Občas sú ľudia väčšími beštiami, než skutočné monštrá. Návrat legendárnej série však ukazuje, že ešte stále existujú aj výnimky

Zasvätenie do dospelosti

O pokračovaní 28 týždňov potom (2007), ktoré režíroval Juan Carlos Fresnadillo, lepšie pomlčať, pretože sa veľmi nevydarilo.

Boyle sa po rokoch rozhodol opäť prevziať kontrolu nad svojím výtvorom a napísanie scenára, rovnako ako pri prvom filme, prenechal talentovanému Alexovi Garlandovi (natočil snímky ako Ex Machina, Anihilácia či Občianska vojna).

Návrat tejto dvojice bol prísľubom kvality, hoci v dnešnej dobe je lepšie nemať prehnané očakávania – zvykne sa to vypomstiť. Toto však našťastie nie je ten prípad.

Už otváracia scéna naženie divákom poriadne zimomriavky a priklincuje ich k sedadlám nielen hrôzostrašným výjavom, ale aj úzkosť vyvolávajúcou hudbou. Podobne ako v snímke 28 dní potom aj tu si dali tvorcovia záležať na atmosférickom soundtracku, ktorý sa človeku dostane pod kožu a hniezdi sa mu tam ako larvy v telách nakazených.

Vírus, ktorý sa pred 28 rokmi rozšíril do celého sveta, sa v Európe podarilo vyhubiť, no Británia také šťastie nemala a dostala sa preto do prísnej medzinárodnej izolácie. Aj tam sa však ešte nájde zopár bezpečných miest – napríklad na ostrove Lindisfarne, ktorý s pevninou spája jediná cesta, schodná len v čase odlivu.

Členom tunajšej komunity je aj 12-ročný Spike, ktorý sa práve chystá dosiahnuť dôležitý životný míľnik – otec Jamie (Aaron Taylor-Johnson) ho prvý raz vezme mimo bezpečia domova, aby otestoval jeho schopnosť prežiť.

Ide o čosi ako zasväcovací rituál, ktorý by mal z chlapca urobiť muža – akoby sme sa vrátili späť v čase k praktikám typickým pre rôzne kmeňové štruktúry. Jamie sa spočiatku javí ako trpezlivý, podporujúci tatko, ktorý si občas rád zažartuje, no časom sa ukáže jeho skutočný charakter manipulátora.

Spike je síce odvážny, no predsa niekoľkokrát chybuje a následne si to vyčíta. Jamie ho upokojuje, no neskôr sa pred všetkými vystatuje jeho výrazne zveličenými úspechmi a užíva si nezaslúženú pozornosť.

Spike sa radšej uchýli k svojej chorej mame Isle (Jodie Comerová), ďaleko od bujarej zábavy. Hoci o sebe pochybuje, prejaví sa veľmi vyspelo: po tom, čo sa dozvedel, že sa tam vonku nachádza lekár (Ralph Fiennes), rozhodne sa prekonať všetok svoj strach a vziať za ním matku, aby zistil, aké ochorenie ju to vlastne trápi.

Rodiaci zombie

Na začiatku filmu, keď sa Spike a Jamie spoločne vydávajú na nebezpečný prieskum neznámeho teritória, prestupujú dej zábery z Druhej búrskej vojny medzi britskými a búrskymi kolonizátormi Južnej Afriky, ktorá prebiehala v rokoch 1899 až 1902.

Montáž je sprevádzaná nahrávkou básne Čižmy (1903) od Rudyarda Kiplinga, ktorú číta desivo monotónny hlas Taylora Holmesa. Zvláštna rytmickosť a neľudský tón tohto recitovania, ktoré pripomína skandovanie, dokonale stupňuje napätie.

Snímka vyniká tiež zaujímavou prácou so strihom v scénach zabíjania zombie a nezvyčajne rýchlymi zmenami nálad. Aaron Taylor-Johnson, Jodie Comerová a Ralph Fiennes tvoria mimoriadne dobré obsadenie, no obdiv patrí najmä Alfiemu Williamsovi, ktorý napriek svojmu nízkemu veku a minimu skúseností predviedol výnimočne zrelý a emotívny výkon.

Mnohé momenty diváka prekvapia – napríklad vtipné výmeny informácií medzi Spikom, ktorý zostal vplyvom odstrihnutia od vonkajšieho sveta akoby zastavený v čase, a mladým švédskym vojakom Erikom (Edvin Ryding), ktorý mu hovorí o smartfónoch a donáškovej službe.

Ďalšou absurditou, ktorá sa v tomto žánri len tak nevidí, je rodiaci zombie – ide o jednu z najpozoruhodnejších scén filmu. No a čerešničkou na torte, o ktorej v súčasnosti žartuje celý internet, je masívny penis alfa zombie, ktorý sa hrozivo hompáľa na plátne počas toho, ako naháňa svoje obete.

Ako sa snímka blíži ku koncu, divák sa necháva unášať na vlne filozofického rozjímania nad udalosťami, ktorých bol svedkom. Kým 28 dní potom ukázalo odvrátenú stránku ľudí v krízovej situácii, Boylovo melancholicky ladené pokračovanie vyvoláva pocity opatrnej nádeje.

Záleží len na tom, ako si kto vyloží frázu memento mori – pamätaj, že zomrieš. Ako naložíš s časom, ktorý ti zostáva? Necháš voľný priechod svojim najnižším pudom, budeš sebecký alebo prejavíš súcit a pochopenie s tými, ktorí to potrebujú?

Takéto a iné hĺbavé úvahy sú však násilne prerušené absolútne nečakaným finále, v ktorom sa – nech to znie akokoľvek absurdne – mieša Mechanický pomaranč s Power Rangers a Teletubbies. Šialená kombinácia, pravda? Ide o šikovné, no predsa len nadmieru uletené prepojenie s úvodnou scénou filmu.

28 rokov potom nepoteší každého – najmä medzi hororovými nadšencami sa nájdu takí, ktorých odradí skromnosť brutálnych scén – hoci tie, ktoré v snímke sú, rozhodne stoja za to. Boyle sa však aj po rokoch drží svojho pôvodného zámeru, z ktorého vznikol jeden silný, dojemný a napriek všetkému aj desivý film.