S touto pozoruhodnou dámou, ktorá prežila detstvo v Piešťanoch a stále sa sem s láskou vracia z terajšieho domova vo Švédsku, sme sa stretli na krste novej príchute typickej piešťanskej sladkosti – kúpeľnej oblátky, ktorej ako prvá rodená Piešťanka požičala tvár a meno.
Na krst prišla sťa hollywoodska herečka, v elegantných čiernych šatách s malým klobúčikom – fascinátorom, ktorý priťahoval pozornosť všetkých prítomných. Niet divu, veď svojho času zažiarila aj na červenom koberci na Filmovom festivale v Cannes a dodnes vie fascinovať publikum.
Foto: Martin Palkovič/Rezort Piešťany
Dcéra slávneho otca a vnučka vizionárskeho deda
Anita sa narodila do významnej umeleckej rodiny – je dcérou akademického maliara Aurela Kajlicha (1901–1973) a vnučkou bývalého hlavného notára Piešťan Antona Kajlicha (1872–1955), ktorý spolu s Ľudovítom Winterom prispel k ich svetovej sláve. Anton Kajlich sa v 20. rokoch 20. storočia rozhodol postaviť pre svoju rodinu obytný dom v blízkosti nábrežia Váhu, pri dnešnom Sklenom moste a slávnej soche barlolámača. Časť domu mala slúžiť ako penzión pre kúpeľných hostí.
Foto: Pavol Urbánek
Rodinná vila postavená v roku 1927 dostala meno Anna, podľa krstného mena manželky Antona Kajlicha. Mali spolu dve deti, pričom syn Aurel sa zaradil medzi popredných slovenských maliarov, grafikov a ilustrátorov, ktorý okrem iného navrhol aj prvé slovenské bankovky (50 Ks a 500 Ks) a poštové známky (séria známok slovanské kniežatá) z čias Slovenského štátu. Ale jeho cesta k maliarstvu nebola priamočiara, najprv musel na žiadosť svojho otca študovať právo, ale neskôr bez jeho vedomia, ale s požehnaním matky prestúpil na pražskú Akadémiu výtvarných umení, kde si ho hneď vybral do svojej triedy veľký český majster grafického umenia, profesor Max Švabinský.
Foto: archív Anity Kajlichovej
Neskôr navštevoval školu dekoratívnych umení v Paríži. V roku 1935 mu udelil prezident T. G. Masaryk medailu za namaľovaný portrét k jeho 85. narodeninám. Ako jedinému československému výtvarníkovi sa mu podarilo vystavovať na prestížnom Spring Art Festival v New Yorku (1970) s dielom Rabín. Vystavoval aj po Československu buď samostatne, alebo so svojou skupinkou (majstri Benka, Alexy, Mudroch, Želibský). Jeho diela majú miesto v mnohých galériách a súkromných zbierkach po celom svete. Najnovšia výstava jeho tvorby prebieha v Piešťanskom kultúrnom centre na výstave „Aurel Kajlich – Piešťanský solitér“, a to až do 31. júla 2025.
Vila, kde dodnes prebýva umenie
Piešťanská Anna vila nebola len obytným domom – bola živým centrom umeleckého diania, kde sa stretávali umelci, spisovatelia, hudobníci i významné osobnosti spoločenského života ako Martin Benka, Vincent Hložník, Janko Alexy či Ľudovít Rajter. Konali sa tu komorné koncerty, literárne večery a neformálne diskusie o kultúre a umení. Dnes je vila po jej celkovej rekonštrukcii opäť centrom kultúry, zachováva pamiatku na jej významných obyvateľov, na stenách visia obrazy Aurela Kajlicha a fotografie Anity Kajlichovej. A zároveň naďalej poskytuje ubytovanie rodinného typu, ktoré často využívajú umelci, ktorí vystupujú v Piešťanoch, ako napríklad Jitka Zelenková či Martin Chodúr.
Foto: Pavol Urbánek
Posadili sme sa s Anitou Kajlichovou v bývalej zimnej záhrade vily, kde jej otec veľmi rád tvoril svoje diela a ona ho pritom sledovala. Dnes nesie tento priestor na jej počesť meno Anita a je tu aj jej busta od významného piešťanského sochára Valéra Vavra. Vyobrazená je na nej v čase, keď bola dvanásťročným dievčatkom a nad ňou visí portrét z obdobia jej vrcholnej filmovej slávy.
Foto: Pavol Urbánek
„Áno, tu mal otec ateliér, veľký maliarsky stojan a klietku s papagájom Kokinom. Ja som mu do maľovania hovorila, všetky jeho výstavy sme pripravovali spolu, znervózňovala som ho, ale zároveň som bola jeho prvým kritikom,“ začala svoje rozprávanie.
Milovala najmä otcove ilustrácie pre deti, ktoré vraj dokázali rozplakať aj dospelých. Jeho dielo dodnes uchováva, vystavuje a propaguje. Anita bola obľúbenou otcovou modelkou a zvečnil ju viackrát na svojich obrazoch. Napríklad na portréte Jolana – Slovenská madona z roku 1940, kde je vyobrazená ako jednoročné batoľa, ktoré drží na rukách jej matka, či ako tanečnicu na obraze s názvom Burlesque (Scéna v divadle), ktorý dnes visí na piešťanskej radnici.
Foto: Pavol Urbánek
Začiatky v Laterne magike
Talent na maľovanie po svojom otcovi sčasti zdedila, ale rozhodla sa ísť iným smerom. Pôvodne študovala filológiu na Karlovej univerzite v Prahe, no osud zasiahol, a predsa len presedlala na umeleckú kariéru. Prihlásila sa na filmový konkurz a napriek množstvu uchádzačiek okamžite dostala svoju prvú rolu. Spočiatku účinkovala v menších úlohách, v rôznych televíznych projektoch a keď akurát točila na Barrandove, vypadla pre chorobu herečka v jednej z hlavných rolí v divadle Laterna magika – experimentálnom štúdiu Národného divadla v Prahe.
Foto: archív Anity Kajlichovej
O Anite bolo známe, že sa rýchlo učí a vďaka svojej fenomenálnej fotografickej pamäti sa za jedinú noc naučila celú túto rolu naspamäť, čo jej otvorilo dvere pre ďalšiu hereckú kariéru. Stala sa tak jednou zo zakladajúcich členiek Laterny magiky. Vždy chcela spievať šansóny, a tak si v tomto divadle aj hojne zaspievala. Vtedy tam pôsobil Jiří Šlitr a ten ju aj posielal na školu, aby sa ďalej venovala spevu.
Neskôr sa stala jednou z tvárí populárnej zábavnej súťaže Desaťkrát odpovedz v Československej televízii, kde spolu s českým moderátorom Jánom Pixom každé dva týždne moderovala po slovensky. Bol to jeden z prvých televíznych kvízov, kde moderátori dávali súťažiacim otázky z rôznych oblastí a tí museli dať 10 správnych odpovedí za sebou.
Hrala s Milošom Kopeckým
Jej účinkovanie v tejto relácii bolo natoľko výrazné, že si ju všimol asistent režiséra Oldřicha Lipského Rudolf Jaroš a pozval ju na kamerové skúšky pripravovaného prvého sci-fi filmu vo vtedajšom socialistickom bloku. Výsledkom bolo, že Anita Kajlichová získala hlavnú ženskú rolu vo filme Muž z prvního století z roku 1961, kde stvárnila postavu psychiatričky Evy. Satirická komédia režiséra Oldřicha Lipského sa odohrávala v budúcnosti, v roku 508 po Sputniku. Prvú hlavnú rolu vo svojej kariére tu stvárnil aj Miloš Kopecký.
Foto: reprofoto Pavol Urbánek
Zahrali si v nej aj ďalší výborní herci ako Vít Olmer, Lubomír Lipský st., Radovan Lukavský, Otomar Krejča st., Vladimír Menšík, Josef Hlinomaz, Zlata Adamovská a ďalší. Film v tom čase tak zarezonoval, že získal nomináciu na Zlatú palmu na 15. filmovom festivale v Cannes za rok 1962. A ako si na natáčanie filmu spomína Anita Kajlichová, ktorú tento film preslávil? „Namaskovali ma na nepoznanie – vlasy, parochne, to celé, ja som tam vyzerala ako z roku 5000. Necítila som sa vôbec ako ja.“
Aj na otázku, ako sa jej hralo s neskoršou hereckou legendou Milošom Kopeckým, odpovedala s určitými rozpakmi. „Kopecký si na natáčaní zo mňa robil trochu srandu, no neskôr sa mi úprimne za to ospravedlnil. On bol taký… necítil sa dobre. Trpel už vtedy depresiami. Skôr v Cannes sme si viac porozumeli, lebo on nevedel jazyky, tak sme museli byť skoro stále spolu na všetkých oficialitách. Ale neskôr sme nezostali v kontakte. V kontakte som ale zostala napríklad s Radovanom Lukavským, to bol pán herec.“
Foto: archív Anity Kajlichovej
Zaujímalo nás, či si tento experimentálny film niekedy z nostalgie pustí, prípadne či ho ukázala deťom a vnúčatám. „Nie. Niektoré herečky sa nemôžu pozerať na seba vo filme – ja s tým nemám problém, ale nebola som spokojná s namaskovaním, ako som vám vravela,“ bez zaváhania odpovedala.
V hľadáčiku ŠtB
A aká bola jej reakcia, keď sa dozvedela, že tento film vybrala porota v Cannes do hlavnej súťaže a protagonisti boli pozvaní na jeho prezentáciu priamo do Francúzka? „Práve som sa pripravovala na druhú veľkú hlavnú rolu v Laterne magike, v inscenácii Hoffmannove poviedky, keď mi to režisér zvestoval priamo v hereckej šatni."
Spočiatku si myslela, že je to nepodarený žart, lebo už niekoľko rokov bola v hľadáčiku Štátnej bezpečnosti, pretože s ňou odmietla spolupracovať. Ešte za čias, kedy bola v prvom ročníku štúdia na Karlovej univerzite, sa totiž zoznámila so synom budúceho nemeckého spolkového prezidenta Gustava Heinemanna Petrom. Peter, študent práva, aj s rodičmi (jeho otec bol v tom čase ešte len minister vnútra NSR) sa počas mierovej cesty po Európe zastavili aj v Piešťanoch a ubytovali sa v Anna vile. Peter sa zaujímal o výtvarné umenie a veľmi dobre si porozumel s Aurelom Kajlichom. Počas pobytu mu padol do očí jeden z Anitiných portrétov a zisťoval, kto je na obraze.
Foto: Pavol Urbánek
Od Anitinho otca sa dozvedel, že je to jeho dcéra a študuje v Prahe. Následne Anitu pozval na raňajky aj so svojou mamou do hotela Flóra na pražských Vinohradoch, kam Anita za nimi prišla. Veľmi dobre si porozumela najmä s jeho mamou, doktorkou teológie, ktorej sa aj Anita veľmi páčila, a navrhli jej štúdium a odchod do NSR. Anita sa nezaľúbila a odmietla odísť, čo však nezabránilo tomu, aby ju pozvali na československé ministerstvo zahraničia a ponúkli jej spoluprácu. Štátna bezpečnosť ju chcela nasadiť na Heinemanna a jeho rodinu, aby na nich donášala. Anita ako zarytá antikomunistka toto rázne odmietala, takže sa začala jej niekoľkoročná perzekúcia, ktorá vyvrcholila v roku 1964 jej emigráciou do zahraničia.
Na červenom koberci v Cannes
Napriek všetkému mohla vycestovať do Cannes, aby reprezentovala československú kinematografiu na tomto prestížnom podujatí. Ako správna filmová hviezda sa na to musela aj náležite pripraviť. Slávny československý módny návrhár Zdeněk Křeček, ktorý navrhol napríklad oblečenie pre československých olympionikov v rokoch 1964–1972 či vystavoval svoju tvorbu na EXPO v Bruseli, Montreale a Osake, pre ňu pripravil niekoľko kolekcií šiat. Tie doplnili štýlové klobúčiky od známej pražskej modistky Lenky. Nemohli chýbať ani jedinečné šperky od Jabloneckej bižutérie. Látky boli spolu vybrať do utajeného poschodia pražského Módneho domu, kde mali prístup len komunistickí potentáti. Anita len žasla, koľko tovaru sa tam nachádzalo, kým ostatné predajne zívali prázdnotou.
Foto: archív Anity Kajlichovej
Anita Kajlichová si dodnes na jedny z tých šiat živo spomína. „Ľutujem, že som si nenechala krásne čierne šaty, čierna bola vždy moja obľúbená farba, vyšívané čiernymi perličkami, s veľkým výstrihom vzadu a s mohutnou lesklou mašľou." Po pristátí lietadla v Nice bola pre ňu nesmierne zaujímavá už samotná cesta autom do hotela v Cannes, keď obdivovala farebnosť tunajšieho sveta.
Veď bola prvýkrát na Západe a proti všadeprítomnej československej šedi bol tento pestrofarebný svet ako z inej planéty.
Miloš Kopecký ju po celý čas nenápadne kopal, aby si dávala pozor na jazyk, lebo súčasťou československej delegácie bola aj osoba, ktorú všetci nazývali len „Očko“. Záhadný muž, ktorého im nepredstavili, ale všetci vedeli, že je to príslušník ŠtB, ktorý ich nemal vo Francúzsku spustiť z očí. Anita Kajlichová si počas pobytu v Cannes užívala párty s filmovými hviezdami, poskytovala rozhovory zahraničným novinárom, samozrejme, dávala si pozor, čo povie, keďže bola doma pod dohľadom a nemienila si ešte viac priťažiť. Odskočila si aj do Monte Carla, kde v tunajšom kasíne poľahky prehrala v rulete skromné vreckové. Ale ako sama skonštatuje, "nebola som prvá ani posledná, stávali sa tam veru väčšie tragédie“.
Stretla Kunderu aj Sophiu Loren
Na pláži sa zoznámila aj so známym spisovateľom Milanom Kunderom, žijúcim v Paríži. Ten ju pozval na výlet do neďalekého Vallauris, mestečka, ktoré preslávil Pablo Picasso svojou dielňou na keramiku. Zároveň tu vtedy vystavovali aj jeho slávny obraz Guernica. Po návrate z výletu dostala Anita riadne vynadané od rozčúleného „Očka“, lebo nenahlásila svoju neprítomnosť a ten si už myslel, že medzičasom emigrovala na Západ.
Predposledný deň pobytu v Cannes pozvala Sophia Loren Anitu a Miloša Kopeckého na obed a nás, samozrejme, zaujíma, aký dojem na ňu zanechala táto herecká celebrita prvého rangu. „Sophia bola rovnako vysoká ako ja, na hlave mala ružový klobúčik v tvare polovice melóna. Skoro nič nehovorila, len stále otáčala hlavu, pričom si dávala dobrý pozor na to, aby bola na fotografov a kameramanov obrátená vždy tou časťou tváre, ktorú považovala za krajšiu. Pri stole s ňou bol filmový magnát Otto Preminger. Medzi nami sedel americký herec Mel Ferrer, ktorý v roku 1956 stvárnil vo filme Vojna a mier knieža Bolkonského a bol v tom čase manželom Audrey Hepburn. Rozhovor s ním bol veľmi nenútený a príjemný.
Naproti pri Sofii Loren sedel Alain Delon, v bielom smokingu a čiernej košeli. Jeho zjav v porovnaní s filmami, kde hrával ostrého chlapíka, ma dosť prekvapil. V skutočnosti pôsobil len ako taký chlapček, mäkko, pekná, ale nemužná tvár, bol to slabý kus. Vedľa neho sedela rozkošná Romy Schneider, s ktorou chcel konverzovať Miloš Kopecký, ale musel ma žiadať, aby som im prekladala, keďže neovládal reči.“ A ako ste sa cítili medzi takýmito hviezdami, pýtam sa Anity. „Viete čo, tí ľudia, čo niečo v živote dokážu, nie sú nafúkaní.“
Čítajte viac Maliar Aurel Kajlich s pohnutým rodinným príbehom vystavuje v Piešťanoch
Bozk vo Varoch od legendy
Na záver nás ešte zaujímalo, či sa pani Kajlichová aspoň platonicky zaľúbila do niektorej z týchto hereckých hviezd. Jednoznačná odpoveď znie: nie. Ale potom sa predsa len rozpamätala na jeden zážitok z Karlových Varov, keď počas filmového festivalu boli väčšia partia na výlete na neďalekom hrade. Pod ním na lúke horeli vatry, opekalo sa, popíjalo sa šampanské a bol tam aj jeden neskoršie veľmi známy herec, ktorého na festivale videla vo filme a bola ním očarená.
„Boli sme obaja mladí, on sedel pri ohni vedľa mňa, mali sme trochu v hlave a zrazu sme sa len začali veľmi krásne bozkávať. Nič viac, len bozk. Vtom sme sa obaja spamätali, všetci naokolo len tak s otvorenými ústami na nás pozerali, ale na druhý deň bol preč. Nebola som doňho zamilovaná. Ale bolo to… krásne. A nečakané. A také jemné, že to vo mne zostalo celý život. Aj keď sa mi niečo podobné ešte neskôr párkrát prihodilo, keďže som sa rada bozkávala, ale nepoviem vám jeho meno,“ šibalsky prehodila.
Dobrý novinár sa však nevzdáva a keďže bol máj, lásky čas, tak sme pani Kajlichovú obmäkčili a napokon nám potichu pošepla, že to bol ruský herec Innokentij Smoktunovskij (1925 –1994). Ten je dodnes považovaný za najznámejšieho sovietskeho divadelného a filmového herca 2. polovice 20. storočia s neobyčajnou kultúrou prejavu. Označovali ho aj za rytiera ruského herectva. Preslávil sa rolou vo filmovom spracovaní Hamleta z roku 1964, ktorá bola oceňovaná aj na Západe, hral knieža Myškina v Dostojevského Idiotovi či v sovietskych filmoch Oni bojovali za vlasť, Osud človeka či Anna Kareninová.
