Marek Leščák: Film môže byť zároveň sociálnym experimentom

31.10.2012 14:00
Marek Lescak Leščák
Marek Leščák je ako scenárista podpísaný pod filmami ako Záhrada, Slnečný štát, Slepé lásky, Hranica, Cigán či Až do mesta Aš. Autor: ,

Tohtoročným zástupcom Slovenska v boji o Oscara je snímka Až do mesta Aš, celovečerný debut režisérky Ivety Grófovej. Pre scenáristu Marka Leščáka, naopak, situácia nie je ničím novým - rovnakou dôverou akademici poctili takmer všetky filmy, na ktorých sa ako tvorca podieľal (Záhrada, Orbis Pictus, Slepé lásky, Hranica, Cigán). Jeden z najúspešnejších domácich scenáristov, ktorý rád balansuje na pomedzí hraného filmu a dokumentu, sa však túžbou po zlatej soške netrápi.

Až do mesta Aš nie je prvým z vašich filmov, ktorý sa stane slovenským zástupcom na Oscaroch. Napriek tomu – ako túto nomináciu vnímate?
Film hodnotili akademici a ak uznali, že si túto poctu zaslúži, je to, samozrejme, hodnotné ocenenie práce, ktorú sme na ňom urobili. No naozaj si nemyslím, že má snímka Až do mesta Aš reálne šance na Oscaroch uspieť. Ten, kto filmy sleduje, vie, že ich každoročne vzniká na celom svete veľmi veľa a mnohé sú naozaj vynikajúce, takže sa s Oscarom asi nedá počítať.

Myslíte, že je film Až do mesta Aš príliš lokálny? Čo je základným predpokladom úspechu snímky na medzinárodnej úrovni?
Lokálnosť tematiky v prípade nášho filmu zohráva len veľmi malú úlohu. Je to vlastne nadčasový príbeh, rozprávanie o veciach, ktoré platia všeobecne. V tom prípade môže osloviť široké publikum.  No je to veľmi subtílne rozprávanie. Dalo by sa povedať, že Až do mesta Aš vlastne porušuje všetky pravidlá filmov, ktoré bývajú v kategórii cudzojazyčných Oscarov úspešné. Ale my sme pri nakrúcaní na Oscarov skutočne nemysleli, naším hlavný cieľom bolo film úspešne dokončiť.

Stihla sa už nominácia aspoň prejaviť na zvýšenom záujme o film?
Nálepka nominanta v tomto smere určite môže byť prínosom, no Až do mesta Aš žije hlavne festivalovým životom a ten má trochu iné zákonitosti. Podujatia, najmä zahraničné, si film vyberajú skôr na základe toho, že  sa im  páči  a pasuje do dramaturgickej štruktúry ich programu. Teraz film putuje po festivaloch v Solúne, Londýne, Varšave a iných svetových podujatiach, kde ho vybrali už predtým. To, že bol zvolený za slovenského zástupcu na Oscaroch, v tom najskôr rolu nezohráva.

Pre režisérku Ivetu Grófovú bol film celovečerným debutom, bola to vaša prvá spolupráca?
Áno, vstúpil som do projektu vo chvíli, keď bola ešte odhodlaná urobiť z filmu dokument. Ale zhodli sme sa na tom, že bude v hranej podobe silnejší. Zachovali sme teda niektoré dokumentárne scény, no aby sme tam dostali aj emocionálnu rovinu, museli sme vymodelovať príbeh.

Práve emocionálnu silu filmu ocenili aj akademici. Bolo ťažké urobiť z filmu to, čím sa napokon stal?
Ťažké to bolo hneď z niekoľkých dôvodov. Film jednak vznikal za veľmi málo peňazí. Väčšina prostriedkov prišla až v posledných fázach a samotné nakrúcanie prebiehalo, dalo by sa povedať, pirátskym spôsobom. Potom predstaviteľka hlavnej hrdinky Dorota Billá otehotnela a tak sme za ňu do niektorých scén museli nájsť dablérku. Napokon Robin, ktorý stvárnil Dorotkinho nemeckého nápadníka, nešťastne prišiel o život. To všetko nás donútilo k filmu pristupovať vždy z celkom nového uhla. No práve na základe obmedzení vznikli nové nápady – napríklad animované sekvencie, ktoré pôvodne v pláne neboli. V podstate nás teda prekážky dotlačili k invenčnejšiemu prístupu. Finálny výsledok sa potom ešte dlho hľadal v strižni.

Režisérka mala na mesto Aš svoje vlastné spomienky – počas štúdií tam krátko pracovala. Čo znamenalo mesto pre vás?
Zhodou okolností ani pre mňa nie je Aš celkom neznáme miesto, žije tam teraz napríklad aj Michaela Bendulová, hlavná hrdinka hraného filmu Zázrak, ktorý sme s režisérom Jurajom Lehotským dokončili. Je to príbeh z reedukačného centra pre dievčatá. Hrajú tam skutočné chovankyne ústavu aj profesionálni herci – napríklad Robo Roth a Ela Lehotská. Premiéra bude vo februári budúceho roka.

S nehercami pracujete pravidelne, čím je táto práca špecifická? Vyžaduje dôkladnejší scenár či, naopak, väčší priestor pre prirodzenosť aktérov?
Prístupov, ktoré si filmár môže zvoliť, je viac. Môže si niečo vymyslieť a potom hľadať neherca, kto by mu jeho predstavy naplnil.  Je to veľmi prácna cesta – hoci ja tvrdím, že nájsť dobrého neherca nie je o nič ťažšie ako nájsť dobrého herca… Druhá možnosť je potom napísať scenár na mieru konkrétnej osobe tak, aby ho zvládla.

Ktorý postup ste uplatnili v prípade filmu Zázrak?
Od začiatku nám bolo jasné, že  príbeh o dievčati z polepšovne sa nedá napísať len tak od stola, takže sme skoro tri roky chodili do reedukačných centier. Vytvorili sme si tam s dievčatami celkom priateľský vzťah, začal som dokonca pre ne robiť aj workshopy. Dej je vymodelovaný na základe ich rozprávaní, no nie je to konkrétny osud žiadnej z nich. Je to  príbeh, ktorý sa  možno niekedy niekde stal – a ak aj nie, je veľmi pravdepodobné, že sa raz niekde stane. Aj tu sme chceli spojiť autentickosť prostredia s emotívnou silou presne napísaného príbehu, aby film čo najsilnejšie pôsobil na diváka.

Vnímate aj to, ako vaša práca s nehercami z takéhoto prostredia vplýva na ich ďalšie životy?
Či už ide o Zázrak, Až do mesta Aš, alebo aj Cigána – tieto filmy sú zároveň akýmsi sociálnym experimentom. Tých ľudí skrátka na chvíľu vytrhnete z ich životov a zapojíte ich do procesu filmovania, čím medzi vami vzniká puto. Niekedy im tá práca naozaj pomáha. Vytrhne ich z mizérie, spoznávajú ľudí, ktorí žijú iné životy, inak rozmýšľajú a to ich možno osobne posunie. Aj pre filmára je to prekročenie rámca jeho bežnej práce. Dostáva sa to teda do obojstranne obohacujúcej roviny.

Čo býva počiatočnou motiváciou vašich nehercov?
Často to určite je vidina prilepšenia si a pocit, že sa o nich a ich životy niekto zaujíma, ale iba na peniazoch to v konečnom dôsledku stáť nemôže. Taký vzťah nebude fungovať. Ľudia, ktorí do filmovania vstupujú, musia mať dôveru v ľudí, ktorí na ňom pracujú. A tí ju  nesmú ľudsky sklamať, inak to nedopadne dobre.

Máte aj také skúsenosti?
To, že sa vyskytnú počas filmovania problémy či hádky, je normálne. A všetko sa podarí prekonať, keď  je to o rešpekte a kamarátstve – robíme filmy ako kamaráti s kamarátmi. S nehercami je  špecifickejšia  práca, treba väčšiu prípravu a trpezlivosť a čas, keď sa s nimi treba učiť texty a skúšať.  No ak sa to podarí je to o to zaujímavejšie a uveriteľnejšie. Ale nie je to nič nové, prácu s nehercami obľubovali aj Forman, Fellini a mnohí ďalší…

Pracujete aj na niečom tradičnejšom, s klasickým hereckým obsadením?
Áno, je to napríklad poviedkový film Ďakujem, dobre, ktorý sme rozpracovali s Mátyásom Priklerom ešte v roku 2009 a o rok neskôr bol v súťaži Cinéfondation na festivale v Cannes. Teraz sme film konečne dokončili a premiéru by mal mať začiatkom roka 2013. Sú to vzájomne poprepájané príbehy troch rodín v čase zúriacej ekonomickej krízy. Skúma, ako kríza vstupuje do vzťahov a ako sa aj najbližšie vzťahy zekonomizovali… a ako je v tomto marazme dôležitá nádej.

Posúva vás jeden film k tomu druhému?
Stáva sa to, lebo pracujem na dokumentárnych aj hraných filmoch niekedy súčasne a tak ma občas práca na dokumente inšpiruje k hranému filmu. Alebo naopak – pri nakrúcaní hranej snímky sa nájde osud, ktorý by stál za spracovanie dokumentárnou formou. Teraz však pracujem na dvoch hraných filmoch. S Jarom Vojtekom práve nakrúcame film Deti o komplikovaných podobách vzťahov medzi rodičmi a deťmi.  S Ivanom Ostrochovským zase pracujeme na takisto hranom filme Koza o cigánskom boxerovi Petrovi Balážovi. Je to bývalý olympionik z Atlanty, ktorý sa dnes živí ako profesionál na tých najhorších turnajoch. V praxi to znamená za málo peňazí veľa bitky. Vymysleli sme s ním roadmovie, hlavnú postavu stvárni Peter sám, lebo takého húževnatého boxera by sme medzi hercami  nenašli.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk