Po dlhšom čase sa vraciate do seriálu Nemocnica. Vraciate sa zmenený?
Vraciam sa zmenený, aj ako človek, aj ako postava. Roman Varga sa vracia do príbehu ako človek, ktorý sa na svojich chybách poučil a konečne z neho bude skôr pozitívna než negatívna postava. Lebo v prvých sériách som bol naozaj zloduch!
O svojej postave ste povedali, že je to síce zloduch, ale s dobrým srdcom. Na tom sa nič nezmenilo?
To je pravda, stále si myslím, že Roman Varga má dobré srdce, ale niekedy na situácie, ktoré mu život prinesie, reaguje nie úplne vhodne. Tak to bolo v prvých sériách, ale teraz už sa unormálnil, je zodpovednejší a na svoje okolie je aj milší.
V divadle ste hrali Jánošíka, vyskúšali ste si bojové umenie krav maga a ďalšie postavy, aj na obrazovke. Ako sa cítite v takej širokej škále charakterov?
V Jánošíkovi aj v Imrichovi Lichtenfeldovi, zakladateľovi bojového umenia krav maga, sa cítim veľmi dobre. Sú to pre mňa v podstate pozitívni hrdinovia, najmä Imrich Lichtenfeld bol hrdina v histórii aj v našej inscenácii. Preskakovať z roly do roly je moja práca a mám to rád, v divadle aj pred kamerou.
Čítajte viac Richard Autner vydáva novú skladbu Vtáky. O smutnej krajine, v ktorej ľudia zabudli spievať
Okrem herectva sa venujete hudbe a vraj máte vzťah aj k folklóru. Vystúpite vo veľkonočnom programe v Slovenskej televízii. Čo to bude?
Je mi veľkou cťou, že som mohol prijať pozvanie od môjho kamaráta Štefana Šteca. Mnohí ho poznajú ako výborného speváka, ktorý ctí a so svojou kapelou drží pri živote naše folklórne poklady. Aj on sám je taký náš slovenský poklad. Prizval ma do svojho programu, ktorý sa volá Maľované Šte(t)com a je to program, ktorý prinesie plno krásnej hudby a milých ľudí.
Čítajte viac Maľované Šte(t)com nebudú vajíčka, ale pesničky. Štefan Štec si na Veľkonočnú nedeľu do špeciálneho programu pozýva zaujímavých hostí
Čo sa vám na folklóre páči?
Energia, ktorú v sebe má – počnúc kostýmami, architektúrou, hudbou… Občas sa venujem aj foteniu a mal som sériu fotografií, v ktorej mi pred objektívom pózovali tanečníci zo SĽUK-u, pretože sa mi to páči. Mám rád slovenský folklór, ale napríklad aj írsky folklór, hudbu, ktorá je tu stáročia a stále nás teší.
Foto: Pravda, Dominika Kentošová
Vyfúkli ste mi ďalšiu otázku, a tou je práve vaša fotografická záľuba. Ako ste sa dostali k fotografovaniu a čo vás na tom priťahuje?
Fotografia prišla do môjho života počas štúdia na vysokej škole alebo tesne po ňom, v období, keď som celkom nevedel, čo so životom a hľadal som sa. Fotografia ma vždy fascinovala, najmä fotenie v prírode, sledujem všetkých významných fotografov z National Geographic, a tak som si povedal: Idem to skúsiť! Na svoj prvý fotoaparát som si požičal peniaze od rodičov, už fotím na svoj a hoci teraz už fotím menej, stále mám z toho radosť. Keď sa naskytne príležitosť, rád ju využijem.
Videli sme aj niektoré vaše divadelné fotografie. Neplánujete výstavu?
Nie, neplánujem nič také, lebo si nemyslím, že moje fotky sú až také dobré, aby som ich zavesil na stenu a pozval ľudí, nech sa na ne pozrú. Tie, ktoré považujem za dobré, mám na instagrame a myslím, že to stačí.
Taká dávka sebakritiky by možno nezaškodila aj niektorej z vašich postáv…
Súhlasím.
Foto: Lubos Pilc
Pieseň Prútikár, ktorú ste naspievali so Zuzanou Smatanovou sa viac ako 20 týždňov držala v éteri TOP 10 slovenských piesní, známa je aj vaša citlivá balada Vtáky o smutnej krajine, pred časom ste vydali aj svoj album. Ľudia vašu hudbu vnímajú ako veľmi hlbokú. Aké sú vaše ďalšie hudobné plány?
Aktuálne idem nahrávať spev k piesni Ona, je to pieseň o smrti. V lete budeme so Zuzkou Smatanovou spoločne koncertovať na štyroch hradoch – na Spišskom hrade, v Starej Ľubovni, na Budatínskom hrade a na Červenom Kameni.
Čítajte viac Zuzana Smatanová a Richard Autner nahrali dueto Prútikár
Ako sa vám pozdáva spolupráca s iným interpretom, keď sa predsa musíte prispôsobovať?
To vôbec neriešim, a najmä pri Zuzke. Je pre mňa vzorom, na hudobnom poli je už dvadsať rokov, a keď prišla s nápadom na spoluprácu, bolo to celé v jej réžii a ani by som si nedovolil navrhovať zmeniť rytmus alebo zmeniť text… Nebolo o čom diskutovať, všetko bolo dobré tak, ako to bolo. Pri našej druhej piesni na režijnú stoličku zasadnem ja, je to moja pieseň a viem, že Zuzka je pri práci pokorný človek. Rešpektujeme sa navzájom a sme absolútne kompatibilní.
Čítajte viac Zuzana Smatanová a Richard Autner pôjdu hrať na slovenské hrady
Čo máte vo výhľade v divadelnom svete?
Na konci apríla budeme v Divadle Aréna skúšať s režisérom Jakubom Nvotom inscenáciu Najdúch. Otázku o tejto hre som dostal aj na štátniciach a nevedel som, o čom je – teraz sa to už konečne dozviem…
Okrem seriálu Nemocnica pripravujete aj film o Štúrovi. Hráte hlavnú postavu?
Nehrám Štúra, ale veľmi sa teším na výsledok, lebo už z toho mála, čo som videl, vidno, že to bude nádherné. V réžii Mariany Čengel Solčanskej vzniká krásny výpravný film, je to výborná režisérka, ktorá presne vie, čo chce. Aj pri natáčaní akoby sme sa preniesli v čase, krásne historické kostýmy koncom storočia pôsobia ako z viktoriánskeho Anglicka a verím, že keď sa tá krása objaví na kamere, zapôsobí aj na divákov.
Cez veľkonočné sviatky sa ľudia zvyčajne stíšia, hľadáme pokoj, chvíľu na zamyslenie či ideme tou správnou cestou. Vy ste zaneprázdnený človek. Akým spôsobom sa viete stíšiť?
Som zaneprázdnený, lebo predstava, že sa jedného dňa ocitnem na smrteľnej posteli a niektoré veci by som neskúsil, by ma mrzela. Mám tridsaťtri rokov a učím sa hrať na husliach – pre mnohých by to už bolo neskoro, ale pre mňa je práve hudba cestou k stíšeniu. Učím sa hrať na nástroji, ktorý som vždy miloval, ale nikdy som nemal odvahu to skúsiť. Ciest, ako sa stíšiť, je mnoho. Môže to byť prechádzka so psom. Prečítať si dobrú knihu. Byť spolu v prírode s blízkym človekom. To všetko k tomu patrí, ale pre mňa sú to teraz hlučné husle, ktoré v mojich rukách ešte aj nie dobre znejú.
Dôležité je, čo to vo vás vyvoláva, ako to na vás pôsobí.
Áno, pre mňa je to istý druh meditácie. Aj keď si cez reproduktory pustím hudobný podmaz, ktorý drží tóninu, a do toho si hrám v rámci svojich možností – a zrazu precitnete s tým, že si už hodinu šmidlikáte. Ten malý drevený nástroj ma robí šťastným.
Čítajte viac Richard Autner: Som bludár z vlastnej vôle
Spomínali ste aj knihy. Čo najradšej čítate?
Knihy a ja by bola téma na samostatný rozhovor. Ale mám tri knihy, o ktorých aj rád rozprávam, pretože mi zmenili život. Prvá je Utrpenie mladého Werthera od Johanna Wolfganga Goetheho. Po prvom prečítaní sa vám javí čiste ako kniha o smrti, ale keď ju čítate opakovane, nájdete v nej úžasné návody na život. Pamätám si napríklad Goetheho odkaz: Šťastný je len ten, kto v prítomnosti žije. Skoro ako vety z motivačnej literatúry… Druhá moja milovaná kniha je Marcus Aurelius a jeho famózne Myšlienky k sebe. A do tretice pridám čokoľvek od Hermana Hesseho. To sú moji traja velikáni, ku ktorým sa rád vraciam.
Teraz sa ja musím vrátiť k vašej novej skladbe, ktorej témou je smrť – Ona v názve piesne znamená smrť? Ako sa táto téma dostala do vašej pozornosti?
Áno. Téma smrti ma fascinuje už od mladého veku. Možno za to môže prostredie, keď som vyrastal s témami ako reinkarnácia, vesmír, na stole bolo zamýšľanie sa nad tým, čo je na tej druhej strane. Mám pocit, že som si už vytvoril názor, a keď ten moment príde, za akýchkoľvek okolností, nebudem mať v očiach strach. Každý človek sa nad tým zamýšľa a mňa baví o tom rozprávať. Preto je pointou piesne Ona: Nebudem sa báť, budem mať úsmev na perách.
Čítajte viac Pred minulosťou neujdeš. Dominika Morávková a Richard Autner tvoria pár v novom filme Miloslava Luthera
