Pestrá skupina postáv
Inscenácia sa pred divákmi roztvára ako román. Na detailne zhotovenej, veľmi sympatickej scéne, ktorú predstavuje vlakový vagón s mihajúcou sa zahmlenou krajinou za oknami, spoznávame pestrú skupinu postáv, ktorá počas stále prebiehajúcej prusko-francúzskej vojny cestuje do Calais – každý z nich s iným cieľom.
Pán Roland (Jozef Vajda) je šťastím celý bez seba, spolu s rodinou totiž odprevádza syna Jeana (Milan Ondrík), ktorý si ide vyzdvihnúť nečakané dedičstvo v podobe štedrej renty.
Rolandova manželka Louise (Zdena Studenková) starostlivo dohliada na vnučku Constance (Thalia Král/Matilda Popaďáková/Diana Michalíková), ktorá neustále túži po pozornosti otca, no Jean jej poskytuje len chvíľkové rozptýlenia.
Sprevádza ich aj Pierre (Ľuboš Kostelný), Jeanov zatrpknutý starší brat, ktorému sa v živote nedostalo žiadnej lásky a ľudia sa mu kvôli jeho úprimnosti vyhýbajú.
Medzi cestujúcimi sú ďalej gróf (Tomáš Maštalír) a grófka (Diana Mórová) de Bréville, ktorí sú ako dva protiklady. Kým gróf je priam úzkostlivo úslužný a vyhýba sa akýmkoľvek možným nepríjemnostiam, jeho manželka utápa svoju nespokojnosť so životom, v ktorom ju uzamkol, alkoholom.
Na začiatku príbehu sa veľmi neprejavuje, no časom ju začínajú priťahovať všetky náznaky cudzích nerestí, láka ju predstava slobody, voľnosti, no najmä vzrušenia, ktoré jej bolo celé roky odopierané.
Elisabeth Rousettová (Rebeka Poláková) privádza do vagóna neobyčajnú energiu, veselosť a stmeľujúci prvok v podobe bohatého občerstvenia pre spolucestujúcich – okrem toho, že ide o kurtizánu, je zároveň aj gurmánkou, ktorá si potrpí na dobré jedlo.
V kontraste s ňou pôsobí Cornudet (Alexander Bárta), tichý, namosúrený cynik, ktorý číta Marxa a rázne odmieta pomoc slečny Harriet (Anežka Petrová), hlboko veriacej ošetrovateľky.
Situácia by sa celkom iste vyvinula inak, ak by na scénu nevošiel pruský dôstojník (Gregor Hološka) so svojimi vojakmi (Matej Janík, Martin Klinčúch, Alex Kukla, Adam Madeja a Maxim Rozenberg).
Práve jeho prítomnosť sa stane katalyzátorom, ktorý vybičuje emócie cestujúcich natoľko, že na povrch postupne vyplávajú nevypovedané krivdy a tajomstvá, no predovšetkým ich skutočné charaktery. Zvrátené, ublížené, zlomené…
Adaptácie klasík nie sú archaizmy
Podobne ako pri Deťoch aj v prípade najnovšej inscenácie dua Vajdička – Majling je zdrojom jej čara fokus na ľudí a ich vzájomné vzťahy. Pre niekoho to môže znieť ako banalita, ale spracovať dielo tak, aby diváka skutočne zasiahlo a aby z neho bola cítiť autentickosť i hĺbka, si vyžaduje naozaj zdatný tvorivý tím i herecké obsadenie.
Zo súčasného divadla sa adaptácie klasík vytrácajú, akoby to boli archaizmy, čo nám dnes už nemajú čo povedať. Namiesto toho tvorcovia čoraz častejšie prichádzajú s hrami, kde absentuje dej, a namiesto neho sa z úst postáv sypú prázdne moralizujúce frázy a prvoplánové odkazy na aktuálne dianie.
No našťastie sa ešte nájdu výnimky, medzi ktoré patrí aj vynikajúca Guľôčka. Veľmi dobre to pomenoval herec Alexander Bárta, ktorý už s Vajdičkom a Majlingom spolupracoval na niekoľkých hrách – témy, ktoré si vyberajú, „smrdia človečinou“.
Ako uviedol Daniel Majling, pre túto Maupassantovu poviedku mal slabosť ešte ako stredoškolák a dúfal, že sa mu ju raz podarí zinscenovať. Hra však čerpá aj z jeho ďalších diel – potrebovali totiž rozvinúť psychológiu jednotlivých postáv, vytvoriť každej z nich vlastný príbeh.
Tvorcovia si z praktických dôvodov dovolili aj ďalšie zmeny – v predlohe cestujú hlavní hrdinovia dostavníkom, čo je však príliš úzky priestor. Cieľová destinácia bola pôvodne tiež iná, no keďže vlakom by tam dorazili príliš rýchlo, dramaturg ju vymenil za Calais.
Inscenácia síce trvá takmer tri hodiny, no v tomto prípade by to inak nešlo. Na rozpovedanie toľkých príbehov je potrebný dostatok času – tu je však jasne badateľná zručnosť narábania s textom, žiadne slovo či gesto nie je zbytočné, divák musí pozorne sledovať všetko, čo sa na scéne odohráva. A že toho nie je málo.
Zvlášť zaujímavá je pasáž, ktorá sa opakuje štyrikrát, no zakaždým dáva do popredia iný príbeh – herci, ktorí sú v danej chvíli v ústraní, pracujú s pantomímou. Práve na tomto, ale aj na iných miestach hry akoby režisér pracoval s filmovým strihom, čo je vynaliezavým ozvláštnením.
Foto: Collavino
Inšpirácia autorovým životom
Téma, ktorá vystupuje do popredia, je prostitúcia. Bulletin, zostavený Danielom Majlingom, približuje nielen to, ako sa zmenilo vnímanie tohto povolania spoločnosťou v 19. storočí, ale aj jeho miesto v živote a tvorbe Guya de Maupassanta. Divák v tom môže nájsť isté paralely s dnešnou dobou, v ktorej sa debata o ľuďoch pracujúcich v sexbiznise opäť posúva ďalej.
Zároveň sa ukazuje, že postava Pierra je v značnej miere inšpirovaná jej autorom – rodičia mu po celý život odopierali lásku („Keď Maupassant ako 43-ročný zomrel, jeho otec neprišiel na pohreb vôbec a matka poslala namiesto seba chyžnú,“ píše sa v bulletine), partnerské vzťahy mu nevychádzali (podľa vlastných slov „nikdy skutočne nemiloval“), a tak napokon nachádzal aspoň čiastočnú útechu v nevestincoch.
Ako to u Vajdičku býva zvykom, aj tentoraz do inscenácie obsadil veľké mená, a ako uviedla Diana Mórová, ide o ľudí, ktorí si medzi sebou dobre rozumejú. Svoje úlohy stvárnili presvedčivo a s citom, ich výkony zanechali hlboký dojem.
Foto: Collavino
Tomáš Maštalír mal typovo inú rolu, než na aké sme u neho zvyknutí, čo mu dalo možnosť vykĺznuť zo stereotypu a viac sa s tým pohrať, ukázať svoj talent.
Všetkým hercom sadli ich úlohy mimoriadne dobre, no ja si predsa len dovolím vyzdvihnúť spomedzi nich výkon Rebeky Polákovej, ktorý bol absolútne strhujúci. Jej postava mi pripomenula Soňu z Dostojevského Zločinu a trestu – spoločnosťou odsúdená kurtizána, ktorá je v skutočnosti zo všetkých najčistejšia – a v prípade Elisabeth aj najodvážnejšia.
Predposledná činoherná premiéra SND tejto sezóny je skvelým príkladom toho, že niektoré klasické diela netreba násilne aktualizovať. Ako prízvukoval Vajdička, Guľôčka ukazuje, že sme sa ešte stále nepoučili a tragické, nezmyselné udalosti, akou je napríklad aj vojna, sa opakujú v cykloch.
Napriek tomu, že sa divákom pod kožu zapíše najmä bolestný záver inscenácie, v hlave im budú rovnako vytrvalo víriť myšlienky o všetkom, čoho boli počas jej trvania svedkami.
HODNOTENIE: 5 hviezdičiek z 5
Guľôčka a iné príbehy z vlaku do Calais / Slovenské národné divadlo 2025 / r. Michal Vajdička, h. Rebeka Poláková, Jozef Vajda, Zdena Studenková, Tomáš Maštalír, Diana Mórová, Ľuboš Kostelný, Milan Ondrík, Gregor Hološka, Alexander Bárta, Anežka Petrová, Kristóf Melecsky a ďalší.
