Pri predstavovaní hlavnej poroty celovečerných filmov sa, samozrejme, pozornosť sústredila najmä na predsedníčku, francúzsku herečku Juliette Binoche s takisto skvelou ukážkou jej najdôležitejších filmov. Potlesk sa stupňoval s príchodom Leonarda DiCapria a jeho inteligentného a kritického prejavu. Práve z jeho rúk si prevzal Robert De Niro čestnú Zlatú palmu za celoživotné dielo.
Spoločným menovateľom všetkých príhovorov bola kritická situácia v Pásme Gazy a nikto nenechal nitku suchú na oboch bojujúcich stranách ani nezabudol spomenúť amerického prezidenta Donalda Trumpa. Robert De Niro však bol zo všetkých najkonkrétnejší.
Okrem iného povedal: „Cannes je známe ako demokratický festival, ktorý je otvorený pre celý svet. V mojej krajine bojujeme za záchranu demokracie. Umenie vždy hľadá slobodu, a preto sme na celom svete hrozbou pre autokratov a fašistov. Americký prezident uvažuje o zavedení stopercentného cla na filmy zahraničnej produkcie. Ale kreativita nemá cenu, toto je neprijateľné!“
A na záver ešte zdôraznil: „Nie je to len problém Ameriky, ale je to problém globálny.“ Ovácie nemali konca kraja.
Hosťom otváracieho večera bol aj Quentin Tarantino s manželkou, oboch fotografovali zo všetkých strán a nakoniec Quentina požiadali, aby festival slávnostne otvoril. Vďačne a s humorom sebe vlastných sa ujal tejto funkcie.
Bolo to nezvyčajné, ale milé. Ešte sa mi žiada dodať, že DiCaprio aj Tarantino boli asi na odtučňovacej kúre, Lea je polovica a aj Quentin sa môže pochváliť štíhlou postavou. Súťaž, zdá sa, bude tohto roku zaujímavá a do vedľajšej súťaže Un Certain Regard (Istý pohľad) sa dostal aj český film Karavan so slovenskou účasťou.
Po vzrušujúcom otvorení festivalu uviedli debut francúzskej režisérky Amelie Bonnin Raz odídem (Partir un jour). Hlavná hrdinka filmu, známa kuchárka, opustí svoju rodné mesto, odíde do Paríža, aby si tam otvorila s priateľom reštauráciu. Darí sa jej, ale jedného dňa sa musí vrátiť domov, lebo otec mal už niekoľko infarktov a nechce sa vzdať svojej milovanej práce – varenia.
Zaujímavosťou je, že hlavnú úlohu si zahrala známa speváčka Juliette Armanet, ktorá na otvorení olympiády v Paríži zaspievala pieseň Johna Lennona Imagine. A možno aj preto si hrdinovia gurmánskeho príbehu sem-tam aj zaspievajú, potom varia a riešia svoje nezhody. Nič svetoborné, ale dalo sa na to pozerať.
Foto: SITA/AP, Joel C Ryan
Prvý súťažný film Sound of Falling (Zvuk padania) nemeckej režisérky Masche Schilinski z rôznych aspektov filozofuje najmä o smrti. Nemecký názov snímky Pozerať sa do slnka (In die Sonne schauen) je hádam výstižnejší, lebo život nie je stále len tragika.
Snímka trvá 2 hodiny 29 minút a má asi päť koncov. Keď sme si mysleli, že sa už končí, znovu sa všetko opakovalo a vždy to bolo inak. A navyše príbeh je dosť neprehľadný. Možno tomuto zvláštnemu dielu krivdím a neskôr zmením názor, ale pochybujem. No slabší začiatok často naznačuje, že možno príde veľa prekvapení a veľké finále.
