Čo cítite, keď počúvate Ravelovu skladbu Bolero?
Niečo veľmi erotické, pretože tá skladba sa začína pomaly, postupne sa zintenzívňuje, vtiahne vás dovnútra, nemôžete sa z nej dostať, je to čosi ako vúdú. Pôsobí fyzicky aj emocionálne, nedokážete to zastaviť. Veľmi originálny hudobný zážitok. Skladba trvá 17 minút a je úžasné, že také niečo Ravel zložil. Dodnes je to veľký zážitok a asi navždy pre poslucháčov bude. Bolero má úspech po celom svete. Jeho originalita pôsobí veľmi demokraticky, vtiahne každého. Nemusíte mať žiadne hudobné vzdelanie a bude sa vám páčiť.
Zmenili sa vaše pocity z Bolera, odkedy ste o ňom natočili film? Objavili ste v ňom niečo nové?
Objavila som muža, ktorý ho skomponoval. Netušila som, koľko problémov mal, kým skladbu zložil. Aké ťažké to bolo s inšpiráciou pre túto choreografiu, ktorú si od neho objednala Ida Rubinstein. Dohodli sa na 17-minútovom balete, ktorý mal mať premiéru v opere o dva mesiace. Nevedela som, že to preňho bola nočná mora. Mňa muž, ktorý zložil Bolero, veľmi inšpiroval. Na sklonku života trpel neurologickou chorobou a je iróniou osudu, že keď počul Bolero, nevedel, že práve on sám ho zložil. Povedal: „Kto to skomponoval? Nie je to zlé.“ Vôbec to nespoznal a páčilo sa mu to. To sa mi zdá dojemné.
A postava Ravela je veľmi zaujímavá – jeho sexualita akoby neexistovala, prejavovala sa len cez hudbu ako metafora. Tento muž bol ako večný chlapec, akoby nedospel. Bol veľmi naviazaný na svoju matku, a keď tá zomrela, tri roky nekomponoval, lebo bol celkom zničený. Skúmala som jeho intimitu, charakter, aby som pochopila, ako pracoval so zvukmi každodenného života, ako bol spev vtákov, voda, zvuky strojov vo fabrike… To sa mi zdalo originálne a práve to využil aj pri Bolere.
Foto: Film Europe
Prečo ste si zo všetkých géniov pre svoj film vybrali práve Ravela?
Nikdy neviem, prečo sa rozhodnem o niekom robiť film. Nie je to racionálne, že by som sa ráno zobudila a vedela, o kom budem natáčať. Vyrastala som v hudobnej rodine, ale keď som mala 14 rokov, hrala som na violončele a neznášala som to. Chcela som počúvať Pink Floyd, nie klasiku. Ale jedného dňa som bola na ostrove a nejako podvedome mi napadlo: chcem urobiť film o Ravelovi. Mohlo mi napadnúť nakrúcať o Marilyn Monroe, ale bol to Ravel. Asi to bolo pre jeho krehkosť a genialitu jeho hudby, ale všetko na ňom ma priťahovalo.
Uvedomovala som si, že je ťažké robiť film, ktorého srdcom je hudba. Ako to urobím? Nechcela som robiť žiadnu biografiu, klasiku, zaujímala ma jeho neurologická choroba, senzitivita. Zo všetkého, čo robil, som si vybrala Bolero, pretože vtedy začal trpieť chorobou, hoci na začiatku bola ešte skrytá. Páčil sa mi, myslím, že v ňom bola istá ženskosť, niečo veľmi moderné. Vo Francúzsku bol človekom ako hudobník Prince.
Pre film je veľmi dôležité, kto hrá hlavnú postavu. Hneď ste vedeli, že Ravela bude hrať Raphael Personnaz?
Nie, vôbec. Pred ním som vyskúšala päť či šesť iných hercov, žiadny ma však nepresvedčil. Raphaela som poznala, ale myslela som si, že na rolu Ravela je príliš krásny. Stretli sme sa a ja som sa ho opýtala: si pripravený schudnúť desať kíl? Byť tenký a pôsobiť krehko? Skúšala som ho. Kameru mal veľmi blízko tváre a povedala som mu: pustím ti Bolero a chcem vidieť na tvojej tvári, že si to ty, kto zložil tú hudbu. Je to veľmi ťažké.
A druhýkrát mal zahrať, že nespoznáva, že Bolero zložil práve on sám, ale páči sa mu. Raphael to zvládol a presvedčil ma, že je na rolu ten pravý. Pretože vyzerá chic, elegantne, rovnako ako skutočný Ravel. A navyše ovládal hru na klavíri na slušnej úrovni. Fyzicky sa na Ravela síce nepodobal, mala som hercov, ktorí mu boli podobnejší, ale Raphael mal väčší talent než oni. Raphael má tvár, ktorá dokáže vyjadriť bolesť i lásku, nie je karikatúra, ale veľmi inteligentný a bola som si istá, že to zvládne.
Nebál sa úlohy Mauricea Ravela?
Či sa nebál? Samozrejme, ak ste inteligentný, bojíte sa. Aj ja sa bojím. Ako režisér musíte byť presvedčený a mať strach zároveň, tento mix je potrebný pre rovnováhu. Ak sa príliš bojíte, bude vás to ochromovať. Raphael veľa cvičil hru na piane, všetky skladby vo filme hral sám, podobne to bolo aj s postavou tanečnice Idy Rubinstein – herečka Jeanne Balibar, ktorá je vo Francúzsku veľmi známa, tiež sama tancovala choreografiu, ktorú som jej vymyslela.
Myslím, že aj vy sama ste kedysi tancovali, však?
Tancovala som, v šestnástich som bola takmer profíčka. Preto mi bol balet Bolero blízky, videla som ho v choreografii Mauricea Béjarta. Bolero inšpirovalo mnohých choreografov, od začiatku bolo myslené tak, aby sa naň tancovalo.
Aj v Slovenskom národnom divadle je v repertoári balet Bolero.
Viem, rozprávali mi o tom.
Čítajte viac Balet Bolero+ v SND okrem Ravela ponúkne aj vtáčie obrazce a Entropiu
Ako sa vám podarilo nakrúcať v skutočnom dome Mauricea Ravela?
Bolo to bizarné, na začiatku to vyzeralo tak, že sa ničoho nebudeme smieť dotknúť. Len piati ľudia sme boli vnútri, zvyšok štábu musel ostať vonku. Veľmi na mňa zapôsobilo vidieť všetky tie veci v jeho dome – tapety na stenách, koberce, po ktorých chodil. Bolo to ako v domčeku pre bábiky. Nakrúcali sme štyri týždne v dome aj v jeho japonskej záhrade. Mal veľmi elegantný vkus. Presvedčila som starostu mesta Montford l'Amaury, aby nám umožnil nakrúcanie. Vyzeral, že sa mu sníva, keď som mu povedala: Viem, že ste feminista. Nebola to pravda. Pokračovala som: Viem, že vám veľmi záleží na kultúre. Ani to nebola pravda, ale prisvedčil.
A nemal na výber, musel vám natáčanie umožniť.
Urobila som to trikrát, cítila som, že je to nevyhnutné. Do tohto domu sa dá dostať, len ak to máte dohodnuté, myslela som, že sa mi to nepodarí. Ale keď nakrúcate film, urobíte aj veci, ktoré by ste v bežnom živote nerobili. Bojujete proti veterným mlynom. Potrebovala som dom aj pre scénu s balkónom, keď Ravel na otázku, čo robí, povie: Čakám. Vtedy čakal na poslednú časť svojho života. Pôsobí to pravdivejšie.
Čo myslíte, že by Ravel povedal na váš film Bolero? Páčil by sa mu alebo by poznamenal čosi ironické?
Foto: Film Europe
Nad tým sa nezamýšľam, lebo by ma to blokovalo.
Teraz však môžete, film je už hotový.
Keby som Ravela stretla, mali by sme veľa spomienok, ako keby sme spolu žili. Cítim, akoby bol z mojej rodiny, veď aj môj otec bol veľký umelec – skladateľ a organista. Vyrastala som v hudobnom prostredí a muzikanti sú veľmi bizarní, akoby žili v inom svete. Môj otec bol vždy v kostole, v lisabonskej katedrále. Takže je tu nejaké puto, cítim ho. Ale vo svete filmu som samouk, dávam do filmov vždy niečo, čo som prežila. Niekedy sa tam dostane niečo, ani neviem prečo. Napríklad som nakrúcala film o sériovom vrahovi a uvedomila som si: veď ja ho poznám. Vedela som, že som ho niekedy už stretla.
Koľko času ste strávili s Ravelom? A ako ste sa na film pripravovali? Chodili ste do knižníc či archívov?
Bolo to komplikované, aj ekonomicky, pretože môj film mal estetické ambície. Musela som čakať viac než pri iných filmoch, pretože som musela nájsť rovnováhu medzi popularitou a mojou vysnívanou estetikou. Počas príprav Bolera som vytvorila ďalší film, komédiu o dvoch prezidentoch – Nicolasovi Sarkozym a Francoisovi Hollandovi, bolo to čosi ako rozprávka o prezidentoch, čo už nie sú vo funkcii. Pri Bolere som mala premyslené dekorácie aj hudbu, o tú sa postaral Alexandre Tharaud – slávny pianista. On vraví, že z Ravelovej hudby počujete zmyselnosť. Veľa ľudí si myslelo, že bol gay, ale on nemal sex. Stretla som človeka, ktorý päť rokov pracoval na jeho biografii a povedala som mu, že film Bolero chcem urobiť pre jedinú vetu. Chcel ju počuť. A ja na to: keď na otázku, čo robí, vraví: Čakám. Ten chlapík si tú vetu nepamätal a rozplakal sa predo mnou. Bolo to dojemné.
Vo filme vystupuje hudobný kritik Pierre Lalo, ktorý Ravelovi posmešne vraví: Nie ste schopný svojou hudbou vzbudiť emócie…
Ten kritik skutočne existoval, zábavné je, že vo filme ho hrá práve pianista Alexandre Tharaud, odborník na Ravela. Je naozaj hviezda. Ponúkla som mu, že sa vo filme môže objaviť, a on si vybral postavu tohto kritika. Namietla som, či mu to pôjde, ale je výborný. Vraví Ravelovi, že Debussy je lepší ako on. Aj Ida Rubinstein Ravelovi vravela: No dobre, idem navštíviť Stravinského, on komponuje rýchlejšie ako vy, aj keď vás má rád.
Páčili sa mi záblesky humoru a irónie vo filme. Je pre vás humor dôležitý?
Áno, bez humoru a irónie to nejde. Irónia vám dodáva ľahkosť, ja mám zmysel pre absurditu, aj v bežnom živote trénujem rôzne situácie. Predstavujem si, čo ľudia robia. Aj keď vidím teraz vás, hovorím si, aký má asi táto žena život. Humor je pre mňa na prvom mieste.
Ako reagovali na film Bolero diváci vo Francúzsku?
Dobre, našťastie hudobníkom sa páčil, a tí vedeli o Ravelovi veľa. Prijatie bolo fajn aj v ďalších 35 krajinách, čo sa mi podarilo napríklad s filmom Coco Chanel (2009), ale inak je to pre francúzske filmy skôr zriedkavé. Ale Bolero je o hudbe a tá je univerzálna, netreba ju vysvetľovať.
Koľkokrát ste počuli Bolero?
Nepočítala som to, neviem, ale nedá sa ním presýtiť. Bolero hrajú aj vo výťahoch, v reštauráciách, vždy ma to poteší, ako je zakomponované v našich životoch, znie aj v parížskych taxíkoch. Pozná ho skoro každý.
Poznáte aj ďalšie Ravelove skladby? Prečo nie sú také populárne a známe ako Bolero?
Niektoré sú známe, hrajú sa, napríklad Klavírny koncert D-dur pre ľavú ruku. Ale Bolero je slávnejšie, lebo nič podobné nikto nezložil. Aj vo filme uvidíte, že Ravel Bolero nemal rád, lebo zatienilo ostatné jeho kompozície. Pred mesiacom som počula jeho klavírny koncert pre jednu ruku, je nádherný.
Je väčšou výzvou nakrútiť film o tajomnom Ravelovi než o extrémne známej Coco Chanel?
Ale ja som nerobila biografiu Coco Chanel, každý ju poznal, keď už bola známa. Mňa zaujímalo, čo bolo predtým. Keď ste mýtus ako ona, chcem ho dekonštruovať. Parfum č. 5. Americkí kritici sa čudovali, prečo na sebe nemám kostým Chanel. Nakrúcať o Coco bolo však ľahšie, ako robiť Bolero, pretože meno síce každý pozná, ale móda je ľuďom bližšia a prístupnejšia. Na prvom premietaní filmu Coco Chanel som videla len ženy a vravela som si: preboha, chlapi si myslia, že to nie je film pre nich. Nechápala som to.
Na rozdiel od Coco Ravel vždy veľa pracoval už ako dieťa, komponoval rýchlo. Chanel nechcela byť štylistkou, túžila byť herečkou, ale nevyšlo jej to. Keď sa jej to nepodarilo, stala sa návrhárkou. A to je zaujímavé, pretože každý si myslel, že aby ste dosiahli slávu, musíte na tom posadnuto pracovať. Ale v prípade Chanel to tak nebolo. Chanel, Ravel – sú to krátke, ikonické mená.
Chcete pokračovať s ďalšími francúzskymi géniami?
Našťastie nie je veľa ľudí na takejto úrovni. Američania mi navrhli, aby som nakrúcala o Karlovi Lagerfeldovi, ale ja si musím byť istá, že ma človek bude zaujímať dlhodobo, lebo film vzniká dlho. Teraz chystám sériu o gymnastke Nadie Comaneciovej pre ARTE. Zaujíma ma, lebo sa to odohrávalo v komunistickej krajine, kde vládol diktátor Ceausescu, Nadia sa už v 12 rokoch stala ikonou. O jej živote vyšla zaujímavá kniha a mňa lákalo robiť film s rumunskými hercami. Nadia mala v sebe gracióznosť. Robím film s Isabelle Huppert, s ktorou sme už natočili tri filmy.
Rada pracujete s obľúbenými hercami, ako je Isabelle Huppert?
Rada pracujem s dobrými hercami. Už Truffaut povedal, že 70 percent úspechu je vybrať si správneho herca. Niekedy ho neviete nájsť, trvá to. Niekedy je to jasné, ale aj v prípade Bolera to bolo zložité, dlho som nevedela nájsť Ravela. Bolo ťažké hovoriť hercom, že to stále nie je ono. Ide totiž aj o komerčný aspekt, niekedy sa vám totiž niekto páči, ale producent povie, že musíme myslieť na to, či je dosť slávny a pritiahne divákov.
Keď ste prišli s myšlienkou nakrútiť Bolero, boli producenti šťastní?
Šťastný producent neexistuje. Aby bol producent dobrý, musí byť depresívny. Mám rada depresívnych mužov, cítim sa s nimi lepšie. Musia byť inteligentní a depresívni, to je dobrá definícia.
Aj váš manžel je producent, pravda?
Áno, je, ale vždy mám viac producentov, je to tak lepšie. S manželom pracujeme spolu, pre nás oboch sú filmy dôležitejšie ako život. Našťastie, lebo v živote nič nerobím dobre. Mám prázdnu chladničku. Ale producenti sú praktickejší, musia byť. Mám rada všetko prázdne. Len kino nech nie je prázdne.
