Názov však naznačuje aj to, že jednoznačná odpoveď na otázku neexistuje a že tvorcovia ani takú ambíciu nemajú. Veď rýchlo a bezbolestne vyriešiť problém premnoženia divej zveri v našich lesoch nie je možné. Je však na programe dňa.
Témou sa zaoberajú ľudia, ktorých sa priamo i nepriamo týka, odborníci aj amatéri. Lebo medveď reflektuje rôzne názory. Práve pestrosť stanovísk, skúseností, ale aj filmárskych postupov robí seriál divácky zaujímavým. Nemal by publikum rozdeľovať, ale emancipovať. Chce priblížiť túto tému komplexnejšie a umeleckejšie, než sa to bežne robí.
Rozum a cit
V seriáli Lebo medveď vystupujú skutoční ľudia, skutočné zvieratá, ktoré majú svoje mená, svoje príbehy a svoje osobitosti, tajomstvá. Je to trocha dokument, trocha, satira, trocha rozprávka. Určite nič tuctové. Scenár napísali Juro Šlauka a Miro Remo.
Netradičný je aj obraz – od krásnych prírodných panorám po vzácne autentické zábery v súkromných dvoroch či v lesných zákutiach. Kameramanov je viac – Miro Remo, Juraj Mravec, Ivo Miko a Lukáš Kačerjak. Hlavné postavy, ktoré jednotlivé diely spájajú, Vladimíra Fabriciusová a Radovan Haluza, pôsobia až románovo. K nim sa divák upína ako k oporným bodom, lebo inak je dej dosť mozaikový a živelný. Však sa pridŕža reality.
Medzi účinkujúcimi je ale aj Rudolf Huliak, Juraj Lukáč, Erik Baláž, čiže ľudia s rôznymi postojmi k otázkam okolo medveďov. No ako už bolo povedané, zámerom tvorcov nie je prilievať olej do ohňa, ale skôr hľadať spoločný postup, vniknúť do problému. Systém – rozum a cit. Divák sa teda nenaštartuje na zvadu, skôr sa zamyslí – ako na to?
Medveď nie je šašo
Svet sa mení, a týka sa to aj zvierat. Získali tiež svoje práva, nemusia už „šaškovať“ v cirkusoch. Tiež sa o tom dá diskutovať, existujú napríklad krásne literárne príbehy z cirkusového prostredia o vzťahu zvieraťa a človeka, ale taká je realita. Dnes už je všetko inak.
Aj o týchto zmenách spôsobu života šeliem zaznejú v seriáli Lebo medveď zaujímavé vety. Keďže ide skôr o formanovsky (autenticky) ladenú sériu než prísny dokument, ľudia sa v ňom voľne zhovárajú, uvažujú, zlostia sa, fantazírujú. Príbeh má romantiku aj čierny humor, odznejú aj slová kliatby či pomsty. Ale aj civilné rodinné debaty.
Páčila sa mi napríklad teória o tom, že medvede prechádzajú vývojom, odkukávajú od ľudí ich maniere a tiež si chcú žiť pohodlnejšie než doteraz. Zistili – a núka sa im to – že je ľahšie nachádzať si jedlo v kontajneroch, než chodiť po kopcoch a namáhavo zbierať lesné plody. Však aj ľudia sa sťahujú do miest, kde je viac možností – a medvede to chcú tiež.
Približujú sa k centrám, tlačia sa k ľuďom. Možno by chceli byť chránené až takýmto spôsobom, žiť v dedine ako mačičky. V seriáli sa divák pobaví na takýchto úsmevných filozofických pasážach, ale aj sa vyľaká na miestach dramatických. Dostať od medveďa ranu nie je nič príjemné, jeho pazúry a zubiská tiež spoznáme zblízka. Bŕŕŕ!
Ako na návšteve
Jedno je isté, zvieratá strácajú plachosť, však v lesoch už nie je taký pokoj, ako býval, chodí sa tam vo veľkom a aj s autami, hranice oboch svetov sa dotýkajú. Je teda aj viac konfliktov, viac názorov, ako s prírodou žiť v súlade. V seriáli sa toto všetko stretáva, ale o lese sa hovorí – a to je sympatické – najmä priamo v teréne, v prostredí, kde je medveď doma.
Divák je ako na návšteve. Zažíva rôzne situácie, ocitá sa v spoločnosti samotných medveďov alebo ľudí, ktorí žijú blízo medveďov a ktorí s nimi majú problémy. Je na miestach, kde sa to deje i rieši, kde diskutujú odborníci, politici, ochranári, lesníci, farmári, záhradkári i gazdiné, ktorým medveď môže vojsť náhle aj do kuchyne.
Je zaujímavé týchto ľudí spoznávať a počúvať. Rovnako spoznávať konkrétne medvede z tamojších hôr. Sú na pohľad milé, ale keď začnú rozprávať obete, ktoré boli napadnuté, už to vyzerá inak.
Niekoho však nenapádajú medvede nikdy. Napríklad Vladimíru či Radovana. To sú nosné postavy seriálu, Vladimíra Fabriciusová, riaditeľka chránenej oblasti Poľana, a Radovan Haluza, influencer, internetový expert na medvede, ktorý ich fotí. Obaja sú prírodní ľudia, obaja v horách vyrástli, sú s nimi osudovo spätí. Odhaľujú aj svoje súkromie. Samí sú takí „medvedi“, v hore si liečili dušu a cítili sa vždy dobre. Rozumejú tomu všetkému a ľúbia les.
Foto: Voyo
Ich postavy dodávajú dielu intimitu a vierohodnosť. Divák poznáva aj ich rodinné zázemie, blízkych ľudí. Tých je v príbehu veľa. Dramatické je napríklad priblíženie rodiny farmárov, kde mama zabila medveďa vidlami, aby oslobodila syna. Oni by sa, prirodzene, s medveďom nehrajkali, nech je hocijako zlatučký.
Kontrast vytvárajú rôzni ochranári prírody, ktorí volajú po porozumení a prichádzajú so svojimi riešeniami. V seriáli odznie veľa odvážnych rečí, ako to už býva pri priamych reportážach, a je to dobrý ventil aj zrkadlo. Odráža zložitosť celej situácie.
Však v dokumentárnej sérii je scéna, kde chcú dospelí deti naučiť, ako rozmýšľať o prírode. Pomáhajú si divadlom, kde účinkuje medveď, gazda a víla Poľana. No aj tam ponechávajú riešenie na deti. Nech samy na základe modelovej situácie rozhodnú, čo je správne.
Seriál je aj pre divákov ako didaktická pomôcka. Môžu sa rozhodovať aspoň pred obrazovkou. Väčšina ľudí má takú pohodlnú situáciu vždy – môžu vyslovovať názor bez zodpovednosti. No kto má zodpovednosť, musí vedieť, čo robí. Lebo medveď nedáva návody, ale je v ňom veľa podnetov a poznania. Možno sa mihne aj obava, že dnes sa už málokto odváži prebrať zodpovednosť, lebo môže byť sám „na odstrel“.
HODNOTENIE: 5 hviezdičiek z 5
Lebo medveď / Slovensko, Česko 2025 / réžia: Miro Remo, scenár: Juro Šlauka a Miro Remo, h. Vladimíra Fabriciusová, Radovan Haluza, Nikola Nagyová, Rudolf Huliak, Juraj Lukáč, Erik Baláž, Marián Hletko.
