Pre väčšinu súčasníkov však nemalo konkrétnu tvár, lebo Quislinga v októbri 1945 popravili a v histórii zostalo z neho iba odsúdeniahodné torzo. V novom filme o jeho posledných dňoch vo vyšetrovacej väzbe, na súde a v cele smrti pred popravou spoznávame Vidkuna Quislinga do podrobností. Tento Hitlerov obdivovateľ bol počas druhej svetovej vojny šéfom bábkovej pronacistickej vlády v Nórsku a film rozpráva skutočný príbeh jeho života.
Scenár, napísaný kolektívne, vychádza zo zápiskov Pedera Olsena (hrá ho Anders Danielsen Lie, známy z filmov Je mi zo seba zle, Utøya, 22. júl či Najhorší človek na svete), ktorý z poverenia biskupa poskytoval pastoračnú starostlivosť Quislingovi (Gard B. Eidsvold) vo väzení, počas procesu pred kontribučným súdom a potom v očakávaní popravy. Dej sa odohráva väčšinou vo väznici Akershus, kde sa protestantský kňaz a odsúdenec stretávajú v cele a veľa sa zhovárajú.
Spočiatku Quisling kňaza odmieta, ale postupne prijme možnosť v debatách s ním si ujasňovať samého seba. Získa si ho pastorova láskavosť a jeho vzdelanosť. Stále je však presvedčený o svojej nevine, hovorí, že chcel iba ochrániť nórsky národ a že na Hitlerovi mal čo obdivovať. Vraj sa stotožňoval s jeho úvahami o svete, podobnými tým, ktoré Quisling spracovával v životnom filozofickom diele Universum. A divák vidí, že mali veľa spoločného aj v povahe. Obaja boli samoľúbi, ctibažní, tvrdohlaví a sebastrední.
Za politika však hovoria predovšetkým jeho skutky a kňaz Quislingovi pripomína, že často išlo o zločiny. Hitler neváhal nechať vraždiť nevinných ľudí a dialo sa to aj v Nórsku. Tiež boli odtiaľ vyvezení Židia do koncentračných táborov. Ako to mohol vo funkcii predsedu vlády dopustiť? Quisling namieta, že nevedel o tom, čo sa robí v táboroch, že netušil, aký osud postihol nórskych Židov. Jeho obhajoba v mnohom pripomína obhajobu slovenského "Quislinga“ Jozefa Tisa pred Národným súdom v roku 1947.
Spoločné mali aj to, že do poslednej chvíle neprejavili žiadnu ľútosť nad svojimi činmi. Quisling je podobne ako Tiso presvedčený, že spoluprácou s Hitlerom zachránil štát a národ pred zánikom. Aj krátko pred smrťou zvolá smerom k popravnej čate: Som nevinný, idete zastreliť nevinného!
Jeho posledné slová však nie sú záverom filmu. Ten patrí kňazovi, ktorý zdedil Quislingov klobúk, odloží ho v parku cestou domov z väzenia, kde sa poprava konala. Však ani ten klobúk by nikto nechcel! Možno vtedy sa Olsen rozhodol, že svoje zápisky zo stretnutí v cele smrti zverejní a priblíži, ako rozmýšľal Quisling, ako človeka vedú jeho myšlienky.
Čítajte viac Apríl v kinách: Príbeh kolaboranta, rande z nočných môr či Minecraft vo filme
Film sa však neodohráva len vo väzení, v súdnej sieni a na popravisku. Dáva nazrieť aj do Quislingovho súkromia. Jeho žena Maria (v podaní Lisy Carlehed) pochádzala z Ukrajiny. Quisling sa s ňou zoznámil, keď v sovietskom Rusku pôsobil ako diplomat a zároveň sa podieľal na pomoci obetiam hladomoru a Stalinovej krutovlády. Vtedy si vraj predsavzal, že život zasvätí boju proti boľševizmu, ktorý bol podľa neho väčším zlom ako nacizmus.
Do filmovej podoby zápisky výborne pretlmočil Erik Poppe (tvorca filmov Utøya, 22. júla a Emigranti). Tento režisér začínal ako fotograf v novinách, potom bol kameramanom a všetky svoje skúsenosti vo filme využil. Sústredil informácie, premyslel vizuál a vybral dobrých hercov, aby nakrútil pútavé svedectvo o človeku, ktorý vstúpil do histórie ako vojnový zločinec, ale nahováral si, že zachraňuje národ a pomáha svojej krajine.
A na záver ešte zaujímavosť – vila v Osle, v ktorej sa film nakrúcal, bola Quislingovým domovom počas vojny. Teraz v nej sídli nórske Centrum pre štúdium holokaustu.
