrový posudok veľmi neprekážal. Do konca života – 30 rokov v nej hral. Chodievala som na jeho koncerty.

Tým ste mi nahrali na otázku: vo filme ste povedali, že keď ste v 13 rokoch prvýkrát videli vo filme Himaláje, navodilo vám to atmosféru Janáčkovej symfónie, inokedy ste spomínali, že počúvate Bachovu omšu…

Áno, omšu h mol, tá je úžasná. Ja som tiež absolvovala základnú umeleckú školu, mama vyučovala hru na klavíri. Rodičia spolu hrávali, ja som to doma nasávala.

Vy ste však vyrastali medzi kamarátmi chlapcami a chodievali ste na rôzne strašidelné miesta…

Chodili sme na Bratislavský hrad, vtedy bol ruina, dalo sa spoza hradieb preplaziť podzemnou chodbou, všetko sme našli a po tehlách sme vyliezli na múry. Rodičia to netušili, bolo to sedem chalanov a ja, boli sme najlepší kamaráti. Minulý týždeň jeden z nich zomrel.

Ako ste sa dostali do Tatier a k horolezectvu?

Keď som mala 15 rokov, išli sme s kamarátkou na prázdniny do Tatier. Rodičia mali strašné starosti, ja som bola najstaršia a mala som ešte troch mladších súrodencov, nemohli mi stále stáť za zadkom. Zo školy som nosila samé jednotky, takže si mysleli, že som vzorné dieťa a pustili ma aj do Tatier. Povedala som im, že ideme na školský výlet – a oni mi verili. S kamarátkou Jordankou sme samy vyliezli na Lomnický štít. Videli sme reťaze, potom sa stratili, išli sme okolo telegrafných drôtov, keby to rodičia vedeli, šľak by ich trafil. A zo Sliezskeho domu sme sa vybrali na Gerlach, tam nám vynadal horský vodca, že ideme samy. Pršalo, krúpy padali, my sme šli v krátkych nohaviciach a sandáloch – všetko presne tak, ako sa nemá. Neskôr sme vstúpili do horolezeckého oddielu a všetko sme sa naučili.

Toto teda bolo prvýkrát, čo ste videli hory?

Áno, aj Jordanka sa stala lezkyňou, ale skončila skôr. V našom oddiele bol aj Juzek Psotka, Ivan Fiala, Pavúci…

Koľko chodilo do horolezeckého oddielu žien?

Niektorí horolezci mali dievčatá, s ktorými chodili, ale to vydržalo len v zamilovanosti. Ale chalani ich ťahali, to nebolo žiadne rovnocenné horolezectvo. Ja som chcela poriadne lezenie, nie, aby ma niekto ťahal.

Ako vás brali chalani?

Furt nám predhadzovali, že sa niekde zabijeme. Myslím, že sme boli jedny z prvých, čo sa snažili robiť ženské lezenie.

Prečo vám chlapi neverili?

Lebo ho nepovažovali za ženský šport. Ale každý má rád hory. Ženy boli viac viazané k materstvu, nemali čas na lezenie. Ale postupom emancipácie v 20. storočí sa všetko zmenilo.

Vy ste boli na horolezeckej výprave, už keď mal váš syn dva a pol roka. Vás nezastavili?

Mala som skvelého manžela, ktorý ma na výpravu zobral. Proti vôli všetkých, musel za mňa bojovať. Bola to prvá československá výprava do Karakorumu (v roku 1970). Nechceli ženy, že sú s nimi len problémy – chcú, aby sa s nim zaobchádzalo slušne, chcú výhody…

A chceli ste?

Na žiadne výhody som nemala nárok, musela som umývať riad. Bolo dosť ponižujúce variť im a ešte aj umývať ešusy. Dnes už všetci majú lyofylizáty (mrazom sušené potraviny), ktoré sa samy ohrejú. My sme museli variť na petrolejových varičoch. Aj oblečenie sa veľmi zmenilo. My sme si šili zo šušťákov z Moravskej Třebovej, ale to vôbec nebolo nepremokavé, ešte neexistoval goratex.

Prvý goratex som mala od Věry Komárkovej, bola prvou ženou na Annapurne (8 091 m v Nepále), ktorá mi ho asi päť metrov poslala z Ameriky a ušila som si z neho bundu, ale tá ešte nemala lepené švy, takže premokala. Na nohách sme mali vibramy, žiadne lezečky ako dnes. Aj klasické lezenie v Tatrách je veľký rozdiel vo vibramách a v moderných lezeckých topánkach. Dnes sú celkom iné možnosti a lezci zvládajú oveľa vyššie obtiažnosti. Za mojich čias bol maximálny stupeň obtiažnosti 6, teraz sme niekde pri 11.

Čo bol váš najnáročnejší výstup?

V Tatrách som vyliezla veľa klasických – ťažké cesty na Lomničák, na Žltú stenu. Dlho som sa nemohla nikam inde dostať, takže Tatry boli výbornou školou v lete i v zime. Na Kaukaz sme mohli, lebo to bol Sovietsky zväz. Prvá zahraničná cesta bola na Kaukaz v roku 1963, potom tam bolo zemetrasenie, nemohlo sa liezť, tak nás odviezli autobusom pod najvyššiu horu Elbrus. Vtedy som si vyskúšala aj tú výšku – 5 633 m, hoci lezecky je to ľahký terén. Bez aklimatizácie sme šli z tritisíc metrov skoro do 6 000 m – za jeden deň!

Vyplazila som sa tam, ale kolabovali tam aj chlapi. Pamätám si, že všetko som videla ružovo. V tom období už ženy skúšali prvú osemtisícovku, to bolo v roku 1959 – francúzsky a švajčiarsky výkvet viedla Claude Koganová. Vybrali si horu Čo Oja a výprava bola celkom úspešná, no nakoniec ich zmietla lavína. Dve z nich zahynuli, čím akoby sa potvrdilo, že tam ženy nepatria.

Vraj vám kedysi neveril ani Reinhold Messner.

Keď sme sa s Věrou Komárkovou vybrali do Himalájí, on tam chodieval každý rok. Niekto mu povedal, že sú tu dve ženy, ktoré chcú ísť jeho cestou, šli sme po jeho stopách. S Messnerom som sa však nikdy nestretla. Jedna Američanka sa ho spýtala, či to ženy môžu zvládnuť, a on povedal, že je to nezmysel.

Zato váš manžel vám vždy veril?

Hlavne ma podporoval. Nie je možné liezť na hory, ak nemáte doma dobré zázemie. Možno sa to manželovi tiež celkom nepáčilo, ale nebol žiadny macho. Vtedy tu boli Rusi, všetci sme boli zdeptaní, manžel pochopil, že som sa potrebovala v niečom realizovať. A ja som ho tiež vždy podporovala, keď šiel na výpravy. Na niektoré sme šli aj spolu, vtedy sa o syna starali babičky.

Prehováral vás niekedy syn, aby ste nešli na výpravy?

Nie, ako malý by asi aj chcel ísť. Manžel bol hlavne vodák, okrem horolezectva pre Čechov a Slovákov objavil aj dunajskú deltu, vtedy tam ešte nikto nechodil, Michal bol niekoľkokrát ako malé decko s ním. Neskôr s ním bol aj v Mongolsku ako tínedžer.

V dokumente vravíte, že s manželom ste sa občas aj hádali, lebo ani jeden z vás nebol submisívny. O čom?

O poriadku, on mal o ňom úplne iné predstavy. Tvrdil, že všetko nájde, kým neupratujem ja. Obaja sme pracovali na rovnakej fakulte, prírodovedeckej na Palackého univerzite v Olomouci. Ja som bola na matematike, na katedre algebry a geometrie, a on na zoológii, neskôr sa zameral na ekológiu. Bol prvým vymenovaným profesorom ekológie, bol veľká kapacita. Mal otvorenú myseľ a dal mi priestor, čo bolo na tú dobu prevratné.

Dokedy ste sa aktívne venovali horolezectvu?

Posledná výprava bola v roku 1996 pokus o Nanga Parbat (deviaty najvyšší vrch Zeme, vysoký 8 125 m n. m., leží v Pakistane v Kašmírskych Himalájach), bola som aj na rôznych nižších. Okrem lezenia ma bavilo po horách aj chodiť, prechodila som hory v Nepále aj Pakistane, skúšala som aj treky do neznámych oblastí. Liezla som asi do šesťdesiatky. Závisí to od toho, ako sa človek cíti. Mnohí končili skôr ako ja.

Šlo vám niekedy aj o život?

Niekoľkokrát, tomu sa nevyhnete. Niektoré situácie sú objektívne nebezpečné. Musíte si povedať, že ide o pravdepodobnosť. Veď nebezpečné je všetko, aj vyliezť na ulicu, ide o šťastie. Dúfate, že sa vám nič zlé nestane. Musíte do toho ísť stoicky, že sa ale niečo môže stať. Je to zvláštne, ale nie samovražedné uvažovanie, človek akoby si skúsil, čo to je byť tesne pred smrťou. Na druhej strane to likviduje strach zo smrti. Veľa ľudí lezie aj preto, že majú vnútorný strach, ktorý si chcú zhmotniť. Keď zvládnu nebezpečnú situáciu, pomôže im to zvládať aj iné problémy. Posilní im to sebavedomie.

Veľakrát ste cestovali do Pakistanu, a preto vám napadlo, že miestnym treba pomôcť, či ako?

Nie, za môj projekt v Pakistane mohlo zemetrasenie v roku 2005. Istá organizácia tam chcela postaviť megalomanskú nemocnicu, ale v priebehu roka zistili, že to nejde a uspokojili sa s menším cieľom. Do projektu sa zapojil Víťa Dokoupil a neskôr ja, poradili sme im, že Edmund Hillary urobil už dávno nemocnicu v horách. Tak nás tam poslali. Sponzorov sme nezháňali my, ale jedna neziskovka z Liberca. Víťa bol tiež horolezec, ja som bola desaťkrát v Pakistane, vyznala som sa tam, preto nám zverili úlohu postaviť nemocnicu a odovzdať niekomu kľúč.

Pôvodná predstava bola, že do nemocnice by mali lietať európski doktori, prečo to nešlo?

To je nezmysel, po prvé je tam príšerná, zložitá doprava. Po druhé, v zime tam panujú päť mesiacov absolútne neúnosné podmienky pre Európanov (mínus 30 stupňov Celzia), to by musel byť na všetko odhodlaný blázon, aby tam prišiel. A po tretie, je to hrozne drahé. Kto by to platil? Lepšie je spoľahnúť sa na domorodcov, ktorí poznajú pomery a vedia tam žiť. Pakistanských zdravotníkov platí štát. Keby týmto ľuďom dali do rúk nástroje, fungovali by, len ich nemali, kým sme im nedali nemocnicu.

V horskej dedine Arandu pod ľadovcom ste postavili aj školskú triedu, ktorú však po čase miestni zničili. Nebol to strašný pocit?

Bol, ale nedá sa čakať, že všetko bude fungovať hneď. Aj tak sme dosiahli veľa, deti chodia do školy, má sa otvoriť deväť tried. Predsa len sa miestnym viac priblížilo vzdelanie.

Ako vás v Arandu prijali?

Veľmi dobre, lebo chceli nemocnicu. Priniesli sme im antibiotiká, aby mohli liečiť choroby u nás už pomaly neznáme, ako týfus či paratýfus, rôzne črevné nákazy a zápal pľúc. Hovoria mi Dina alebo Miss Dina a Mr. Víťa. Miestni sú tam šťastní, len ich spôsob života je neudržateľný. Ich pastviny miznú, počíta sa s tým, že časom pôjdu obyvatelia preč a vznikne tam národný park ako v Nepále. Paradoxne tam má každý mobil. Ak majú signál, telefonujú, ale chytia ho až v meste Skardu, to je cesta niekoľko hodín džípom. Na mobile si pozerajú obrázky, keďže nevedia písať, esemesky nemôžu posielať. Ale niektorí využívajú hlasové správy a počúvajú indické pesničky.

Je váš pakistanský projekt väčší úspech ako všetky vaše zdolané hory?

Horolezectvo bolo pre mňa niečo úžasné. Keby bola normálna doba a neboli tu Sovieti, všetko mohlo byť inak, ale takto to bol jeden z mála spôsobov žiť v slobode. Na horách vás nikto neotravoval. Utekali sme zo šede a nespravodlivosti. Inak sme mali permanentný pocit poníženia, boli sme potichu. Ale čo sme mali urobiť? Upáliť sa ako Jan Palach? Všetci sa nemôžu upáliť, aby dali takto najavo odpor. Pocit slobody sme si každodenne vybojovávali v prírode. Prednášala som matematiku, kde sa nedá klamať – to bolo tiež povznášajúce.

Čo vaši rodičia, keď zistili, že leziete na hory? Boli z toho prekvapení?

Mama sa bála, ale nič s tým nenarobila. Sestra vyštudovala klavír v Prahe, neskôr sa vydala do talianskej Parmy, ďalší brat hral celý život ako čelista v Slovenskej filharmónii, títo dvaja boli profesionálni hudobníci. Najmladší brat mal autodielňu.