Hoci sú filmy koníčkom, ktorým vypĺňam veľkú časť svojho voľného času, natáčanie som ešte na vlastnej koži nikdy nezažila.
Keď som zachytila informáciu, že hľadajú komparzistov do pripravovanej snímky Jonáša Karáska Dream Team, zaujalo ma to. Rozklikla som si teda odkaz na prihlasovací formulár a hútala som nad tým, aká úloha by sa mi hodila najlepšie – ponúkali ich totiž niekoľko.
Okrem hráčov basketbalu to boli tiež mladí ľudia v bare, fanúšikovia na tribúne a erotické tanečnice. Už len to, že som sa ja, zaprisahaný nepriateľ fotoaparátov a kamier, dobrovoľne rozhodla pre niečo takéto, je šokujúce – erotická tanečnica, to už by bolo priveľa.
Napokon sa zo mňa stal basketbalový fanúšik – čo je napokon pravda aj v mojom skutočnom živote (ak by vás to zaujímalo, fandím bratislavskému Interu).
Hromada voľného času
Úprimne ma prekvapilo, keď mi prišiel mail s informáciou, že ma berú – z nejakého dôvodu som predpokladala, že z toho nič nebude. Dostali sme pokyny prísť v niečom zelenom alebo žltom – našťastie som si len pred nedávnom kúpila zelenú košeľu, inak by som mala dosť problém, keďže 90 percent môjho šatníka tvoria čierne veci.
Natáčalo sa v Pezinku, v jednej športovej hale. Ako dochvíľny človek som tŕpla, či stíham prísť načas, pretože sa práve stalo nešťastie a všetky vlaky z Bratislavy do Pezinka meškali. Dobre to však dopadlo, prišla som medzi prvými, netušiac, že som si pokojne mohla dovoliť meškať – natáčať sa začalo až o niekoľko hodín.
Privítala ma veľmi sympatická žena menom Anika, ktorá ma hneď v druhej vete oslovila „zlatko“, čím si ma okamžite získala (ešte mi aj pochválila tetovanie a spýtala sa, či nehrávam basketbal, lebo mám športovú postavu – čo ani zďaleka nie je pravda, ale potešilo ma to).
Mne aj ostatným, ktorí sa pomaly schádzali, povedala, aby sme si zložili veci v šatni, dala nám vyplniť formulár a potom nás ponúkla kávou a čajom. Neskôr sa so mnou pustila do reči a bol to veľmi príjemný, obohacujúci rozhovor – popýtala som sa, ako to funguje v komparze, či sa občas objaví aj niekto problémový a ako to potom riešia.
Dream Team
Rázny basketbalový tréner Marek (Martin Hofmann) zlyhá pri pokuse dostať svoj tím do druhej národnej ligy. Vyčerpaný neúspechom uvažuje o tom, že s trénovaním skončí úplne. Lenže jeho syn Šimon (Martin Polišenský), ktorý má Downov syndróm, sníva o tom, že raz bude hrať basketbal za národný tím na paralympiáde. Marek, ktorého ženie synova vášnivá túžba, sa rozhodne splniť mu sen. Narazí však na zásadný problém – nedokáže zostaviť tím športovcom s mentálnym hendikepom. V tom okamihu zasiahne jeho sused Daniel (Jakub Prachař), neúspešný divadelný režisér, s kurióznym plánom: zostaviť tím zdravých basketbalistov, ktorí budú mentálne postihnutie predstierať. Film Dream Team je inšpirovaný skutočným príbehom, ktorý sa stal na Paralympiáde v Sydney v roku 2000.
Jedna z najdôležitejších vecí, aké by ste pred komparzom mali vedieť, je, že vám poskytne množstvo priestoru na rozjímanie. Našťastie som človek, ktorý trávi väčšinu času vo svojej hlave, takže mi to vôbec neprekážalo. Hoci sme prišli už o tretej, natáčať sme išli až okolo deviatej. Dovtedy som bola zahĺbená v myšlienkach a zároveň som pozorovala ľudí okolo seba.
Zaujal ma napríklad rozhovor jednej staršej dámy s asi 20-ročným dievčaťom, ktoré len tak „kecali“ o všeličom možnom. „Nemala by som, mám cukrovku, ale žeriem sladké,“ priznala dáma so smiechom, zatiaľ čo si z vrecka ukradomky vyťahovala čokoládovú tyčinku. Niektorí komparzisti vyplnili prebytočný čas zoznamovaním sa s ostatnými, iní sa niekam zašili s knihou či s mobilom alebo sledovali dianie okolo seba.
Na pľace sa objavila aj Petra Polnišová, ktorá v Dream Teame hrá jednu z hlavných úloh a zároveň ho produkuje. Na okamih sa pri mne s prekvapením zastavila – nečakala, že ma tam uvidí – a potom mi s pre ňu typickým nadšením porozprávala o filme a o tom, čo ho inšpirovalo. Počas natáčacieho dňa za ňou často prichádzali hanbliví komparzisti s prosbou o spoločnú fotografiu, na čo zakaždým s úsmevom pristala.
Keď sme neskôr sedeli na tribúne, jedno dievča vymenovávalo všetky známe tváre, ktoré zahliadlo – Martina Hofmanna v úlohe trénera, Saru Sandevu ako rozhodkyňu či „toho Čecha z reklamy“, čím myslela Oldřicha Navrátila.
Zároveň sa odhodlávalo požiadať Petru Polnišovú o spoločnú fotografiu, no mala obavy – už sa vraj v minulosti stretla s hviezdami, ktoré k nej boli nepríjemné. Tí, čo sme sedeli okolo nej, sme ju povzbudzovali, no napokon sa neodhodlala.
Basketbal aj počas prestávok
Predtým, než sme začali natáčať, dostali sme teplú polievku a bagetu podľa vlastného výberu, ktorú som si strategicky odložila na neskôr. (Ak sa pýtate, akú som si vybrala, tak debrecínsku – tá je najlepšia!)
Pri vedľajšom stole sedela partia starších dám, ktoré už mali s komparzom bohaté skúsenosti. „No ja sa na to za tie roky nespolieham,“ poznamenala jedna z nich na margo večere, ktorú sme dostali, a ostatné ženy oboznámila s tým, čo všetko si so sebou priniesla.
Ku mne si medzitým prisadol nejaký muž, a ak sa čudujete, prečo som doteraz nijakého komparzistu neoznačila menom, nie je to z dôvodu zachovania anonymity, ale preto, že som sa s nikým oficiálne nezoznámila a nespýtala sa, ako sa kto volá.
Teraz si hovorím, že to asi bolo hlúpe, ale podobne to mali aj ostatní. Tvorili sme zaujímajú partiu úplne cudzích ľudí, ktorých spájala úloha basketbalových fanúšikov.
Foto: Marek Jančúch
„No čo zatiaľ hovoríš?“ spýtal sa ma sused pri stole, kým chlípal polievku. „V pohode,“ odvetila som neutrálne. Vlastne som ešte nemala čo posudzovať, keďže sme ani nezačali natáčať.
Potmehúdsky sa usmial: „Uvidíme, čo povieš, keď tu budeme ešte o tretej ráno.“ Ak si myslel, že ma tým vyľaká alebo odradí, mýlil sa, pretože som na to bola pripravená a stále som mala napodiv dobrú náladu.
Kým sa natáčalo v šatni, teda v priestore pod telocvičňou, komparzisti, ktorí hrali basketbalistov, využívali voľný čas na to, aby si zahrali. Úprimne som ich obdivovala za to, že ešte vládzu.
Zakaždým, keď sa pod nami rozbehla scéna, dostali od asistenta pokyn, aby boli na chvíľu ticho, pretože sa to dole ozývalo. „Ešte jeden kôš stíhate,“ zavelil a po tom, čo jeden z hráčov premenil trojku, nastalo ticho. Takto sa to opakovalo asi hodinu.
Kam sa pozerať?
O deviatej konečne nadišiel čas, aby sme zažiarili aj my, fanúšikovia. Náhodne sme si posadali na tribúnu a čakali sme na inštrukcie od muža s mikrofónom, o ktorom predpokladám, že bol asistentom réžie. Na palubovke sa medzitým premiestňovala technika, kostymérky chodili striekať basketbalistom vodu na vlasy, aby vyzerali spotene.
Keď som sa na celú scénu dívala zhora, uvedomila som si, že ide o veľmi fascinujúci riadený chaos. Každý niečo hovoril, niekam rýchlo kráčal, niečo naprával… No napriek tomu, ako neusporiadane to celé vyzeralo, všetko zázračne fungovalo a napredovalo k očakávanému cieľu. Každý vedel, čo má robiť.
Myslela som si, že nás ešte budú presádzať podľa svojich predstáv, no napodiv sme zostali sedieť na miestach, ktoré sme si sami zvolili. Dostali sme pokyny, aby sme sledovali zápas a fandili, a tak nastal náš prvý moment slávy.
Keď dali do rúk fanúšikom v zelenom vlajky žltého tímu, zaskočene poznamenali, že veď fandia tým druhým. „Ale to je jedno,“ bola odpoveď, ktorú dostali, a tak pokrčili plecami a nadšene mávali. Veď fandiť sa dá aj obom tímom súčasne, hlavné je, aby si to všetci užili, nie?
Foto: Marek Jančúch
Človek by si povedal, že keď chodievam sledovať basketbal, budem vedieť zahrať fanúšika na tribúne presvedčivo. Lenže aj keď som na zápase Interu, svoje emócie neviem prejaviť inak než potleskom, keď padne kôš.
A tak som aj tu pôsobila v úlohe rezervovaného fanúšika, ktorý sústredene sleduje dianie na palubovke a občas zatlieska. Niektorí komparzisti to mali podobne, iní sa naopak prejavili vášnivo a zanietene. Po prvom zábere nás však upozornili, aby sme používali pantomímu a nekričali naozaj – čo je celkom vtipné, keď si to vyskúšate na vlastnej koži pred kamerou.
Keď človek vidí proces natáčania na vlastné oči, naruší to v ňom akúsi hlboko zakorenenú predstavu o filmoch. V jednom momente pred sebou máte postavu, prežívajúcu intenzívne emócie, a v ďalšom úplne iného človeka, herca, ktorý postavu stvárňuje, a práve dostal pokyn, že sa dotočilo. Je to naozaj zvláštny zážitok, vidieť takú rýchlu premenu.
Diváci v kine uzrú scénu, v ktorej sa Hofmann poháda s hráčom z tímu protivníkov a sotí ho – no my komparzisti sme boli svedkami toho, ako sa na seba po vypnutí kamier usmiali a ako Hofman mladíka potľapkal po pleci ako ospravedlnenie za mierne násilnú scénu. Pozorovali sme tiež, ako sa Sara Sandeva učí rozhodcovské pokyny a ako tréner opakovane hádže chlebíčkom po vlastnom synovi.
Natočili sme niekoľko scén a pri niektorých z nich som mala problém, kam sa dívať. Mali sme síce sledovať zápas, lenže v istej chvíli došlo ku dramatickej udalosti, ktorá sa odohrávala priamo pod nami. Čo teraz, kam zavadiť pohľadom skôr?
Obrátila som sa na dvojicu žien, ktoré sedeli vedľa mňa, a spýtala som sa, kam sa dívajú. Zasmiali sa, že tiež poriadne nevedia. Neskôr sme však predsa len dostali inštrukciu, že my, čo sedíme najbližšie, sa máme pozerať na rušné dianie na lavičke.
Kúsok za mnou sedela dáma s čokoládou, ktorú som spomínala na začiatku. Bola tam spolu so svojím manželom a s pobavením som si všimla, že každú chvíľu hromží na inú pani približne v jej veku. „Tá by sa aj do r… vopchala!“ mrmlala si popod nos pobúrene.
Iniciatívna žena, ktorá mala žlté tričko oblečené naruby, sa totiž postavila aj v momente, keď zháňali basketbalistov. Asi si myslela, že keďže ide o tím v žltom, týka sa to aj jej. Neskôr, keď tvorcovia potrebovali vyplniť nejaké medzery v hľadisku, okamžite vyštartovala a sedadlá smerom nahor preskakovala ako laň.
Foto: Marek Jančúch
Žiariaca Polnišová
Keď sa blížil koniec, všetci sme už boli zničení. Anika nám počas prestávok nosila piškóty a vodu, za čo sme jej boli nesmierne vďační. Kúsok odo mňa sedela mama s dcérou, ktorá mohla mať okolo desiatich rokov, a počula som, ako jej vraví: „No dobre, napíšem ti teda ospravedlnenku, nemusíš ísť zajtra do školy.“ Bože, aj mne by mohla! Neskôr poznamenala: „Už dve hodiny si mala spať.“ Veru, aj ja!
Začala som odratúvať, koľko hodín mi odteraz zostáva do ranného vstávania, a zhrozila som sa. Navyše som ešte netušila, ako sa dostanem domov. Hovorila som si, že to nechám na náhodu, keďže ide o môj rokmi osvedčený postup, a vyplatilo sa.
Po poslednej klapke sme sa všetci zoradili do dlhého radu s podpísanými zmluvami a po ich kontrole sme dostali vyplatený honorár. Kým sme sa od únavy takmer opierali jeden o druhého, prešla okolo nás Peťa Polnišová, a ja som sa nestíhala čudovať.
Hoci tam s nami strávila celý deň, bola vysmiata, veselá a na danú nočnú hodinu priam žiarila. Poďakovala sa nám, že sme prišli, rozlúčila sa a išla domov. Profesionálni herci to zrejme majú v sebe, tento špecifický druh energie, ktorá ich drží na nohách aj po takýchto náročných dňoch.
Čítajte viac Petra Polnišová: Najviac ma bavilo, keď Lasica hrešil. S.O.S. predstavovalo zlaté časy televízie, keď nám nikto nehovoril, čo môžeme a čo nie
Ako som sa dostávala na rad ja, kastingová režisérka si nás šibalsky premerala a hovorí: „Koľko vás ešte je? Akosi sa tie peniaze míňajú!“ Našťastie sa ušlo všetkým, no mne by popravde bolo jedno, ak by som nedostala zaplatené – jednak som tam nebola kvôli peniazom, a jednak som bola taká vyčerpaná, že som netúžila po ničom inom, než po svojej posteli.
Keď som si vzala odmenu za trinásť hodín prítomnosti na pľace, hanblivo som zašvitorila, či náhodou niekto nejde autom do Bratislavy. Okamžite sa ku mne pridali ďalší štyria ľudia, ktorí mali rovnaký problém. Do minúty sa ozval jeden z basketbalistov, ktorý sa ponúkol, že nás vezme. Taktika prenechať to na osud mi opäť raz vyšla!
Počas nastupovania nás inštruoval, aby sme ušľapali horu smetí a plastových fliaš, ktorú sme mali pod nohami, a išlo sa. Po ceste som sa zamýšľala nad tým, ako sa uprostred noci veziem s partiou úplne cudzích ľudí, ktorých ani len mená nepoznám – no práve takéto nevyspytateľné momenty mám na živote najradšej.
Očakávala som, že nás chlapík vyloží niekde na začiatku mesta a pôjde si svojou cestou, ale ponúkol sa, že každého zavezie tam, kam potrebuje. Šťastne som teda dorazila domov a po sprche som sa hodila do postele s úmornou myšlienkou, že ma čakajú len slabé štyri hodiny spánku. Ale stálo to za to!
