Bezdotyková erotika
Film sa končí slovami, že skladba Bolero v súčasnosti zaznieva niekde vo svete každých 15 minút. Hrá sa pri rôznych príležitostiach, ľudia ju majú radi. Bolero sa zdá jednoduché, ale je v ňom zároveň niečo jedinečné. Vo filme sa hovorí, že je to skladba, ktorá nerozvíja motív, ale opakuje ho, až kým sa energia nenahromadí tak, že exploduje.
Jedna z postáv filmu, hudobný kritik, konštatuje na premiére baletu Bolero (skladba vznikla ako súčasť predstavenia), že je to zhutnená erotika, že skladba pripomína rytmus sexu. Ravel je týmto postrehom prekvapený, lebo na erotiku údajne vôbec nemyslel. On sám je naplnený iba hudbou, je cudný, uzavretý, plachý, dotyky nemá rád. No ako to bravúrne rozkrýva režisérka, aj erotika má mnoho podôb a môže byť priam éterická, bezdotyková a zmeniť sa na hudbu.
Čítajte viac Slávna režisérka Anne Fontaine, ktorá nakrútila film o Coco Chanel: Našťastie géniov nie je veľa. Čím ju fascinuje Ravelovo Bolero?
Ravel je však mimoriadne vnímavý na podnety, hoci sa zdanlivo od všetkého dištancuje. Je citlivý aj na ženskú krásu, obdivuje najmä pôvab a osobnosť celoživotnej priateľky, voľnomyšlienkarky Misie (Doria Tillierová). Pri komponovaní Bolera bol však Ravel skôr očarený monotónnym rytmom mašiniek v továrňach. Nebol to iste jediný podnet, ale režisérka ho vhodne využila a všeobecnejšie naznačila vtedajšiu inšpiráciu umelcov moderným priemyselným svetom.
Ravel mal k nemu blízko. Jeho otec bol inžinier, vynálezca, zaoberal sa spaľovacími motormi a syna vodil odmalička do priemyselných hál, kde to rytmicky klapalo, šumelo, vybuchovalo, piesty fučali a kladivká ťukali. Budúceho skladateľa fascinoval tento chór strojov, v ušiach mal ich sugestívny refrén a pri Bolere tiež dobiedzal. Objednávateľka baletu, slávna tanečnica a mecenáška Ida Rubinsteinová (rodáčka z Ukrajiny, ktorá žila v Paríži, vystupovala s Ďagilevom a potom si založila vlastný súbor) to na exkurzii v továrni vôbec nechápala, alebo lepšie povedané, pochopila to po svojom. A Ravel bol prekvapený, keď videl, ako na jeho Bolero tancovala vrcholne zmyselný balet, obklopená roztúženými tanečníkmi, ktorí po nej siahajú.
Foto: Film Europe
Prostredie tiež nepripomína továrenskú halu, ale akúsi pivnicu plnú sudov. Tak to aspoň vidíme vo filme, ktorý približuje skúšanie a premiéru Bolera roku 1928. Máme možnosť sledovať, ako dielo prijal Paríž a sám skladateľ. Rozčúlil sa, že je to ako scéna z bordelu a že také niečo nemal vôbec na mysli. (Vo filme nám ho však režisérka ukáže aj pri návšteve nevestinca, kde sa tiež správa inak, než je bežne zvykom.)
Vypiplaný film
Režisérka pracuje skôr s náznakom, ale niekde povie všetko na plné ústa, aby Ravel nebol až taký zahalený tajomstvom. Bol to totiž veľký čudák, životopisci sa iba domnievajú, aký vlastne bol. Prečo sa nikdy neoženil, či bol homosexuál, či len plachý, alebo bol taký posadnutý hudbou, že na nič iné nemal chuť. Asi to tretie. Ani režisérka nič konkrétne netvrdí, len veľmi decentne (z toho vyplýva určitá pomalosť a zdanlivá rozvláčnosť snímky) naznačuje životný pocit a charakter umelca, ktorý bol sám sebe záhadou. Jasná mu bola iba hudba.
Veľmi dobre sa tejto jemnej postavy zhostil herec Raphael Personnaz. Stvárnil podmanivého chlapčenského Ravela ako neprístupného čudáka, ktorý však vnútorne reaguje divoko a z tohto rozporu medzi vonkajším pokojom a rozorvanosťou jeho duše je veľký herecký koncert. Herec má vo filme príležitosť zahrať aj premenu v Ravelovom živote, keď stráca zdravie a istoty.
Foto: Film Europe
Začína sa to tým, že si nevie urobiť uzol na viazanke, všetko mu padá z rúk, no hrôza príde až po tom, čo mu lekári povedia, že ak chce znova získať schopnosť zapisovať hudbu, musí podstúpiť operáciu. Záverečná fáza snímky je teda bilančná, ale nejde len o banálne fakty z Ravelovho života. Režisérka sa zaoberá otázkami, ktoré sa vynárajú v živote nielen umelcov, ale všetkých ľudí: či nepremárnili svoj život, talent, či sa zbytočne nerozdali, nerozmenili na drobné. Aj Ravel si hovorí, že „to veľké“ vlastne urobiť nestihol a pre Bolero ľudia ani nepoznajú jeho ďalšie skladby, ktoré si on vážil viac.
Na sklonku života je osamelý, ale nie nešťastný. Vždy sa o neho niekto staral, lebo svojou hudbou si získaval lásku. Hoci nemal ľúbostné vzťahy, dostávalo sa mu veľa nehy. Aj vo filme je okolo neho veľa žien, ktoré režisérka obsadila zaujímavými herečkami, no jedna na druhú sa dosť podobajú. Možno je to tým, že všetky hrajú ženy s materským pochopením pre krehkého Ravela. Nekonečne ho milovala najmä mama, ale blízka mu bola aj už spomenutá priateľka Misia, s ktorou mal zvláštny vzťah. Vraj to bolo niečo viac ako láska.
Za zmienku stojí tiež kvalita dialógov. Nie je ich veľa (hovorí najmä hudba), ale sú filozofického rázu, niekedy možno až hlbokomyseľné či aforistické. Film síce o to dlhšie trvá, ale dnes je to vzácnosť. Je doslova vypiplaný.
Hodnotenie Pravdy: 5 hviezdičiek
Bolero / Francúzsko, Belgicko 2024 / r. Anne Fontaine, h. Raphael Personnaz, Doria Tillierová, Jeanne Balibarová, Vincent Perez, Emmanuelle Devosová a ďalší.
