Informovala o tom televízia primanews. Bartoška zažiaril v seriáloch Cirkus Humberto či Sanitka a vo filmoch Všichni moji blízcí, Je třeba zabít Sekala, Anděl páně či Teorie tygra. Občiansky bol aktívny najmä v revolučnej dobe po novembri 1989.
Bartošku trápili v posledných rokoch života zdravotné problémy. Na jeseň roku 2020 prišiel kvôli operácii slepého čreva o úlohe vo filme Přání Ježíškovi. Podobne ho už v roku 2014 zdravotný problém obral o rolu v seriáli Já, Mattoni, v ktorom mal stvárniť hlavného hrdinu. Bola u neho zistená rakovina lymfatických uzlín, a tak musel natáčanie ukončiť a absolvovať liečbu. Zákerná choroba sa mu potom vrátila v roku 2023, kedy musel opäť podstúpiť onkologickú liečbu.

Jiří Bartoška sa narodil 24. marca 1947 v Děčíne. Po štúdiách na pardubickom gymnáziu absolvoval v roku 1972 brnenské JAMU. V ročníku bol napríklad s Karlom Heřmánkom a na prijímačky ho pripravoval herec Boleslav Polívka.
Po štúdiách mal ročný angažmán v brnenskom Divadle na povrázku. Potom pokračoval v Činohernom štúdiu v Ústí nad Labem, kde spolupracoval s režisérom Evaldom Schormom, o päť rokov neskôr odišiel do Divadla Na zábradlí. Po smrti Evalda Schorma potom v roku 1991 spoločne s mnohými ďalšími hereckými kolegami odišiel za Karlom Heřmánkom do novo založeného Divadla Bez zábradlí.
Od roku 1994, kedy začal pôsobiť ako prezident Medzinárodného filmového festivalu v Karlových Varoch, ktorý patrí k najstarším akciám tohto druhu v Európe, sa na divadelných doskách objavoval menej.

Od začiatku sedemdesiatych rokov, keď filmovo debutoval, stvárnil Jiří Bartoška viac ako stovku rolí. Prvýkrát výraznejšie zažiaril v roku 1975 v psychologickej dráme Hřiště, kde stvárnil stavebného inžiniera.
O dva roky neskôr sa objavil v pravekej trilógii inšpirovanej knihami Eduarda Štorcha: Osada havranů, Na veliké řece a Volání rodu, kde s Ludvíkem Hradílkem vytvoril nezabudnuteľnú loveckú dvojicu. V rovnakom roku si stihol zahrať vedľajšiu úlohu vo filme Stíny horkého léta, ktorý získal Krištáľový glóbus na Medzinárodnom filmovom festivale Karlovy Vary.

V nasledujúcich rokoch sa Bartoška zhostil prevažne vedľajších rolí v mnohých kriminálkach, drámach a televíznych filmoch ako Čekání na déšť, Drsná planina, Sluníčko na houpačce, Jehla alebo Cukor. Hlavnú rolu si zahral v roku 1983 v komédii Katapult podľa novely Vladimíra Párala alebo v úspešnej psychologickej dráme Tichá radost s Magdou Vašáryovou a Janou Brejchovou.
Úspešným filmovým obdobím bol pre Bartošku prelom storočia. Natočil slávne filmy Stůj, nebo se netrefím, Je třeba zabít Sekala či vojnovú drámu odohrávajúcu sa po podpísaní Mníchovskej dohody Všichni moji blízcí, ktorý získal Českého leva za najlepší film roka a Jiří Bartoška si odniesol ocenenie za najlepší herecký výkon vo vedľajšej úlohe. Druhého Českého leva dostal v roku 2016 za dlhoročný umelecký prínos českému filmu.
Hlavnú rolu si tiež zahral v Ideálním manželi a Falešném obvinění, vo vedľajšej úlohe žiaril vo filme Petra Zelenky Příběhy obyčejného šílenství. V dvoch pokračovaniach jednej z najlepších porevolučných rozprávok Anděl páně stvárnil Pána boha. Hlavnej úlohy sa zhostil aj v komédiách Márie Poledňákovej Líbáš jako bůh a Líbáš jako ďábel, či v životopisnej dráme Havel. Za hlavnú úlohu vo filme Teorie Tygra z roku 2016 bol nominovaný na Českého leva.
Slávny divadelný, filmový a televízny herec tiež často prepožičal svoj hlas v cestopisných a dokumentárnych filmoch.
Jiří Bartoška v roku 1977 podpísal Antichartu, ale aj petíciu za prepustenie Václava Havla z väzenia. V roku 1989 potom pripojil svoj podpis pod vyhlásenie Několik vět. Patril medzi blízkych spolupracovníkov Václava Havla, 19. novembra spoluzaložil Občianske fórum a na manifestácii 10. decembra 1989 oznámil na Václavskom námestí Havlovu kandidatúru na prezidenta ČSSR. Pred prvými dvoma priamymi prezidentskými voľbami verejne podporoval najprv Karla Schwarzenberga ao päť rokov neskôr Jiřího Drahoše.
