Obľúbená herečka Daniela Kolářová z filmov Zdeňka Svěráka: Zo správ o politike mi naskakuje husia koža

Už ako dieťa ste si zahrali v rozprávke v karlovarskom divadle a opísali ste to ako nádheru. Čo pre vás divadlo znamená dnes?

Vtedy som to vnímala ako dieťa, ktoré dostalo možnosť po prvý raz sa pozrieť do zákulisia. To bol úplne iný vnem. Netušila som, že existuje niečo ako maskérňa, rekvizitáreň a celá zadná prevádzka divadla, ktoré ako diváci nevidíme, keď sledujeme predstavenie. Ak sa pýtate na životnú cestu divadlom, človek sa za pochodu učí veľa vecí. Mala som ako študentka predstavu, že človek má možnosť z javiska určitým spôsobom ľuďom uľavovať, korigovať životné hodnoty, neskôr som sa poučila, že to tak vždy nemusí byť.

Ale aj tak zmysel divadla je v tom, že sa človek naučí myslieť dramaturgicky. Keď poznáte zámer a scenár je kvalitný, tak nachádzate množstvo možností korekcií pre seba. Stretávate sa totiž so situáciami, ktoré ste nezažili alebo o nich neviete. Učíte sa myslieť na postavu a prichádzať na to, prečo sa istým spôsobom správa – pretože to nemusí byť vždy kladná záležitosť.

Vedeli by ste žiť bez divadla?

Ale áno, teraz už áno, ale vtedy som si to nevedela predstaviť. Bola to pre mňa alfa a omega. Keď si založíte rodinu a máte deti, začnete sa akoby rozdvojovať, lebo musíte fungovať doma aj v divadle, niekedy to bolo troška zložitejšie. Ale nič neľutujem, keď sa ohliadnem späť, bolo to pekné, hoci nie vždy. Človek však má schopnosť zlé veci vytesňovať.

Hráte stále na štyroch pražských scénach (Studio DVA divadlo, Divadlo Viola, Činoherní klub, Vršovické divadlo MANA ), ako si vyberáte hry?

Snažím sa hospodáriť s časom, pretože mi ubúdajú sily. Samozrejme, vždy ide o kvalitu scenára a réžie, to spolu súvisí. Snažím sa vyberať si podľa svojich kritérií kvalitu a určitý spôsob posolstva.

Aj niektoré ponuky odmietate alebo zlé už ani nedostávate?

Ale áno, odmietam, pretože ako vám ubúda času, nechcete sa zdržovať hlúposťami či povrchnosťami.

Deň pred naším rozhovorom ste hosťovali v bratislavskom divadle Astorka s predstavením Malý princ. Čím je výnimočná táto hra?

Viete čo, je to z prostredia Divadla Viola, takže sme mali trochu obavu, ako to ľudia v Astorke prijmú. Totiž prostredie pražskej Violy je úplne miniatúrne, javisko je celkom pri hľadisku, sú tam stolčeky, ľudia si môžu objednať víno či iné nápoje, sledovať predstavenie. Náš Malý princ je špecifický tým, že je akoby čítaný, hoci komunikujeme s divákmi. Je to také premýšľavé predstavenie, kde na vás pôsobia aj emócie. Takže sa to odlišuje od nejakých dramatických situácií. V prvej polovici sa číta z korešpondencie Antoina de Saint-Exupéryho s maminkou, s ktorou mali veľmi vrelý vzťah. V druhej polovici sú ukážky priamo z Malého princa. Nakoniec sme boli veľmi milo prekvapení v Astorke, pretože diváci to vzali pekne, aj keď je priestor Astorky o dosť väčší než Viola.

Je Malý princ vaša obľúbená kniha?

Áno, čítala som ju a bola som z nej nadšená. Keď som po rokoch dostala ponuku na tento spôsob interpretácie, tešila som sa.

Aké knižky ešte rada čítate? Vraj ste vášnivá čitateľka.

Rada čítam všetko možné, ale samozrejme, občas si to spestrím aj dobrou detektívkou – všetky možné prozaické záležitosti. Nedávno som čítala knižku od nášho pána prezidenta, reportáže z Číny… Na knižky nemám toľko času, ako by som si želala, takže sa teraz teším na prázdniny, že si to vynahradím a budem čítať ako blázon.

Dočítala som sa, že knižky odkladáte, keď pripravujete novú hru, lebo na to človek potrebuje čistú hlavu. Platí to?

Áno, koľkokrát sa musíte učiť divadelné texty a už sa vám tam nesmie nič iné pliesť. Takže medzi tým lavírujem a musím si na čítanie knižiek vyhradiť čas.

Malého princa už hráte veľa rokov, premiéra vo Viole bola ešte v roku 2008.

Strašne dlho to hráme, už sme si mysleli, že to bude končiť, ale stále je o Malého princa záujem, čo nás milo prekvapilo.

Ste rada, keď sa predstavenie takto dlho udrží na repertoári, alebo radšej skúšate už niečo nové?

Malý princ špeciálne je taký odlišný od všetkého ostatného… Samozrejme, nechcela by som ho hrať desaťkrát za mesiac, ale teraz ho hráme dvakrát mesačne a to je akurát. Je to pre určitý druh publika, nie je to žiadna všeobecná „řachanda“.

Je každé predstavenie, čo odohráte, iné?

Je, veľkú rolu v tom hrá vnímanie publika. Keď diváci reagujú, viete, že to funguje. Niekedy sa stane, že v publiku sa objaví ostrovček, dvaja ľudia reagujú a ostatní sú mlčanliví, ale ani to neznamená, že to nevnímajú, možno len iným spôsobom. Fakt je, že Exupéry má svoj druh humoru a nie každý ho vníma okamžite.

Viete divákov nejako vyburcovať, keď máte pocit, že nereagujú, ako by ste čakali?

Niekedy herec v divadle inštinktívne pridá a začne exhibovať, to nemám rada, lebo sa tým môže porušiť zmysel. Neznášam, keď niekto exhibuje na úkor témy, len aby si vydobyl potlesk za lacné žartíky. Snažíme sa udržať to v možnostiach, ktoré text ponúka. Niekedy ľudia reagujú báječne, spontánne a niekedy je to inak. Všetci herci si hovoria, keď sa podarí predstavenie a diváci veľa reagujú a tlieskajú, že dnes boli skvelí ľudia.

Myslím, že sám Zdeněk Svěrák kdesi povedal, že jeho scenáre boli úspešné aj preto, že na základe divadelných hier vedel odhadnúť, čo bude fungovať, vycibril si to na divadelných divákoch. Je to možné?

Určite, Zdeňkove scenáre sú vždy dokonale vystavané k pointám. Robí to úžasne, lebo to vyzerá naoko obyčajne. Má svoj zmysel pre humor.

Bol Zdeněk Svěrák váš obľúbený herecký partner?

Áno, nestretávame sa denne v civile, lebo on má svoje povinnosti v iných divadlách, často cestuje, ja mám svoje povinnosti, ale keď sa stretneme, ako naposledy pri nakrúcaní filmu Betlémské světlo, je to vždy veľmi fajn. Myslím, že si rozumieme, hodnotovo i „kumštýrsky“.

Zdeněk Svěrák povedal, že sa v niečom podobáte jeho skutočnej manželke Boženke, že ho dokážete „utřít“ tak, že ho to vôbec neurazí. Súhlasíte?

Myslím si, že postavu svojej ženy, ktorú hrám, píše podľa svojej ženy, pani Svěrákovej. Stretla som sa s ňou len raz, ale myslím, že presne takú perfektnú partnerku Zdeněk potreboval.

Jednou z najmilších komédií je podľa Svěráka Kulový blesk, kde ste tiež účinkovali. Ktorú komédiu či film máte najradšej vy?

Mám rada skoro všetky. Kulový blesk je skvelý, lebo je tam kopa vynikajúcich aktérov a bolo to krásne nakrúcanie. Za seba mám však najradšej Obecnú školu, pretože pani učiteľka Maxová – nie je to žiadna hlavná rola – ma zaujala svojou odlišnosťou od všetkého, čo som dovtedy robila. Bola to zvláštna situácia, nakrúcať v triede s neposlušnými chlapcami. Bolo to z obdobia, keď sa učiteľky nemohli vydávať. Tak som jej vymyslela životopis, že žije so svojou starou chorou mamičkou, ktorú opatruje. Kým odíde do školy, musí nakŕmiť králiky, vypustiť sliepky a až potom pozbiera odvahu, aby v škole dokázala predstúpiť pred tých chlapcov.

A ako si spomínate na ďalší film, kde ste si zahrali so Zdeňkom Svěrákom (spoluautorom scenára), Na samotě u lesa? Tento film z roku 1976 je jedným z najobľúbenejších mojej dvanásťročnej netere, pre ktorú ste jej obľúbenou herečkou.

Jéžišmarjá (poteší sa). To sa nakrúcalo cez prázdniny, lebo v lete sa v divadlách nehralo a pre produkciu to bolo takto jednoduchšie s hercami. Bola tam milá atmosféra, režisér Jiří Menzel aj kameraman Jaromír Šofr boli perfektne pripravení. Pán Kemr tam vytvoril úžasnú figúru a myslím, že si to veľmi užíval, rovnako ako my všetci. Štáb bol príma, všetko fungovalo, nakrúcalo sa vonku a bolo krásne leto.

Nefungujú tieto staré filmy dodnes tak dobre preto, že boli naozaj zo života, situácie nešušťali papierom, všetky pôsobili, že sa museli stať?

Je to tak, na tom si práve Zdeněk dáva záležať, aby to boli obyčajné situácie, ktoré ľudia mohli či môžu zažiť sami v živote. Konštrukcia dialógov, či už v divadle, alebo vo filme, je veľmi dôležitá. Ak sú zmätené a nabubrené, tak sa to zle spracováva a učí. Zatiaľ čo reálne dialógy sa učia dobre, rozumiete im, lebo sú zo života.

Vo filme Betlémské světlo je scéna, kde sa Vojta Kotek pýta postavy Zdeňka Svěráka, prečo posiela klasický papierový list a nie mail, ako to dnes ľudia robia. Bola to vtipná scéna, kde sa konfrontoval svet starých a mladých…

Svet sa strašne mení, už sa takmer neposielajú pohľadnice a celkovo sa papierová korešpondencia vytesňuje.

Vy ešte niekomu píšete listy rukou?

Nie, tiež nie, všetci ľudia, s ktorými sme si písali na Veľkú noc či Vianoce, tu už nie sú. Všetko je to „v Prčicích“, už aj ja posielam maily.

Je vám to ľúto?

Trošku sa technológií bojím. Karel Čapek so svojím RUR mal zvláštnu víziu, aj technológie sa môžu javiť ako zázračné, uľahčujú nám život, ale čím viac sa pracuje na robotizácii, bojím sa, že všetko môže byť zneužiteľné. Mám z toho trošičku úzkosť, či technológie ovládneme a či nás nezničia.

A čo hovoríte na umelú inteligenciu? Vidíte ju skôr ako hrozbu?

Áno, všetko je zneužiteľné, lebo nie všetci majú tie najlepšie úmysly. Pozrite sa, čo sa vo svete deje, keď denne počúvate správy, naskakuje z toho husia koža.

Čítala som vaše vyjadrenie, že sa vám zdá, akoby sme boli obklopení psychopatmi – nielen v politike. Prečo sa to deje práve teraz?

Neviem, je to zvláštne. Koľko bolo natočených filmov o prvej aj druhej svetovej vojne, o rôznych hrôzach, ale akoby sa k tomu schyľovalo znova. A Hitler tiež určite bol psychopat. Hrozné je, že veľa ľudí v okolí na to pristupuje. To ma desí. Na jeseň nás v Česku čakajú voľby, som z toho nervózna.

Keď spomínate voľby, aj vy sama ste v rokoch 1990¤-¤1992 boli poslankyňou Českej národnej rady. Ešte by ste si to zopakovali alebo už nikdy?

Vtedy som pred voľbami poprosila, aby ma na kandidátku dali niekam celkom dozadu, ale dostala som mnoho preferenčných hlasov, ktoré ma vyniesli dosť nahor. Potom mi bolo hlúpe povedať, že som chcela len pomôcť. Už som nemohla povedať verejnosti: Ja som to tak nemyslela. To sa mi zdalo nefér, takže som bola dva roky poslankyňou. Bola to tvrdá občianska výchova, aj keď proti tomu, čo sa v snemovni deje dnes, tak hoci to chvíľami bolo nepríjemné, nešlo to až do takej sprostoty a nadávok ako dnes.

Sledujete správy pravidelne? Zaujímate sa o politiku?

Sledujem, hoci si to zakazujem a vravím si: zajtra už nie, ale potom mi to aj tak nedá. Musíte existovať vo svete, niečo si myslieť a podľa niečoho konať, reagovať.

Takže dnešní politici sú ešte horší ako tí, čo sa vám v 90. rokoch zdali strašní?

No áno, vtedy sa to lámalo, nikto sme nevedeli, kam to bude smerovať, ale držali sme sa toho zoskupenia, ktoré vyzeralo, že tie etické hodnoty má. Vtedy sa rozdelilo Občianske fórum na tri či štyri zoskupenia a prevládal ekonomický záujem, privatizácia a okolo toho sa diala kopa špinavostí. Ľudia sa riadili heslom z „totáča“ kto nekradne, okráda svoju rodinu. Bolo to veľmi nepríjemné. Ale teraz je to naozaj oveľa horšie. Vtedy osobnosti, ktoré stáli na čele nových strán, boli čitateľné, ale toto, čo sa deje teraz v Amerike, Maďarsku alebo koniec koncov svojím spôsobom aj u vás, je nečitateľné. Neviete presne, kam to smeruje, je to akési obojaké.

U nás vzniká v poslednom čase veľa filmov aj divadelných hier, ktoré varujú pred diktátormi, zneužívaním moci či nástupom fašizmu. Ale ktovie, či diváci týchto diel nie sú tí, čo si to uvedomujú a pre ostatných sa varovanie míňa účinkom.

Bohužiaľ, to nevieme ovplyvniť. Môžeme o tom hrať, ale dôležitý je ohlas z druhej strany.

Poďme ešte k televízii. Vraj vás máločo vo vysielaní osloví. Čo sa vám páči a čo vás rozčuľuje okrem správ?

U nás sa rozšírilo kriminálne vyšetrovanie rôznych prípadov. Už je toho toľko, televízie idú podľa sledovanosti. Keď vidia, že krimiseriály majú ohlas, tak sa to produkuje. Utiekam sa radšej k prírodovedným programom, prepínam kanály, ale aj na cudzích programoch málokedy narazíte na niečo kvalitné, takže v tom tak plávam.

Máte čas chodiť aj do kina?

Teraz si sľubujem, že keď už je večer dlhšie svetlo, vyberiem sa do kina. Vyberám si filmy podľa anotácií, nechce sa mi chodiť na hlúposti. Mám rada, keď sa riešia vzťahy, zaujíma ma, čomu ľudia prikladajú dôležitosť.

My vás na Slovensku poznáme z mnohých filmov ako Noc na Karlštejně, Léto s kovbojem, Kulový blesk, Vratné lahve atď. Dnešné komédie však už divákov tak nenadchýnajú ako tieto staršie. Čím to je? Bývali kvalitnejšie scenáre, robili filmy lepší tvorcovia, ktorí mali na prácu viac času?

O tomto som veľa premýšľala, je zvláštne, že kedysi väčšina týchto filmov vznikala za normalizácie, keď bola cenzúra. Autori museli byť veľmi dôkladní, aby im cenzori do toho nevŕtali, vznikali pritom situačné veci, ktoré presahovali a cenzori nemali šancu ich prečítať, pretože napríklad neboli vzdelaní. Scenáre boli tvorené veľmi obozretne. Dnes je sloboda slova a každý si ju vykladá trochu inak. Úroveň dialógov a zmysel, prečo vôbec niekto daný film točí, vám často uniká.

Zaujal ma váš výrok, že od seriálových hercov sa dnes nechce viac, než len naučiť sa kvantum textu. Bolo to za vašich mladých čias inak?

Bolo to iné, lebo po prvé, v televízii boli dva programy a netočilo sa toľko seriálov. Niektoré veci sa aj vopred skúšali. Inscenácie sa aspoň týždeň pred nakrúcaním skúšali. Ale produkcia bola oveľa menšia. Dnešné komerčné televízie, ktoré tvoria nekonečné seriály, majú štáb, ktorý rozpisuje dialógy rôznych figúr. Keď má seriál trebárs 50 dielov, kam to môže viesť? Nič to nemá, žiadne vyvrcholenie, stále čakáte, kým niečo príde, a ono nepríde nič. Potom človeka nebaví sa na niečo také pozerať.

Ale aj vy účinkujete v súčasnom seriáli Zlatá labuť – obdobe slovenského seriálu Dunaj, k vašim službám. Je to kvalitnejší seriál?

Nemám tam veľkú rolu, ale toto bol práve štáb, ktorý natočil úspešný seriál První republika. Práve tento seriál sa vymykal stavbou dialógov a situácií, pred natáčaním som mala šancu stretnúť sa s tvorcami a prosila som ich o kvalitné situácie a dialógy. Teraz všetci vo filmoch a seriáloch rozprávajú pražskou češtinou. Ale napríklad Jaroslav Dietl a ďalší autori dokázali písať postavy, ktoré hovoria inak – lebo boli z Ostravy, z vidieka, niekde z Moravy, alebo hovorili po slovensky, lebo k nám normálne cestovali kolegovia zo Slovenska točiť. Jednoducho to bolo rôznorodé. Dnes je to však často „placaté“, som sklamaná. Domnievala som sa totiž, že v súvislosti so spoločenskou zmenou sa úroveň kultúry a médií zvýši, pôjde ku kvalite. A ono to tak nie je, skôr naopak. To je mi ľúto.

Ako často chodíte na Slovensko?

Kedysi, keď sme ešte boli na divadelnej fakulte, sme s mojím mužom cestovali do Tatier, Vysokých i Nízkych. A potom sme sa raz rozhodli splaviť Hornád, nechali sme si poslať lode. Strhla sa strašná búrka, prietrž mračien, že sme museli lode naložiť a odísť, čo nás mrzelo, lebo to tam bolo krásne. A na Slovensko som chodievala trošičku aj pracovne, pretože som hrávala komédiu Půldruhé hodiny zpoždění s Milanom Lasicom v pražskom Studiu Dva aj v bratislavskom Štúdiu L plus S. Mala som tak možnosť trošku sa nadýchnuť Slovenska.

Čím bol pre vás Milan Lasica výnimočný?

Intelektom a zmyslom pre humor, dostal od pánaboha nádherný dar a vedel s ním zaobchádzať. Bolo to dôstojné, nikdy lacné či vulgárne, ale nádherné.

Milan Lasica dokázal čosi podobné ako Zdeněk Svěrák – písal texty, ktoré vyzerali jednoducho, no pritom v nich bola hĺbka a každý si v nich našiel to svoje, či bol intelektuál, alebo obyčajný človek.

Áno, presne tak. A jeho koniec, to je herecký sen – odísť na javisku. Keď som sa to dozvedela, vyrazilo mi to dych. Zamrzelo ma to, ale potom som si povedala: bolo to bez bolesti, bez trápenia aj pre jeho ženu a dcéry.

Kto sú ešte vaši obľúbení slovenskí kolegovia?

Nedávno som počúvala v rozhlase na stanici Vltava rozhovor s Milanom Kňažkom a bolo to veľmi pekné, lebo tiež rekapituloval život pri divadle a spoločenské zvraty. On tiež jazdieva hrať divadlo do Prahy. Podobne ako Zuzana Kronerová, tá sem cestuje tiež.

Aj ste si stihli v Astorke pozrieť nejaké slovenské predstavenie alebo na to nebol čas?

Nie, museli sme sa okamžite vrátiť, lebo kolega mal hneď na druhý deň ráno od desiatej čítanú skúšku v divadle. Len sme sa pekne rozlúčili a „mazali“ sme domov.

Na festivale Art Film v Košiciach si môžete vybrať film, ktorý divákom pripomeniete. Ktorý to bude?

Vybrala som dva rozdielne filmy – Obecnú školu a Léto s kovbojem.

Jaromír Hanzlík z Léta s kovbojem bol tiež vaším častým hereckým partnerom, ako sa vám spolupracovalo?

Vzniklo to čírou náhodou, boli sme kolegami v Divadle Na Vinohradoch, mali sme veľa spoločných hier, tak nás začali obsadzovať aj v televízii a vo filme. S Jaromírom sme si dobre rozumeli, ale dokázali sme sa pohádať kvôli nejakej hre, interpretácii či možnosti, vždy to ale bolo k veci, nie nič osobné alebo zlé. Bolo to fajn, rozumeli sme si. Nebola medzi nami žiadna rivalita, chceli sme, aby všetko bolo prirodzené, v divadle i vo filme, aby sme dobre rozumeli práve zámeru a figúram.

Kedysi ste učili herectvo, dnes už nie. Ako ste spokojná s mladými hercami? Má Česko dôstojných nasledovníkov vašej výbornej hereckej generácie?

Ale áno, určite, sú ľudia, ktorí vyčnievajú. Dnes je toľko hereckých škôl, aj súkromných, že už nemám prehľad. Aj preto, že v televízii nevznikajú kvalitné inscenácie, ani nemáte šancu orientovať sa v tých ľuďoch. Mladí hrajú v kriminálkach, sú normálni ako policajti, ale nič z toho nepoznáte – vy ste na Slovensku mali Štefana Kvietika, ale akoby sme takých hercov už viac nemali ani u nás.