Kedy ste zistili, že vás láka práca záchranára?
Bol to dlhší proces. Zlomový bod nastal, keď som mal okolo 17 rokov a na strednej škole som sa dostal do kolektívu horskej služby ako dobrovoľník čakateľ. Chodil som pripomáhať do služieb a prvýkrát som sa dostal do situácie, keď som bol v blízkosti človeka, ktorý potreboval pomoc záchranárov. Vnímal som, čo sa deje a akým spôsobom mu vieme pomôcť.
Keď ste sa rozhodovali, či do toho ísť, nemali ste pochybnosti, či zvládnete pracovať pod takým tlakom?
Myslím si, že nie. Bola to postupná cesta. Počas toho, ako som sa v rámci svojej kariéry profiloval, som na to dozrieval. Mám jeden aspekt, ktorý mi v tom výrazne pomáha: keď sa nachádzam v kritickej situácii, tak platí, že čím je horšia, tým som rozvážnejší a pokojnejší. Je to devíza. Neviem, či som si ju vybudoval, alebo je to niečo vrodené, ale aj pri iných aktivitách, ako je letecká akrobacia či parašutizmus, dokážem byť stoicky pokojný. Je to pre mňa veľkým prínosom.
Aké boli vaše kariérne začiatky? Učili ste sa od svojich kolegov?
Keď som nastúpil do záchrannej zdravotnej služby, bol som vodič. Ide o pozíciu človeka, ktorý má najnižšie vzdelanie, respektíve si ho ešte dopĺňa. Je dôležitým členom tímu, ale je to nastavené tak, že sa do toho postupne dostáva. Nastupoval som pred šestnástimi rokmi, keď bola úplne iná doba. Keď to porovnám s dnešnými mladými ľuďmi, tak my sme boli niekde úplne inde.
Svojich kolegov som vnímal ako absolútnych profesionálov, vážil som si ich a bolo pre mňa cťou pracovať s nimi. Dnes to už tak nefunguje. Všade je nedostatok ľudí a tí, čo k nám nastúpia, nevnímajú túto prácu ako privilégium. V období mojich začiatkov som svoju prácu hltal, bol som šťastný, že sa mi tam podarilo dostať, vážil som si svojich kolegov a snažil som sa čo najviac naučiť. Podpísalo sa to aj na mojom ďalšom rozvoji, keďže som sa z pozície nezdravotníka vodiča výrazne posunul.
Učí sa teraz niekto od vás?
Pokiaľ niekto prejaví záujem, snažím sa odovzdať to, čo viem, a čo si myslím, že by som mohol odovzdať. Ale tak ako som povedal, doba sa zmenila a vnímam obrovský rozdiel medzi dnešnou generáciou mladých záchranárov a tou našou. Nevidím tam také nasadenie, aké bolo u nás, keď sme nastupovali.
Je to podľa vás spôsobené súčasným stavom zdravotníctva alebo rozdielnou povahou mladej generácie?
Myslím si, že je to kombinácia týchto dvoch faktorov. Nemalú úlohu určite zohrávajú aj technológie a sociálne siete. Je podstatne náročnejšie učiť dnes ľudí jemné techniky komunikácie s pacientmi. Žijeme v pretechnizovanej dobe, hoci my v záchrannej službe ňou nie sme až tak postihnutí, pretože máme minimum prístrojového vybavenia. Ale aj pacient sa mení. Máme k dispozícii internet, Google a ChatGPT, čiže nie je problém stať sa „docentom medicíny“.
Práve počas dnešnej nočnej som mal pacienta, ktorý mal zdravotnú ťažkosť, tak začal „gúgliť“ a skončilo sa to výjazdom záchrannej služby. Všetko sa dynamicky vyvíja a treba sa tomu nejako prispôsobiť. Keď som bol študentom, svojich kolegov som otravoval, neustále som za nimi chodil s otázkami. Dnes vám študent príde do služby, sadne si na gauč, poťažmo sa niektorý pozdraví, niektorý nie. Ja ani neviem, kto to je. Záujem o prácu u nich nevnímam v takom rozsahu, ako to bolo u nás.
Nemáte obavu, ako to bude vyzerať o 20 rokov?
Mám, ale to už tu nebudem. (smiech) Ak sa pýtate na dôvod, toto je jeden z nich.
Foto: Archív Michala Pečíka
Pri akých situáciách sa ako záchranár ocitáte najčastejšie?
Predpokladám, že vás teraz šokujem, ale najčastejšie sa vyskytujem u starších pacientov, ktorí majú chronické, zhoršujúce sa ochorenia, a keďže nám výrazne zlyháva ambulantná sféra, tak ju suplujú výjazdy záchrannej zdravotnej služby. Vezmeme ich do zdravotníckeho zariadenia, kde im aj tak málokedy pomôžu, pretože z dlhodobého hľadiska je starostlivosť o týchto pacientov delegovaná na ambulantnú sféru.
Osemdesiat percent mojej práce sú starí chorí ľudia, ktorí aj v kontexte toho, že nám starne populácia, pribúdajú. Ak by sme z tejto veľkej bubliny vystúpili smerom k urgentnejším stavom, jednoznačne dominuje sťažené dýchanie a bolesti na hrudníku, ktoré sú často chronickými ťažkosťami seniorov, a z tých akútnych sú to infarkty a náhle cievne mozgové príhody. Čo sa týka traumatických a úrazových stavov, prevládajú tie, ktoré vznikli pri dopravných nehodách, a v menšej miere sú to rôzne úrazy v domácnosti či v záhrade.
Spomínali ste, že čím extrémnejšia situácia, tým ste pokojnejší. Zažili ste však počas zásahu niečo, čo sa vás hlbšie dotklo?
Určite áno. To, že v danej chvíli dokážem situáciu prijať a komfortne v nej pracovať, udržiavajúc svoje schopnosti maximálne vycibrené, aby som podal dobrý výkon, neznamená, že sa ma to nedotýka. Keď sa niečo stane, napríklad sa akútne zhorší pacientov stav alebo sa mi po zoskoku dlhšie otvára padák, tak som v danej chvíli schopný pragmaticky si vyhodnotiť, čo sa deje, čo treba urobiť a aké mám možnosti.
Keď situáciu úspešne vyriešim, tak to na mňa doľahne – no ja si dovolím, aby to na mňa doľahlo, pretože to považujem za veľmi dôležitú súčasť psychohygieny. Prežiť si tie veci, dovoliť si byť unavený, vyrozprávať sa z toho, analyzovať si to v sebe. Nepotláčam to. Som človek ako každý iný.
Komunikujem to aj cez sociálne siete – nie sme hrdinovia, sme takí ako všetci ostatní. Sú však situácie, v ktorých viem, že keď zlyhám, doplatí na to pacient. To sú tie najťažšie. Pre mňa situácia, ktorá je síce veľmi zlá, ale vidím, že pacient má minimálne šance, nie je až taká zaťažujúca, ako situácia, o ktorej presne viem, že od môjho rozhodnutia závisí to, či pacient prežije.
{* koniec-embed *}
Ako zvládate udržať si chladnú hlavu v komunikácii s pacientom, ktorá neprebieha úplne bez problémov?
Opäť vás možno trochu prekvapím, keď poviem, že je podstatne jednoduchšie komunikovať s pacientmi ako s ich príbuznými. Najťažšie na našej práci je mať čistú a dobrú profesionálnu komunikáciu s príbuznými. Mnohokrát sa totiž dostávame do trojuholníka záchranári – príbuzní – pacient. Príbuzní sú frustrovaní z toho, že nefungujú ambulancie, pacient má chronický problém, ktorý sa zhoršuje, a oni očakávajú zázraky do troch dní a nemožné na počkanie.
Vo väčšine týchto prípadov je ťažké komunikovať a vysvetliť im, že privolanie záchrannej služby ten problém reálne nerieši, práve naopak, niekedy ho môže aj skomplikovať s tým, že do toho vstúpi iná zložka, ktorá im nevie pomôcť. Čo sa týka komunikácie so samotnými pacientmi, je to proces. Po rokoch ju človek zvládne, naučí sa, ako na to.
Veľmi dôležité je navnímanie vecí prostredníctvom neverbálnej komunikácie – nejde len o gestiku, posturiku či mimiku. Sme špecifickí tým, že vstupujeme do pacientovej intímnej zóny, teda na miesto, kde nemôže kamuflovať. Keď vám príde pacient do ambulancie, môže vám povedať, že nefajčí, nepije alkohol, ale keď prídem k nemu domov a vidím tam nedopité fľašky od vodky na zemi a na kuchynskej linke vyprážaný rezeň, tak mi nemôže povedať, že má perfektný životný štýl.
Foto: Archív Michala Pečíka
Ste súčasťou dokumentárnej série Tiesňová linka. Ako to funguje? Dávate ľuďom vopred vedieť, že so sebou privediete kameramana? Majú právo odmietnuť?
Keď mi prišla ponuka, či by som bol ochotný spolupracovať, chcel som zachovať dve veci. Prvou bola autenticita – aby to bola dokumentárna séria, v ktorej nebudeme nič hrať. Všetko, čo je v Tiesňovej linke vidno, je skutočné. Druhá vec je edukačný presah. S tým súvisí aj to, že nemôžete plánovať dopredu.
Nevieme, čo nás čaká, nič tam nie je hrané. Kameraman si točí a ja si ho absolútne nevšímam, sme s chalanmi dohodnutí tak, že každý si robí svoju prácu. Keď prichádzame na samotnú adresu, ja ako lekár poviem príbuzným alebo pacientovi, že máme so sebou kameru a natáčame dokumentárny seriál o záchrannej službe. Buď sú s tým v poriadku, alebo keď vidím, že sa s tým necítia úplne komfortne, tak im poviem, že je možnosť rozostriť im tváre tak, aby neboli identifikovateľní.
V prípade, že si to neželajú, musím to rešpektovať. Ešte sa s nimi potom skúsi dohodnúť kameraman, ale ja už nemám priestor na to, aby som s tým strácal čas – toto všetko sa deje za pochodu. Deväť z desiatich ľudí s tým napokon súhlasí, pretože pochopia, že to nie je nič zlé. Keď však po natočení povedia, že si to neželajú, nesmie sa to zverejniť. Náš tím to plne rešpektuje.
Ako túto prácu zvládajú kameramani?
Zatiaľ dobre. Spolupráca s nimi je veľmi konštruktívna a fajn, nevidno na nich, že by tie situácie nezvládali. Jednotlivé diely Tiesňovej linky potvrdzujú moje slová, že vo väčšine prípadov nejde o dramatické ohrozenia života.
Prostredníctvom vášho instagramu sa snažíte vzdelávať. Sú Slováci náchylní veriť hoaxom týkajúcim sa zdravia?
Oveľa častejšie, než by sme si chceli pripustiť.
Čím to je?
Zanedbaným školstvom, zlou úrovňou vzdelávania v oblasti kritického myslenia, neschopnosťou už aj dnešnej mladej generácie filtrovať informácie a ich zdroje. V lete budem mať 37 rokov, ale ešte si pamätám dobu, že keď som si chcel niečo zistiť, musel som ísť do knižnice, zadovážiť si knihu, ktorá sa týkala danej témy a mala svojich autorov a recenzentov. Tým pádom boli dané informácie overené.
Je úplne v poriadku, že dnešná doba je digitálna a posúvame sa niekam inam. Ani ja neodporúčam študentom učiť sa z kníh, pretože aj ja sám som počas štúdia medicíny využíval množstvo externých materiálov z internetu. Na Oxforde dokonca zrušili prednášky, majú namiesto toho YouTube videá. Má to svoj zmysel. Problémom však je, že na internete sa nachádzajú absolútne nefiltrované informácie.
Ak ste zvyknutí hľadať cez Google, máte veľký problém. A robí to drvivá väčšina ľudí, či už mladých, alebo seniorov. TikTok ma našťastie obchádza, ten je pre veľmi mladých ľudí, ale venujem sa tvorbe na Instagrame a prezdieľavam ju na Facebook. V štatistikách vidím dosah v rámci jednotlivých skupín – Facebook využívajú najmä starší, Instagram je tak od 20 do 40 rokov a TikTok je pre tínedžerov. Ľudia sa extrémne rýchlo dokážu dostať k informáciám.
Keď som kedysi potreboval niečo zistiť, stálo ma to pomerne veľké úsilie, musel som cielene pátrať a nájsť vhodný zdroj. Dnes si odomknete telefón, a ak máte ChatGPT, za 15 sekúnd vám dá informáciu o čomkoľvek, na čo si spomeniete. Ak tento nástroj neviete správne používať, platí, že ak je zlý vstup, bude zlý výstup. Toto sa, bohužiaľ, deje, a z môjho pohľadu je to kardinálny celospoločenský problém.
Keď na Facebooku vidím nekvalitné video, ktoré je na úplne prvý pohľad deepfake, a ľudia tomu veria a zdieľajú to, ide o obraz toho, ako zle na tom sme. Mám z toho veľkú obavu a v rámci svojich vedomostí a schopností sa snažím popularizovať medicínske témy, ktoré sa týkajú mojej oblasti. Snažím sa to ľuďom priblížiť obyčajným, prístupným jazykom.
Absolútne zlyhávame v poskytovaní prvej pomoci. Z desiatich prípadov nie je deväťkrát poskytnutá vôbec a ten desiaty je poskytnutá zle. Čísla sú katastrofálne, ale myslím si, že si za to do istej miery môžeme vysypať popol na hlavu aj my zdravotníci. Keď vidím, ako komplikovane sa vysvetľujú a učia postupy prvej pomoci, je mi z toho veľmi smutno.
Vidím za tým snahu ukázať, akí sme múdri, ale na konci dňa je výsledok taký, že ľudia prvú pomoc neposkytnú, pretože v tom buď majú guláš, alebo sa boja, že to urobia nesprávne. To je to, čo sa snažím odstrániť v rámci mojej komunikácie s verejnosťou aj s kolegami. Nemali by sme z toho robiť jadrovú vedu.
Priznávam, že sa mi dostáva aj negatívna spätná väzba zo strany odbornej obce, pretože to vnímajú ako znevažovanie ich vedomostí, ale nie je to tak. Keď niečo chcete podať verejnosti tak, aby to pochopila a dokázala to využiť v kritickej chvíli, musí to byť zrozumiteľné, inak to nejde.
Foto: Archív Michala Pečíka
Nemala by byť prvá pomoc zakomponovaná do základného vzdelávania s tým, že by si ju žiaci pravidelne precvičovali? Osobne som sa s prvou pomocou stretla až v autoškole.
Jednoznačne mala. Ak by som na to mal nejaký dosah, bolo by to povinnou súčasťou kurikula už na základnej škole. Overené štúdie dokázali, že resuscitovať dokážu už 5-ročné deti. Je to opäť prejavom zlyhávania nášho školstva. Nie je to ani téma, ktorou by sa niekto vôbec zaoberal, čo je veľký problém.
Som lekár, ktorý robí dlhé roky v záchrannej službe a venuje sa urgentnej medicíne. Ale keď budem ležať v bezvedomí na chodníku, všetky moje vedomosti sú úplne zbytočné, pretože bude záležať na človeku, ktorý sa pri mne pristaví. Preto sa to ľuďom snažím neúnavne vysvetľovať, dávam im miniškolenia, pochválim ich, ak urobili niečo dobre, alebo ich, naopak, upozorním na chyby.
Niekedy sa stane, že ľudia sú nespokojní s tým, ako dlho nám trvalo, kým sme prišli. Treba si však uvedomiť jednu dôležitú vec: o tom, či človek, ktorý je akútne ohrozený na živote, prežije, alebo nie, nerozhoduje systém záchrannej zdravotnej služby v prvých minútach, pretože ani tie najvyspelejšie krajiny nedokážu dostať profesionálnu pomoc k pacientovi včas, teda do troch minút. Ich priemerné dojazdové časy sú päť až osem minút, u nás je to niečo vyše desať minút.
V skutočnosti je to však jedno, pretože ak je človek v akútnom, život ohrozujúcom stave, teda má zastavenie obehu, masívne krvácanie alebo sa dusí, a nie je mu dobre poskytnutá prvá pomoc, záchranka nestihne prísť včas. Hovoríme tomu reťaz prežitia – prvé ohnivko sa začína u laika, ktorý sa nachádza na mieste. Stále platí, že každá reťaz je taká silná ako jej najslabšie očko.
Môže v poskytnutí prvej pomoci pomôcť komunikácia s operátorom tiesňovej linky?
Jednoznačne áno. Sú špeciálne školení na to, aby v takýchto prípadoch poskytovali tzv. TANR – telefonicky asistovanú neodkladnú resuscitáciu. Lenže opäť narážame na to, že volajúci musí dané pokyny uskutočniť, no neurobí to.
Mnohokrát ide o extrémne jednoduché úkony, ako záklon hlavy cez bradu na spriechodnenie dýchacích ciest, no ľudia to neurobia, prípadne v šoku a zmätku začnú vyťahovať jazyk z úst – keď potom prídeme, vidíme vývratky a pohryzené prsty. Prvú pomoc musí vedieť poskytnúť každý, od 5-ročných detí až po geriatrických pacientov, ktorí netrpia demenciou. V opačnom prípade má pacient minimálne šance na prežitie.
Akým spôsobom zo seba striasate napätie a stres z práce?
Myslím si, že práca mi už stres nespôsobuje. Je to asi vec nastavenia: keď kardiochirurg každý druhý deň operuje srdce, po istej dobe už to berie ako rutinu. Nie je to pre mňa už také ako kedysi. To, čo v niekom vyvoláva adrenalín, ma trochu nabudí, ale v zásade je to pre mňa niečo, na čo som už zvyknutý.
Nemám rád, keď sa naše povolanie označuje ako poslanie, radikálne s tým nesúhlasím, pretože ide o prácu, za ktorú dostávam peniaze. Slovo poslanie zvádza k mystifikácii a k nadraďovaniu. Sme ľudia, ktorí robia chyby. Pracujeme síce v špecifických podmienkach, ale nie sme ničím extrémne výnimoční. Nemám potrebu robiť akútne zásahy v rámci psychohygieny.
Venujem sa pohybu, snažím sa udržiavať aj kvôli svojim voľnočasovým aktivitám. Jedno z mojich odporúčaní je diverzifikovanie činnosti, nevenujem sa len jednej veci. Mám pozemnú a leteckú záchrannú službu, venujem sa nejakým študijným veciam, dopĺňam si manažérske a technické vzdelanie. Aktívne lietam, robím akrobaciu a parašutizmus. Môj čas je teda rozdelený medzi rôzne typy aktivít.
Jedna z vecí, ktorá je u mňa veľmi špecifická, je, že keď skončím v službe, zatvorím za sebou dvere a ďalej sa prácou nezaoberám. Niektorí kolegovia prídu do práce a idú si čítať záznamy tých, ktorí mali službu pred nimi. Ja to tak nemám a úprimne poviem, že ma to nezaujíma.
Nie je to o tom, že by som bol vyhorený alebo že by som svoju prácu nemal rád, ale nastavujem si svoje limity. Je to v podstate forma psychohygieny – dokážem si povedať dosť a nenosím si to domov. Vo výnimočných prípadoch sa to stane, občas sa potrebujem vyventilovať, porozprávať sa s ľuďmi vo svojom okolí, ale to sú naozaj zriedkavé prípady.
