Inšpirované knižnou publikáciou
Akcia Monaco bol krycí názov jednej z najúspešnejších akcií Štátnej bezpečnosti (ŠtB) na začiatku studenej vojny v Československu. Príbeh s dramatickou zápletkou sa začína odvíjať v roku 1948.
V pohraničnom pásme medzi Bratislavou a Bergom zadržali mladého muža. Bol obvinený z pokusu o ilegálne prekročenie štátnej hranice. Pri výsluchu vyšlo najavo, že jeho otec bol správcom na francúzskom konzuláte v Bratislave. Namiesto obvinenia a väzenia podpíše mladík a jeho otec spoluprácu s ŠtB.
Následne z Prahy do Bratislavy vyšlú filmový štáb. V skutočnosti však ide o skupinu eštebákov, ktorí s pomocou práve získaných „spolupracovníkov“ vyberajú z konzulárneho trezoru diplomatickú poštu (okrem iného aj žiadosti o azyl) a dokumentujú jej obsah.
Ten vzápätí poslúžil ako dôkazový materiál o „špionážnej činnosti“ francúzskeho konzulátu. Následkom tejto operácie boli zaistení československí občania a pracovníci konzulátu, dvaja boli popravení a ďalší obvinení boli odsúdení na doživotné väzenie.
Francúzskemu konzulovi Étiennovi Manac’hovi a jeho námestníkovi Michelotovi sa podarilo na poslednú chvíľu opustiť Československo a zatknutiu uniknúť. Podrobnosti o akcii Monaco sú opísané v knihe Podoby násilia.
„Knihu slovenského historika Jozefa Jablonického som čítal dávno. Boli sme priatelia,“ spomína režisér a scenárista Dušan Trančík. „Dokonca sme boli v USA pri sťahovaní písomností môjho otca, ktorý bol v emigrácii 42 rokov. Akcia Monaco, ktorá je v knihe podrobne opísaná, sa týkala aj mojej rodiny, o to bol môj záujem osobnejší.“
Foto: CinemArt SK
Rehabilitácie sa nedožili
"Ústrednou postavou filmovej rekonštrukcie je francúzsky generálny konzul Etiénne Manac’h (1910–1992), ľavicový intelektuál, čo nebolo v povojnovom Francúzsku ničím výnimočným. Rozčarovanie, ktoré priniesli roky stalinizmu, bolo nielen pre neho, ale aj pre mnohých európskych intelektuálov krutou skúsenosťou,“ hovorí Trančík.
„Príbeh, ktorý sa snažíme rekonštruovať, zobrazuje tragické okolnosti, ktoré viedli k poprave dvoch československých občanov: tajomníka francúzskeho konzulátu Juraja Dlouhého a odbojára Vladimíra Veleckého. Boli odsúdení za špionáž 8. novembra 1951 na základe konšpirácie tajnej polície.
Rozsudok odsúdil lekára Karla Kocha a Viliama Radakoviča, člena Československej štátnej rady v Londýne, na doživotné väzenie. Veleckého manželka Marie bola odsúdená na osem rokov len preto, že nenahlásila svojho manžela úradom.“
Obete boli oficiálne rehabilitované až po nežnej revolúcii v roku 1989. Nikto z nich sa rehabilitácie nedožil.
Čítajte viac Ktorý Dubček je lepší? Filmy kontra skutočnosť
Financie sa získavali ťažko
Hlavnou protagonistkou dokumentárnej polohy snímky je dcéra generálneho konzula, príbeh ktorého rozpráva. Volá sa Bérénice Manac’h a hoci dnes žije vo Francúzsku, časť svojho detstva prežila v Bratislave.
S režisérom Dušanom Trančíkom sa vrátila do vily, ktorá je dnes rezidenciou francúzskeho veľvyslanca v Bratislave, a ktorá bola svedkom zobrazovaných udalostí. Vo filme sa rozpráva česky, slovensky aj francúzsky.
Napriek tomu, že sa príbeh odohráva v našom hlavnom meste, finančná podpora sa získavala ťažko. Trančík by zrejme nakrútil aj čisto hraný film, ale je rád, že dostal peniaze aspoň na dokudrámu. „Na Slovensku to bolo podporené až na štvrtý pokus,“ povedal a dodal, že o tomto príbehu vie málokto.
„Ale boli popravení dvaja ľudia a ďalší dostali vysoké tresty. Išlo o to, že sa brutálnemu stalinizmu postavili v Československu demokratickí poslanci, v začiatkoch tohto dramatického obdobia zlikvidovala eštábácka operácia ľudí, ktorí verejne poukázali na dogmatickosť stalinizmu.“
