Príbeh o krvilačnom žralokovi mali pôvodne uviesť na Vianoce 1974, ale pretože filmári nedodržali časový harmonogram, na strieborné plátna sa dostal až pred letnými prázdninami 20. júna 1975.
Ako sa ukázalo, bol to šikovný ťah. Najmä ak ľudí do kina lákali také slogany ako: „Máte radi rybu?… Aj ona vás.“ alebo „Najprv si pozrite tento film, až potom choďte do vody.“
Zvedaví diváci výzvu poslúchli a za rok Čeľuste videlo vyše 67 miliónov Američanov. Koľkí z nich sa potom báli vkročiť do mora, nevedno, no z filmu sa stal trhák sezóny.
Ako prvý zarobil v kinách viac ako 100 miliónov dolárov a dlho patril k najziskovejším snímkam v histórii. Nečakaný úspech mnohých prekvapil, lebo „žraločí horor“ vznikal za takých podmienok, že mu mnohí neverili.
Nepodarená maketa
Predlohou diela bol rovnomenný bestseller amerického spisovateľa Petra Benchleyho z roku 1974, ktorý sa inšpiroval útokmi žraloka modrého na pobreží New Jersey v júli 1916. Producenti rýchlo odhadli potenciál románu a za 175-tisíc dolárov kúpili filmové práva, pričom Benchleyho angažovali aj ako spoluautora scenára.
Dej filmu sa odohráva na ostrove Amity Island, kde sa miestny šerif (Roy Scheider) spolu s oceánografom (Richard Dreyfuss) a starým morským vlkom (Robertom Shawom) musí vydať na more, aby zbavil svet vraždiacej beštie s obrovskými čeľusťami…
Réžie sa ujal vtedy len 27-ročný Steven Spielberg, ktorý ešte nebol veľmi známy. V hre o hlavné úlohy bolo viacero zvučných mien ako Charlton Heston, Robert Redford, Paul Newman, Lee Marvin, Jon Voight či Steve McQueen, no režisér bol presvedčený, že príliš hviezdne obsadenie by filmu uškodilo. Spokojný nebol ani so scenárom, ktorý sa až priveľmi držal románu. Viackrát ho dal prerobiť.
Čítajte viac Horor na divadelných doskách. Ako ďaleko je schopný zájsť človek, ktorého posadne šialenstvo?
Hlavným problémom bol však samotný žralok. Špeciálne efekty v tom čase ešte zaostávali, a tak filmárom nezostávalo iné, ako vytvoriť maketu sedemmetrového morského zabijaka. Zhotovili až tri exempláre, no hoci stáli obrovské peniaze, nikomu sa nepozdávali. Bruce, ako mechanického žraloka volali (podľa Spielbergovho právnika), sa navyše sústavne lámal a kazil.
Nevyzeral veľmi presvedčivo a už pri prvom nasadení padol až na dno oceána, odkiaľ ho ledva vytiahli potápači. Režisér sa preto rozhodol, že ho bude ukazovať čo najmenej. Prvýkrát sa pred kamerou zjavil až po hodine a 21 minútach, celkovo si „zahral“ iba štyri minúty. Režisér namiesto toho využíval zábery živých žralokov alebo pohľad z ich perspektívy, takže diváci videli to, čo samotné zviera.
Spielberg tak pod vplyvom okolností urobil z núdze najsilnejšiu stránku filmu. Podobne ako Alfred Hitchcock totiž pochopil, že na to, aby vyvolal napätie a strach, ani netreba veľa krvi. Oveľa účinnejšie je, keď divák nebezpečenstvo len tuší. Vo filme ten efekt dosiahol aj obyčajným pohybom kamery či ponurou hudbou Johna Williamsa.
Strasti na mori
Len čo na jar 1974 padla prvá klapka, ukázali sa i ďalšie nedostatky. „Filmovanie sme začali bez scenára, bez hercov a bez žraloka,“ zaspomínal si Dreyfuss.
Spielberg si neskoro uvedomil, že doplatil na svoju neskúsenosť. Trval totiž na tom, že bude nakrúcať priamo na mori, s maketou žraloka v životnej veľkosti, čo sa ukázalo ako zásadná chyba. „Mohol som film nakrútiť v nejakej nádrži či niekde v bezpečí na jazere, ale nevyzeralo by to rovnako,“ prezradil po rokoch.
To, že nakrúcali na oceáne, spôsobilo filmárom doslova nočnú moru. Nielenže bojovali s vrtochmi počasia, ale techniku poškodzovala slaná voda a stačilo, aby sa v diaľke zjavila plachetnica či veľká loď, a celý štáb musel čakať i hodinu a pol, kým sa obzor vyprázdnil. V tom čase totiž nebolo možné dodatočne z filmu vymazať nežiaduce objekty.
„Väčšinu času sme strávili čakaním. Nerobili sme nič, len sme čakali,“ priblížil Dreyfuss. „Bol som dosť naivný, čo sa týka oceánu a matky prírody,“ uznal Spielberg.
„Arogancia filmára, ktorý si myslí, že dokáže prekonať živly, bola bláznivá. Bol som však príliš mladý na to, aby som vedel, aký som blázon, keď som požadoval, aby sme nakrúcali v Atlantickom oceáne, a nie v nádrži v severnom Hollywoode,“ dodal.
Akoby toho nebolo dosť, neklapalo to ani medzi ním a hercami. Niektorí nerešpektovali jeho autoritu, takže ho stálo veľa síl, ak ich chcel presvedčiť, aby niečo urobili tak, ako si želal. Napätie vyvolával i Shaw, ktorý si rád vypil a býval agresívny. Zapáral predovšetkým do Dreyfussa. Napríklad ho provokoval, aby nebol zbabelec, vyliezol na sťažeň a skočil stade do vody.
Čítajte viac Popoluška ako horor? Holé zadky, useknuté prsty a utrpenie pre krásu. Takto obľúbenú rozprávku nepoznáte
Nečakaný úspech
Výsledkom bolo, že okrem technických problémov čelili filmári aj častým hádkam, nehovoriac o morskej chorobe. Nakrúcanie sa tým veľmi predlžovalo, rozpočet narastal a producenti premýšľali, že projekt zastavia.
Nakoniec sa ho podarilo dokončiť, aj keď to namiesto 55 filmovacích dní trvalo až 159. Režisér pritom využil i priebežné premietanie, aby si na divákoch overil ich reakcie. Prichystal aj dva závery filmu a na podnet publika vybral ten, kde žralokovi v papuli vybuchne bomba. Pôsobivý efekt dosiahli tým, že do žraločej hlavy napchali 35 kíl surového mäsa, ktoré vyhodili do vzduchu.
Veľké očakávania však nemal nikto. „Myslel som si, že moja kariéra filmára sa skončila. Počul som fámy, že už nikdy nebudem pracovať, lebo ešte nikto nenakrútil film so stodňovým oneskorením oproti plánu,“ vysvetlil Spielberg.
Podobne skeptický bol i Dreyfuss. „Mal som pocit, že to, čo sa odohráva na pľace, je číra anarchia. Totálny chaos. Bol som presvedčený, že z toho nemôže vzniknúť poriadny film,“ zdôveril sa.
Ako priznal, podcenil Spielbergov talent a vizionárstvo. „Keď som videl hotový film, uvedomil som si, že som hlupák,“ uzavrel herec.
Čeľuste napokon získali tri Oscary, jeden Zlatý glóbus a ďalšie ocenenia. Podľa odborníkov ide o jeden z najlepších hororov všetkých čias, ktorý Spielberga preslávil. On sám ho však nikdy nemal rád, vody mal už po krk. „Môj ďalší film sa bude odohrávať na suchej pevnine. Nebude v ňom ani scéna z kúpeľne,“ zažartoval.
Na jeho horor však najviac doplatili žraloky. Ľudia ich považovali za vražedné monštrá a začali ich hromadne zabíjať. Ich populácia na východnom pobreží Severnej Ameriky po roku 1975 výrazne klesla, za čo sa Benchley aj Spielberg neskôr ospravedlnili.
„Keby som bol vedel to, čo viem teraz, nikdy by som tú knihu nenapísal,“ vyjadril sa s ľútosťou autor predlohy.
