Do filmu Modré z neba si si ma presadila, aj keď som bola mladá, neostrieľaná herečka, adolescentné decko. Aj keď ma producent nechcel, chcel anglickú alebo maďarskú herečku, ty si si ma vyhliadla so scénaristkou Jankou Skořepovou v divadle GUnaGU a trvala si na tom, že to musím byť ja. Urobila si kasting so 14 chalanmi a ja som so všetkými hrala, aby si ku mne našla Milanka Mikulčíka. Tvrdohlavo si si ma presadila – a ja som si zahrala svoju prvú filmovú hlavnú rolu a ty si prvýkrát režírovala film. V tom období som v súkromí žila skôr vnútorné peklo… nie modré z neba. Ale možno práve preto si prišla ty. Ako anjel, ktorý pomôže prepísať ľudský príbeh tak, aby sme to, čo sme sem prišli zažiť, zvládli. Aj keď sa na to necítime.
Viem, aké náročné pre teba bolo rozhodnúť sa, že ten film naozaj natočíš, a pritom byť aj mamou malého bábätka. Bola si medzi dvoma silnými túžbami. A dala si to. Vďaka filmu sa nám obom zmenil život. Otvorili sa nám dvere, o ktorých sme snívali.

Po rokoch, keď som mala už aj ja svoju dcéru, sme sa opäť rozprávali. Veci, ktoré som vtedy nechápala, som neskôr docenila. A ďakujem ti za to. Za film. Za príležitosti. Za tvoju blízkosť, tvrdohlavosť, pevnosť a múdrosť. Aj za Barborku Kardošovú, ktorú si prostredníctvom filmu priviedla do môjho života. Za všetko medzi riadkami, čo sa sem nedá dať…
Tento film nesie viac než len scenár – je popretkávaný našimi vnútornými príbehmi na rôzne variácie. Modré z neba potrebovala každá z nás: ty, ja, Janka, Barborka, Soňa, Milka… aj mnohé ďalšie. Votkala si do filmu niečo, čo zreje a žije si svojím životom, tak ako do všetkého, čo si písala, tvorila. V tvojich slovách, príbehoch, divadelných hrách a filmoch ostáva kus esencie divokej, múdrej, krásnej ženy. Ďakujem, že si bola – a verím, že stále si. Len v inej podobe. Nech kdekoľvek pokračuješ, želám ti to modré z neba. A tvor – pre seba, aj pre nás ostatných. Lebo to si ty.
S láskou Slávka
