Do televízie ste sa dostali náhodou, keď ste sa zo žartu prihlásili na konkurz do Slovenskej televízie. Čím by ste boli – alebo chceli byť – keby ste sa nestali moderátorkou?
Lákali ma jazyky a predstavovala som si, že sa budem venovať prekladom a tlmočeniu – nikdy k tomu na profesionálnej úrovni síce nedošlo, ale z času na čas sa mi pošťastí moderovať rôzne podujatia bilingválne (či dokonca výnimočne aj trilingválne – v angličtine a vo francúzštine), a tak aspoň týmto spôsobom zúročujem svoje znalosti, a profesionálni tlmočníci majú dodnes môj veľký rešpekt a obdiv!
Keď ste začínali ako hlásateľka, mali ste nejaký vzor či mentora, ktorý vám pomáhal rásť?
V mojich začiatkoch sa mi venovala veľmi skúsená kolegyňa Nora Beňačková, ktorá sa vždy s láskou ujala nás, elévov, a tiež Ľudmila Machatsová, hlasová pedagogička z VŠMU, ktorá hercov učila javiskovú reč.
Zvyknú si k vám mladí, začínajúci novinári prísť občas po radu?
Zopár krát sa už stalo, že keď boli študenti žurnalistiky na stáži v rozhlase alebo v televízii, zaujímali sa o moje skúsenosti a chceli počuť, ako na to, a úprimne – vždy ma to milo prekvapilo. Nikdy by som si, ani napriek môjmu pedagogického vzdelaniu, nepomyslela, že by som mohla odovzdávať svoje „know-how“ mladším.
Čo vás na vašej práci najviac baví?
Že to nikdy nie je stereotyp a nuda, stále sa dozvedám nové veci, informácie, spoznávam množstvo zaujímavých ľudí, s ktorými by som sa inak nikdy nemala šancu stretnúť. Prežívam silné emócie, keď sa dozvedám o rôznych ľudských osudoch, a v neposlednom rade sa dostávam aj na nezvyčajné miesta.
Ako sa vaša práca menila v priebehu rokov? Prináša si so sebou v súčasnosti nejaké nové výzvy?
To, čo bolo pred vyše 30 rokmi nemysliteľné, je dnes absolútnou samozrejmosťou… Nepracovali sme s počítačmi a dnešnými technológiami, existoval len analóg a digitálne vysielanie bolo hudbou vzdialenej budúcnosti. Napr. čítačka je dnes prirodzenou súčasťou televízneho vysielania, v minulosti sme si scenáre museli vytlačiť na papier, učiť sa kvantum textov naspamäť – čo bol zase skvelý a dodnes nenahraditeľný tréning pamäti.
Takto by som mohla pokračovať asi ešte dlho, ale aby som to skrátila – prispôsobujem sa a nové veci sa učím kontinuálne. Zásadne sa zrýchlila komunikácia, všetko máme uložené v počítači – len si niekedy vravím, keď na chvíľu niečo z techniky „zamrzne“, aby to jedného dňa celé neskolabovalo, lebo potom si budeme musieť rýchlo spomenúť, ako sme to robili „za starých čias“.
Myslím si, že patrím k poslednej generácii, ktorá by si ešte snáď aj v takej situácii poradila. „Výzvou“ (ako ste to nazvali v otázke), ktorej som zatiaľ nepodľahla – na rozdiel od niektorých – je používanie umelej inteligencie. Odmietam ju nechávať vymýšľať texty či scenáre za mňa! Radšej pohnem mozgovými závitmi a hoci je to určite dlhší proces, nechcem sa nechať pripraviť o tvorivú časť mojej profesie, pretože tá so sebou našťastie ešte stále prináša aj „obyčajné“ ľudské emócie.
Čo pre vás znamená nominácia na Slovenku roka?
Je to veľmi príjemný pocit, beriem to s pokorou a rešpektom. Som vďačná, ak má niekto chuť moje dlhoročné úsilie oceniť.
Poznáte nejaké významné ženy, ktoré by si podľa vás toto ocenenie zaslúžili, no ešte sa na nich nedostalo?
Asi by takých žien bolo viac, a asi aj z rôznych oblastí. Poviem teda jednu – je to fyzioterapeutka Iveta Holešová. Kedysi spolupracovala s vrcholovými športovcami, najmä plavcami či volejbalistami. Cestovala s nimi po svete a dávala ich „dokopy“. Dnes pomáha ľuďom, ktorí majú problém s pohybovým aparátom a veľmi pomohla aj mne. Viem, že je to človek, ktorý je na svojom mieste. Empatický medicínsky pracovník, akého by sme všetci chceli poznať. Oceňujem jej hlboko ľudský prístup.
Pred vyše desiatimi rokmi ste povedali, že čítačka u vás nemá miesto, preferujete fyzické kópie kníh. Platí to aj dodnes? A nemáte problém s ich uskladnením?
Kniha je kniha, ale práve pred pár dňami som sa s jednou kolegyňou rozprávala o tom, že by som to mala opäť prehodnotiť (aj mi na šikovnú čítačku dala tip), pretože najviac času na čítanie mám na dovolenke, a tam mi je ľúto knihu zašpiniť napr. na pláži rukami od opaľovacieho krému alebo morskou vodou. A je pravda, že moja domáca knižnica už takisto pomaly prekračuje svoje limity.
Máte nejakých obľúbených autorov či konkrétne tituly?
To by bolo na dlho a často sa to mení – vždy podľa nadšenia novou knihou alebo autorom.
Akým hobby sa ešte venujete vo voľnom čase?
Milujem divadlo, živé koncerty, výstavy, ale aj plávanie, jogu, paddleboarding a cestovanie, s čím sa zároveň spája aj ďalšia pohybová aktivita – často chodím pešo, najmä keď niekam cestujem, snažím sa veľa a všade chodiť po vlastných, ak je to len trošku možné.
Foto: Archív Hany Rapantovej
S manželom, ktorý pochádza z Holandska, ste sa spoznali na festivale Pohoda – máte podobný vkus na hudbu?
Áno, v zásade sme sa v tomto dosť stretli a preto radi chodíme na koncerty.
Ako ste si zvykali na kultúrne rozdiely? V čom sú Holanďania iní? Je niečo, čo zase prekvapilo vášho manžela na Slovákoch?
Kultúrne rozdiely sme zobrali ako niečo, čo nás navzájom môže obohatiť, ale napríklad v divadle mám pocit, že my Slováci viac prejavujeme emócie, dlhšie a intenzívnejšie tlieskame, ak sa nám predstavenie páčilo. Holanďania zatlieskajú trikrát a idú domov…
Mám tiež taký pocit, že tu ešte stále viac platí, že divadlo je spoločenská udalosť, na ktorú sa pekne oblečieme, čím vyjadrujeme aj akýsi rešpekt voči umelcom – v Holandsku keď idú ľudia za kultúrou, nijako špeciálne sa neupravia, čo mi je ľúto…
Na druhej strane, máme sa od nich aj čo učiť. Vo všeobecnosti sú veľmi otvorení v komunikácii a nemajú problém priamo vám povedať svoj názor. Rovnako aj nesúhlas vedia vyjadriť bez toho, aby ste sa urazili – pretože to vedia urobiť s rešpektom.
Chápu, že aj „nie“ je odpoveď a treba sa len naučiť správne ho používať. Môj manžel si myslí, že by sme pokojne mohli byť viac hrdí na to, kým sme, čo na Slovensku máme a ako krásne tu je. Ako sa hovorí, tráva u susedov za plotom nie je nutne viac zelená ako tá naša.
