Získavate cenu Slnko v sieti za celoživotný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre – máte pocit, že na vašu filmovú prácu svietilo slnko?
Myslím, že na moju filmovú prácu slnko svietilo vždy. Samozrejme, nebolo vždy jasné, niekedy bolo trošku zastreté mrakmi alebo hrozila búrka, ale v mojej profesijnej dráhe som mal šťastný život. Nemôžem byť ani trocha nevďačný a ani trocha ľutovať nič, čo som prežil a skúsil, aj čo som si pri tom pretrpel.

Vaše filmy získali aj medzinárodnú pozornosť a ocenenia – Mário a kúzelník, Chodník cez Dunaj. Vašu seriálovú tvorbu však v televízii veľmi nereprízujú. Prečo?
Týka sa to nielen seriálovej tvorby, v ostatnom čase sú problémom autorské práva. Osobitne ma to mrzí pri minisérii Útek do Budína, do ktorej vložila Slovenská televízia veľké prostriedky, nakrúcali sa náročné kostýmové scény so špičkovými hercami, na Slovensku aj v Čechách, v exteriéri. V Slovenskej televízii to odvysielali ako jednu premiéru a jednu reprízu, viac nie, v Čechách aj desaťkrát. Je mi to ľúto, lebo to považujem za nevyužitie vložených prostriedkov – umeleckých, ľudských aj materiálnych. Projektov, ktoré sa nereprízujú, je veľa a mali by sa vysielať, pretože sú stále aktuálne, živé a určite by divákov zaujímali. Boli by veľkým obohatením v televíznej produkcii, ktorá je dnes zúžená na denné seriály, ktoré ponúkajú len jednoduché rozptýlenie.

Vy sám ste pri príležitosti ocenenia vybrali svoj film Posledný coctail. Čím je výnimočný?
Diváci ho málo poznajú a pritom je to skvelý koncert Milana Lasicu a Stana Dančiaka podľa komediálnej absurdnej drámy Sławomira Mrożka Veľvyslanec. Je to zaujímavý príbeh a povie veľmi veľa aj o dnešných pomeroch doma aj vo svete, k turbulentným zmenám, ktoré sa dejú. V istom zmysle poskytuje vizionársky pohľad, čo nás môže čakať, keď budeme ľahostajní k veciam, ktoré sa okolo nás dejú.
S obľubou ste si pre svoje filmy vyberali nie ľahké spoločensko-politické témy. Prečo?
Je to prirodzené, narodil som sa po vojne, zažil som 50. aj 60. roky, veľmi dobre si pamätám všetky tie zmeny, vrcholy a pády demokracie, obdobia totality, ústrkov, násilenstva, chamtivosti, mocibažnosti, zneužívanie moci na všetkých úrovniach, nielen na tej najvyššej. Bol som svedkom autentického obrazu života, skutočnej pravdy o živote. A pravda je len jedna, keď vnímame, čo spĺňa kritériá morálky, hodnoty, spravodlivosti – tie sú nadčasové. Bol som svedkom, ako moji rodičia prežívali veľmi ťažké časy 50. rokov, ako som ja sám prežíval normalizáciu a musel som podstúpiť kompromisy, s ktorými som sa dlho vyrovnával. Na konci života si stále spytujem svedomie v mnohých osobných vzťahových veciach, v mojich postojoch, chybách a vyrovnávam sa s tým prostredníctvom mojej autorskej tvorby. Umelec sa prostredníctvom svojho diela vyrovnáva so svojimi vnútornými besmi, túžbami, potrebou byť pevný, silný, byť sám sebou.
Pri tvorbe ste sa dvakrát tematicky stretli s Milošom Formanom – nakrútili ste film Zabudnite na Mozarta aj Nebezpečné známosti. Bola to náhoda, že ste siahli po tej istej téme?
Nie, my sme to robili skôr, aj jednu a druhú látku. Keď už boli v barrandovských ateliéroch postavené dekorácie pre Amadea a bol na ne pozrieť, hovorím si: kristepane, aký som si ja odhryzol kus! Ako sa budem s týmto porovnávať – lebo porovnávať sa, pochopiteľne, bude. Producent Karel Dirka sa dohodol s americkou produkciou, že náš film počká, ale vôbec ma to nemrzí. Zabudnite na Mozarta reprezentoval nemeckú kinematografiu na festivale v Benátkach a chodia po svete spolu s Amadeom ako dvojčatá. Mnohí kritici sa dohadujú, ktorý film je poctivejší, ktorý je silnejší, lepší. To ma teší, ale myslím, že dva takéto filmy sa porovnávať nemajú, nie je to férové, je nekorektné porovnávať dve diela, ktoré sa zaoberajú tou istou látkou, lebo každé je samostatné a hovorí samo za seba. Pre mňa bolo veľkou satisfakciou, že v New Yorku v požičovni videokaziet som našiel svoj film Zabudnite na Mozarta na poličke medzi veľkými nemeckými režisérmi ako Schlöndorff, Herzog, Fassbinder a ďalší – a tá kazeta bola dosť ošúchaná, čo znamená, že sa požičiavala. Čo si viac môžem priať?

Máte za sebou bohatú filmovú a televíznu tvorbu a vlani ste pri filme Spiaci účet povedali, že je to váš posledný. Nie je vám ľúto za niektorými témami, ktoré ste nespracovali?
Smozrejme, že sú témy a príbehy, aj osobné, ktoré som plánoval a z rôznych dôvodov som pred nimi uprednostnil iné. Ale myslím, že stačilo, treba vedieť skončiť, a nie nasilu dokazovať svoj potenciál. Môžem ho vyplniť dostatočne, som činorodý človek, mám veľa záujmov a nielen intelektuálnych, rád pracujem fyzicky, takže mám čo robiť.

